Bayreuthské slávnosti sa v jubilejnom roku vrátili k dielu, ktoré je s ich históriou nerozlučne späté. Kompletný cyklus Prsteň Nibelungov (Der Ring des Nibelungen) zaznel v Bayreuthe po prvý raz v auguste 1876. O 150 rokov neskôr sa festival rozhodol nepripraviť ďalšiu tradičnú režijnú interpretáciu, ale experiment, ktorý do obrazovej podoby Wagnerovho diela zapojil umelú inteligenciu.

Projekt dostal názov Ring 10010110 – Vom Mythos zum Code (Od mýtu ku kódu). Číselná postupnosť 10010110 predstavuje číslo 150 zapísané v binárnej sústave a odkazuje na výročie festivalu. Podtitul zároveň pomenúva základnú myšlienku projektu: preniesť Wagnerov mýtický svet a dejiny jeho uvádzania do prostredia digitálneho kódu.

Umelá inteligencia ako obrazotvorná sila

Umelá inteligencia v predstavení nevystupovala ako postava a nezasahovala do Wagnerovej hudby ani libreta. Stala sa však jedným z hlavných tvorcov vizuálnej stránky. Na veľkých priesvitných projekčných plochách sa počas jednotlivých častí cyklu objavoval nepretržitý prúd obrazov, farieb, historických odkazov a deformovaných ľudských postáv.

Podľa Bayreuthských slávností išlo o prvé využitie umelej inteligencie ako obrazotvornej sily na javisku v histórii festivalu. Projekcie nemali predstavovať iba dekoráciu. Ich cieľom bolo pripomenúť, že Prsteň Nibelungov počas uplynulých 150 rokov získaval rozdielne spoločenské, politické a umelecké významy. Každé uvedenie sa pritom mohlo vizuálne líšiť, pretože systém obrazy opätovne vyberal, kombinoval a premieňal.

Tvorcovia poskytli počítačovým modelom približne tisíc obrazov z pätnástich predchádzajúcich bayreuthských produkcií Prsteňa Nibelungov. Súčasťou obrazového materiálu boli aj historické dokumenty a odkazy na udalosti, ktoré ovplyvnili spoločnosť od roku 1876 až po súčasnosť.

Rozsiahle Wagnerovo dielo rozdelili programátori približne na 250 kratších úsekov. Počas predstavenia pracovalo viacero modelov umelej inteligencie, ktoré vyberali a premieňali vizuály podľa spievaného textu, hudby a vopred pripravených tematických súvislostí. Výsledkom nebolo súvislé filmové rozprávanie, ale neustále sa meniaca koláž, ktorá prepájala Wagnerov príbeh s dejinami jeho interpretácie.

Wagnerov cyklus v pohyblivom obraze

Tetralógiu tvoria štyri diela: Zlato Rýna (Das Rheingold), Valkýra (Die Walküre), Siegfried a Súmrak bohov (Götterdämmerung). Umelá inteligencia sprevádzala celý cyklus, ktorý sa odohrával počas štyroch večerov.

Obrazový prúd sa začínal odkazmi na scénické návrhy prvého uvedenia z roku 1876. Neskôr sa v ňom objavovali motívy zo starších bayreuthských inscenácií, umeleckých smerov aj svetových dejín. Diváci tak mohli v projekciách rozpoznávať fragmenty predchádzajúcich spracovaní Wagnerovho diela, historické osobnosti, politické udalosti či abstraktné výtvarné kompozície.

Speváci zostávali v centre predstavenia, ich javiskový pohyb bol však zámerne obmedzený. Tvorcovia pracovali s pokojnou, takmer sochárskou prítomnosťou interpretov, ktorí sa pohybovali medzi projekčnými plochami. Ich telá mali byť pevným bodom uprostred neustále sa meniaceho vizuálneho prostredia.

Kostýmy od Pie Marie Mackert využívali drôtené a priesvitné materiály reagujúce na meniace sa svetlo. Podľa intenzity a farby projekcií tak získavali rozdielnu podobu a účinkujúci sa miestami stávali súčasťou digitálneho obrazu. Tento princíp však zároveň spôsobil, že projekcie niekedy spevákov prekryli alebo oslabili ich individuálnu javiskovú prítomnosť.

Projekt bez tradičného režiséra

Na čele projektu nestál režisér, ale kurátor Marcus Lobbes, riaditeľ Akadémie pre divadlo a digitalitu v Dortmunde. Umelecko-technickú koncepciu pripravil spolu s Nilsom Cortem, dramaturgiu vytvoril Andri Hardmeier.

Za digitálne rozprávanie a využitie umelej inteligencie zodpovedal Roman Senkl. Oblasť Creative Code / Visual Art pripravili Nils Corte a Phil Hagen Jungschlaeger, scénu navrhol Wolf Gutjahr a kostýmy Pia Maria Mackert.

Hudobného naštudovania sa ujal Christian Thielemann, ktorý patrí medzi najvýraznejších súčasných interpretov Wagnerovej tvorby. V hlavných úlohách vystúpili Michael Volle ako Wotan a Pútnik, Camilla Nylund ako Brünnhilde a Klaus Florian Vogt, ktorý v priebehu cyklu stvárnil Logeho, Siegmunda aj Siegfrieda.

Tvorcovia od začiatku zdôrazňovali, že nepripravujú klasickú réžiu s presne vybudovanými vzťahmi medzi postavami. Projekt mal fungovať skôr ako vizuálna encyklopédia interpretačných možností než ako ďalší jednoznačný výklad Wagnerovho príbehu.

Ovácie pre hudobníkov, bučanie pre tvorcov

Prvý kompletný cyklus sa začal 27. júla 2026 uvedením Zlata Rýna a vyvrcholil 1. augusta Súmrakom bohov. Reakcie publika ukázali výrazný rozdiel medzi prijatím hudobnej a vizuálnej stránky projektu.

Christian Thielemann, festivalový orchester a spevácke obsadenie získali po záverečnom predstavení približne sedemnásťminútové ovácie. Keď sa k interpretom pri záverečnej klaňačke pripojil tvorivý tím, z hľadiska sa ozvalo aj hlasné bučanie a pískanie.

Podobne rozdelené boli aj prvé kritické reakcie. Hudobné naštudovanie, orchester a hlavní interpreti získavali prevažne pozitívne hodnotenia. Výhrady smerovali najmä k nepretržitému prúdu obrazov, absencii tradičnej dramatickej réžie a k tomu, že vizuálna vrstva miestami odvádzala pozornosť od spevákov a samotného príbehu.

Recenzia nemeckého časopisu Die Deutsche Bühne ocenila odvahu vstúpiť s umelou inteligenciou na nepreskúmané územie aj samostatnú výtvarnú kvalitu niektorých obrazov. Zároveň však upozornila, že technologický systém nedokázal nahradiť prácu režiséra s postavami, ich vzťahmi a dramatickým vývojom.

Experiment, ktorý otvoril ďalšie otázky

Ring 10010110 – Vom Mythos zum Code ukázal, že umelá inteligencia môže v hudobnom divadle plniť viac než iba pomocnú technickú úlohu. V Bayreuthe sa stala aktívnou súčasťou javiskového obrazu a ovplyvnila spôsob, akým diváci vnímali spevákov, priestor aj Wagnerov príbeh.

Projekt zároveň potvrdil, že technologická novosť sama osebe nezaručuje presvedčivý divadelný výsledok. Opera vzniká spojením hudby, textu, herectva, réžie a výtvarného riešenia. Ak jedna z týchto vrstiev začne dominovať, môže pôvodne zamýšľané obohatenie prekryť dramatickú podstatu diela.

Bayreuthský experiment preto nemožno hodnotiť iba ako úspech alebo neúspech novej technológie. Predovšetkým otvoril diskusiu o tom, kde sa končí scénografia a začína autorstvo umelej inteligencie, či môže algoritmus vytvárať zrozumiteľné divadelné významy a aké miesto bude mať v budúcnosti živého umenia.

Zdroje

• Bayreuther Festspiele: oficiálne informácie o projekte Ring 10010110 – Vom Mythos zum Code, tvorivom tíme, obsadení a jednotlivých častiach cyklu
  Das Rheingold
  Die Walküre
  Siegfried
  Götterdämmerung
• Theater Digital: profil a technický opis projektu Ring 10010110
  Ring 10010110
• YouTube: videoreportáž so zábermi z predstavenia
  Video z projektu Ring 10010110

Obrazové zdroje

Scénické fotografie z diel Das Rheingold, Die Walküre a Siegfried pochádzajú z oficiálnych materiálov Bayreuthských slávností k projektu Ring 10010110 – Vom Mythos zum Code.

• Autor fotografií: Enrico Nawrath
  Zdroj obrazových materiálov: Bayreuther Festspiele