Ťažko sa prijímajú a menia zaužívané spôsoby interpretácie. Nielen hudobníkom, ale ani poslucháčom akoby sa nechcelo počúvať už nimi poznanú hudbu inak. Ale tí, ktorí sa ,prepočúvajú´ ďalej, sú nesmierne obohatení,“ hovorí o poučenom štýle interpretácie medzinárodne pôsobiaci slovenský fagotista D...

„Ťažko sa prijímajú a menia zaužívané spôsoby interpretácie. Nielen hudobníkom, ale ani poslucháčom akoby sa nechcelo počúvať už nimi poznanú hudbu inak. Ale tí, ktorí sa ,prepočúvajú´ ďalej, sú nesmierne obohatení,“ hovorí o poučenom štýle interpretácie medzinárodne pôsobiaci slovenský fagotista Daniel Hrinda, ktorý v rámci festivalu Košická hudobná jar vystúpi v rámci koncertu Barok a Jazz.

V rámci festivalu Košická hudobná jar sa predstavíte publiku 11. mája na koncerte Barok a Jazz. Prečo práve táto žánrová kombinácia?

Na túto otázku už veľmi dobre odpovedal dirigent večera pán profesor Milan Turković: „Baroková hudba a jazz majú spoločného viac, než by sa na prvý pohľad zdalo. Najmä Suita z Kráľovnej víl H. Purcella obsahuje niekoľko tanečných častí, v ktorých počuť skutočný swing. Rytmické modely Vivaldiho odkazujú na obdobný systém v jazze. Na druhej strane, Gershwinova hudba pozostáva z toho, čo nazývame ,symfonickým jazzom´ – teda hudby, ktorá stavia most ku klasickej hudbe. Nie je prekvapením, že jazzoví hudobníci sa často odvolávajú na barokovú hudbu a naopak.“

Pre mňa osobne barok a jazz krásne komunikujú v tanci a rytme. Snúbia sa s fagotovým basso continuo v prísnej disciplinovanosti vo svojich formách, a týmto mi umožňujú veľkú slobodu v interpretácii. Gershwinova Suita z Porgy a Bess bola upravená pre fagot a komorný orchester priamo pre Milana Turkovića, dlho nebola dostupná, a preto som veľmi rád, že môžem práve v Košiciach predstaviť versatilitu fagotu v jej plnej paráde. Bude to Vivaldi a Gershwin.

Štátnu filharmóniu Košice bude dirigovať profesor Milan Turkovič. Pre Vás to, samozrejme, nie je neznáme meno. Ide o klasického hráča na fagot, zároveň dirigenta, no Vás zároveň spája spoločná minulosť z Viedne. Prezradíte, ako ste si rozumeli, ako Vás ovplyvnil v ďalšej kariére?

Mal som to šťastie, že Milan začal učiť na vysokej škole vo Viedni práve v čase mojich postgraduálnych štúdií a prijal ma do svojej triedy. Po mojich pražských štúdiách som sa zrazu ocitol v celkom inom svete: Milan ma učil v oveľa širšom hudobnom kontexte, štýlovú interpretáciu, úctu k notovému zápisu, rešpekt k individuálnemu prejavu.

Dnes patrí medzi renomovaných dirigentov, ktorý vedie telesá po celom svete. Štyrikrát nahral Mozartov fagotový koncert, jeho tretia nahrávka zaznela na dobovom nástroji, dirigoval Nikolaus Harnoncourt. Je aj pre Vás inšpiráciou?

Áno, Milanova nahrávka fagotového koncertu Mozarta je jednou z prvých a je výnimočná, pretože inšpirovala poťažmo ďalších veľkých hráčov na dobový fagot, napr. Sergia Azzolini. Pán Turković spolupracoval s pánom Harnoncourtom celý život, často mi o tom rozprával. Ja na dobový nástroj žiaľ nehrám, ale rád by som s k nemu niekedy dostal.

Harnoncourta spomínam preto, že na koncerte zaznie v jeho úprave Purcellova Suita z opery Kráľovná víl.  Chcem sa opýtať na poučený štýl interpretácie starej hudby, ale nielen tej – dnes je využívaná aj v klasicizme, dokonca aj v romantizme. V akých slohových obdobiach je podľa Vás je akceptovateľný historicky poučený štýl interpretácie?

Jednoznačne vo všetkých slohových obdobiach a štýloch. Je potrebné zachovávať a riadiť sa dostupnými prameňmi a rešpektovať ich s úctou. Tzv. „romantická“ interpretácia bez znalosti zdrojov a kontextu obdobia je podľa mňa neakceptovateľná.

A samozrejme – u nás je zopár komorných súborov, ktoré radi tento poučený štýl skúšajú, no zatiaľ veľké orchestre len veľmi opatrne. Myslíte, že je to aj otázka vkusu divákov? Respektíve ich zvyku?

Áno, je to otázka zaužívaných zvykov. Ťažko sa prijímajú a menia zaužívané spôsoby interpretácie. Nielen hudobníkom, ale ani poslucháčom akoby sa nechcelo počúvať už nimi poznanú hudbu inak. Ale tí, ktorí sa „prepočúvajú“ ďalej, sú nesmierne obohatení.

Košickému publiku sa predstavíte ako sólista Vivaldiho Koncertu pre fagot a sláčikový orchester e mol RV 484. Nemecké baroko, francúzske, talianske – všetky tieto národné štýly mali svoje špecifiká, no Vivaldi, to je svet sám osebe. Jeho unikátny zmysel pre melódiu, spevnosť a nezameniteľný rukopis je ihneď rozpoznateľný. Čo na tomto skladateľovi máte rád Vy?

Všetko. Fagot je perfektne „dizajnovaný“ nástroj pre éru baroka. Fagot je basso continuo. Fagotista bez pochopenia bassa continua nie je fagotistom. Máme ohromné šťastie, že Vivaldi venoval fagotu veľkú pozornosť a obohatil nás takou bohatou fagotovou literatúrou.

Keď sa povie Vivaldi, je to ihneď pre ľudí ako magnet. Publikum na jeho skladby veľmi živo reaguje, chce počuť jeho hudbu, bez ohľadu na to, či ide o husľový koncert alebo koncert pre fagot, ktorých má, mimochodom veľmi veľa. Existujú historické zdroje dokazujúce, pre koho ich písal? Treba poznamenať, že sú technicky nesmierne náročné, takže je predpoklad, že vznikali pre excelentných hráčov...

S istotou nevieme, pre koho tieto koncerty Vivaldi napísal. Ale pre kohokoľvek to písal, musel to byť skutočný virtuóz. Inak...fagot bol v čase života Vivaldiho konštrukčne omnoho jednoduchším nástrojom. O to viac patrí obdiv hráčke alebo hráčovi, pre ktorého boli tieto koncerty skomponované.

Poďme teraz k Vášmu pôsobeniu v Qatar Philharmonic Orchestra (QPO), kde ste nastúpili v roku 2008. Do tohto orchestra asi nie je jednoduché sa dostať – členov vyberá medzinárodná porota zložená z profesionálov. Ako si spomínate na Váš príchod do tohto telesa? Aké boli začiatky?

Konkurzy do QPO prebiehali na všetkých kontinentoch a konkurzu na fagot sa zúčastnilo viac ako 120 hráčov. V orchestri máme 27 národností a chvíľu samozrejme trvalo, kým sme našli spoločnú hudobnú reč. Prvé roky s nami pracoval Lorin Maazel.

Vy ste však už mali za sebou pôsobenia v súboroch ako je napríklad komorný súbor Český nonet, stali ste sa aj sólo fagotistom Pražského komorného orchestra bez dirigenta. Je to pre hudobníka dobrá škola, ak pôsobí v orchestri, ktorý sa spolieha na vzájomnú hráčsku muzikalitu, počúvanie a iný spôsob vedenia orchestra, ako je dirigent?

Narážate na hru orchestra bez dirigenta. Pražský komorný orchester bol jeden z prvých orchestrov na svete, ktorý hral bez dirigenta. Hra bez dirigenta bola pre mňa pravdepodobne najlepšou hudobnou skúsenosťou.  Od každého jednotlivého hudobníka si vyžaduje veľkú flexibilitu a zmysel pre komornú hru. Hrať bez dirigenta je riskantné, ale satisfakcia je úžasná, stojí za to.

Hrali sme s najväčšími sólistami na svete, tí si priam tento orchester vyberali práve kvôli šanci viesť koncert od svojho nástroja. Arthur Benedetti-Michelangeli, Rudolf Buchbinder, Maxim Vengerov, Barbara Hendricks, Mischa Maisky, Beaux Arts Trio, Leonidas Kavakos, Paul Badura – Skoda... boli to jedinečné zážitky a mimoriadna skúsenosť.

Navštevovali ste aj renomovanú Akadémiu Mauricea Bourguea. Akým spôsobom formovala Vašu interpretáciu?

Maurice Bourgue je pre mňa hudobný guru. I keď je to hobojový virtuóz, fagot a hoboj sú si náročnosťou veľmi podobné nástroje. Od Mauricea som sa naučil počuť naozajstnú kvalitu a intenzitu hudobného zvuku. Čo ma oslovilo asi najviac, bolo jeho „hranie v čase“ – dokonalé pochopenie rytmu. Mal som to šťastie hrať s ním aj komorne. Každá informácia, ktorú mi predal, je pre mňa dodnes podstatná. Spôsob myslenia a interpretácie Mauricea Bourgua je komplexný.

Podobné pochopenie swingu v rytme som prvýkrát počul od Bohdana Warchala, mal som ho ako koncertného majstra PKO (Pražského komorného orchestra - pozn.red.) veľmi rád, i keď v Prahe pôsobil iba krátko.

Ste zakladajúcim členom Malajzijskej filharmónie v Kuala Lumpur. Sála Petronas, kde filharmónia sídli, sa radí medzi najdôležitejšie na svete, hosťovalo v nej množstvo prestížnych orchestrov. Čím je výnimočná?

Koncertná sála Petronas v malajzijských „Dvojičkách“ (v tom čase najvyššej budove na svete, ktorú náš MPO (Malajzijský filharmonický orchester) otváral inauguračným koncertom) je naozaj veľmi dobrá koncertná sála. MPO sálu niekoľko rokov akusticky testoval. Po dobu asi štyroch rokov sme tam vídali renomovaných akustických inžinierov, ktorí upravovali akustiku pomocou pohyblivých akustických panelov vbudovaných v strope a v stenách koncertnej sály. Kapacita sály je okolo 800 miest, naozaj spĺňa tie najvyššie kritériá a aj pre hudobníka na pódiu je pôžitkom a fantastickou skúsenosťou sa v nej počuť. V sále Petronasu mám odcvičených mnoho krásnych „nočných“.

Čo pre Vás znamená účinkovanie doma?

V Košiciach hrám veľmi rád. Mám tu priateľov, nielen z hudobnej brandže, a cítim sa tu doma. Prvé hudobné vzdelanie som dostal práve tu, na košickom konzervatóriu, a svojich prvých pedagógov, hlavne legendárneho učiteľa Róberta Krajča si veľmi vážim. Košice sú vďaka svojej histórii, kultúre a demografii výnimočným mestom nielen v kontexte Slovenska. Orchestru Košickej filharmónie sa darí, má ambície a ja mu fandím a držím palce.

Zuzana Vachová

Foto: Qatar Foundation, Richard Gerényi

Autor článku: CultureBase