Keď dnes povieme „baroková hudba“, mnohí si predstavia niečo vznešené, ale vzdialené. Čím vie podľa vás baroko osloviť dnešného človeka?
Baroková hudba je určite vznešená, no rozhodne nie je dnešnému poslucháčovi vzdialená. Skôr ju často nepoznáme natoľko, aby sme si uvedomili, aká je nám blízka. Vie osloviť silou, majestátnosťou, ale aj hravosťou a vtipom – barokoví skladatelia boli neraz veľmi nápadití a duchaplní ľudia. Hudba, ktorú budeme uvádzať, súvisí aj s obdobím rekatolizácie, preto sa v nej prejavuje pompéznosť, slávnostnosť a majestát.

Má stará hudba v dnešnom zrýchlenom svete ešte schopnosť zastaviť poslucháča?
Určite áno. Baroková hudba je plná efektov a výrazových polôh, ktoré sú nám blízke aj dnes: radosť, slzy, smútok, vášeň, pietnosť či lament. To všetko nachádzame v duchovných aj profánnych barokových skladbách. Z mojej skúsenosti platí, že keď sa poslucháč dostane na takýto koncert, býva často unesený. Ľudia sa po koncertoch pýtajú, ako je možné, že o tejto hudbe doteraz takmer nevedeli. A pritom je to súčasť našej kultúry a histórie – naši predkovia k nám cez ňu stále prehovárajú.

Program Barokové ozveny objavuje aj menej známy stredoeurópsky repertoár. Je pre vás dôležité „vracať hlas“ hudbe, ktorá bola stáročia takmer zabudnutá?
Áno, je to pre nás mimoriadne dôležité. Program obsahuje aj diela Jána Šimráka a Zachariáša Zarevúckeho, teda autorov, ktorí pochádzali z územia dnešného východného Slovenska alebo tu pôsobili. Je to odkaz našich predkov, ktorí žili v prostredí, kde sa prirodzene stretávali slovenské, nemecké a maďarské vplyvy. Práve toto spolužitie národov a kultúr sa odráža aj v hudbe. Chceme, aby dnešní poslucháči poznali našu históriu a našich skladateľov, pretože ich tvorba je porovnateľná s veľkými európskymi menami. Žiaľ, zostali trochu zabudnutí. Aj preto vznikol cyklus Barokové ozveny – aby ľudia túto hudbu spoznali a možno si z koncertu odniesli aj melódiu, ktorú si budú vedieť zaspievať alebo zahmkať.

Pri starej hudbe sa často hovorí o autenticite. Kde sa podľa vás končí rekonštrukcia minulosti a začína živé umenie?
Každé hudobné umenie, ktoré zaznieva v prítomnosti, je živé. Rekonštrukciu vnímam najmä v tom, že sa snažíme používať historické nástroje, historické obsadenie a dobové kombinácie nástrojov. Mnohé informácie sa zachovali v traktátoch a spisoch, no veľa vecí je zároveň ponechaných na interpretov – a to aj v duchu samotných dobových prameňov. Autori často uvádzali, aké nástroje sa môžu kombinovať, ale nešlo o definitívny predpis. Preto sa popri dôkladnom štúdiu historických okolností snažíme predovšetkým o živú hudbu. Nechceme hrať „podľa poučiek“, akoby existoval len jeden správny spôsob. Cieľom je vytiahnuť živosť hudby, ktorá v nej prirodzene je.

Baroková hudba pracuje s afektom, gestom a emóciou veľmi intenzívne. Nie je v tomto smere paradoxne modernejšia než časť dnešnej hudby?
Ťažko povedať, či modernejšia, ale určite je mimoriadne prepracovaná. Skladatelia cielene pracovali s afektom a emóciou, chceli pohnúť dušou poslucháča – a to bol jeden zo základov barokovej hudby. Dôležitým aspektom je aj improvizácia. Mnohé skladby sú zapísané len ako istý náčrt toho, čo majú jednotlivé nástroje hrať, a interpret musí svoj part dotvárať. Aj v tomto sa dá baroková hudba porovnať napríklad s jazzom alebo rockom: možnosti sú otvorené a hudba vzniká v živom kontakte s interpretom. Práve to sa snažíme priniesť publiku.

Súbor Le nuove musiche sa dlhodobo venuje barokovej hudbe. Ako sa za tie roky zmenilo slovenské publikum? Zmenilo sa niečo aj v hudobnom profesionálnom vzdelávaní u nás?
V oblasti vzdelávania v interpretácii barokovej hudby sme sa na Slovensku, žiaľ, ešte neposunuli tak ďaleko, ako by bolo potrebné. Chýbajú mladí umelci, ktorí by mali možnosť doma systematicky „privoňať“ k barokovej hudbe a učiť sa jej štýl. Našťastie hneď za hranicami – vo Viedni, v Brne a ďalej na západ – existujú výborné školy, kde môžu interpreti tento jazyk nasávať. Verím, že sa to časom podarí zmeniť aj u nás. Aj naše koncerty majú ukázať, že tu môže fungovať súbor, ktorý ponúka priestor mladým interpretom zapáleným pre starú hudbu.

Kto tvorí súbor Le nuove musiche? Vaši hudobníci študovali na Slovensku, alebo aj v zahraničí?
Le nuove musiche je medzinárodný ansámbel. Sú v ňom zastúpení Slováci, no spolupracujeme aj s kolegami z Čiech, Rakúska, Talianska či Nemecka. Dalo by sa povedať, že súbor zahŕňa muzikantov zo starej monarchie, ktorá bola v minulosti prirodzeným kultúrnym priestorom. Prejavuje sa to aj v komunikácii: medzi hudobníkmi znejú slovenčina, čeština, maďarčina, nemčina aj taliančina – a všetci si rozumieme. To je na tom veľmi krásne.

Pochádzate zo Spišskej Novej Vsi, kde aj pravidelne koncertujete. Je podľa vás rozdiel medzi publikom východného a západného Slovenska?
Publikum v Bratislave malo doteraz určite viac možností a príležitostí vypočuť si barokovú hudbu než publikum v Spišskej Novej Vsi či v iných regiónoch východného Slovenska. Aj preto je cieľom našich aktivít prinášať túto hudbu nielen do Bratislavy, ale aj na miesta, kde vznikala alebo kde pôsobili jej autori. V Spišskej Novej Vsi sme napríklad uvádzali Georga Wirsingera, Ján Šimrák pôsobil v Spišskom Podhradí a Zachariáš Zarevúcky je spojený s Revúcou a Bardejovom. Východné Slovensko má bohatú kultúru, no v súčasnosti je v tomto smere trochu zanedbané. Snažíme sa to zmeniť.

Máte pocit, že publikum dnes počúva hudbu inak – menej sústredene, alebo naopak citlivejšie?
Myslím si, že živú hudbu by sme si dnes mali vážiť ešte viac než kedysi. V dobe elektronických médií sa dá na internete počuť takmer všetko, no živý koncert je udalosť: stretnutie ľudí, interakcia medzi interpretmi a publikom, spoločný čas a priestor. To je dôležité nielen z hľadiska hudby, ale aj z hľadiska spoločnosti. Po koncertoch sa radi rozprávame s divákmi, ak majú otázky k nástrojom alebo k hudbe. Zdieľanie názorov a skúseností je na tom krásne a môže spoločnosť obohatiť.

V programe uvádzate hudbu Jána Šimráka. Objavujete tým zabudnutú kapitolu hudobnej identity východného Slovenska? Čím vás tento autor oslovil?
Celý cyklus koncertov, ktorý uvádzame v spolupráci s Gesamtkunstwerk, je zameraný na to, aby sme postupne predstavili doteraz editované a známe dielo Jána Šimráka. Oslovuje ma svojou výrazovou silou aj spôsobom, akým pracuje s textom. Ide o duchovné texty, často žalmy, ktoré sú mimoriadne expresívne – a to všetko je v hudbe počuť. Je to polychorická hudba, teda hudba pre viac zborov. Niekedy ide o dva, inokedy o tri či štyri zbory, ktoré sa striedajú v odpovediach. Poslucháča preto čaká veľmi farebný hudobný zážitok.

Ďalším zaujímavým autorom je Zachariáš Zarevúcky. Jeho tvorba dokazuje, že aj naše regióny boli súčasťou európskeho kultúrneho priestoru. Môžete ho priblížiť?
Zachariáš Zarevúcky, po latinsky Zarewutius, pôsobil v Bardejove. Paradoxom je, že jeho dielo je dnes uložené v Budapešti. Možno je to paradox, ale zároveň aj šťastie – mnohé archívy u nás by možno neprežili alebo by neboli uložené tak, aby sa materiály zachovali do dnešných dní. Aj na jeho tvorbe vidno, že regióny dnešného Slovenska boli prirodzenou súčasťou širšieho európskeho kultúrneho priestoru.

Giovanni Gabrieli bol významnou osobnosťou benátskej školy. V čom je jeho hudba iná než tvorba Šimráka a Zarevúckeho?
Giovanni Gabrieli patrí ku generácii skladateľov, ktorí ešte tvorili v štýle prima pratica, hoci už uňho vidno experimentovanie s výdobytkami seconda pratica, napríklad v niektorých recitatívnych pasážach. Diela, ktoré budeme hrať, pochádzajú zo zbierky Symphoniae sacrae, vydanej posmrtne v roku 1615. V jeho hudbe je stále cítiť školu konca 16. storočia. Dá sa povedať, že je predchodcom autorov, ktorých uvádzame v stredoeurópskom kontexte. Poslucháči, ktorí boli na našich koncertoch v minulej sezóne, mohli počuť Monteverdiho alebo Kapsbergera – a tam už naplno zaznieva rozdiel medzi staršou školou prima pratica a modernejšou seconda pratica.

Barok často spájame s monumentalitou chrámov a sakrálnym priestorom. Dokáže táto hudba fungovať rovnako silno aj v dnešnom sekulárnom svete?
Áno, hoci sekulárne priestory – filharmónie, divadlá či koncertné sály – sú pre barokové súbory často výzvou. Nie vždy majú ideálnu akustiku pre tento typ hudby. Napríklad Reduta v Spišskej Novej Vsi má však na túto hudbu vynikajúcu akustiku. Vždy je potrebná určitá aklimatizácia: interpreti si musia priestor pred koncertom vypočuť, zistiť, ako reaguje, a prispôsobiť tomu spôsob hry, aby hudba mohla zaznieť prirodzene a naplno.

Čo býva pri interpretácii starej hudby najťažšie – technická presnosť, štýl alebo schopnosť nájsť vnútornú pravdivosť?
Technická zručnosť interpretov je samozrejmosťou. Veľmi dôležitý je aj štýl – taliansky, nemecký, francúzsky, ale aj stredoeurópsky, ktorý tieto vplyvy spájal. Kameňom úrazu však býva presvedčivosť: nechať hudbu znieť ako skutočnú hudbu. V minulosti sa niekedy stávalo, že interpreti starej hudby boli príliš zviazaní pravidlami – napríklad predstavou, že v barokovej hudbe sa nikdy nevibruje alebo že sa smú používať len isté ozdoby. To môže hudbu urobiť sterilnou. My sa tomu snažíme vyhnúť, aby na poslucháča pôsobila sila a živosť tejto hudby.

Slovenská hudobná kultúra má množstvo zabudnutých mien. Prečo sa podľa vás stále tak málo hovorí o domácej barokovej tvorbe?
Slovenská hudba má naozaj množstvo zabudnutých mien – nielen barokových, ale aj klasicistických a romantických. Je dobré pýtať sa, prečo na ne stále zabúdame a prečo nie sú širšie podporované. Folklór je živou súčasťou slovenskej kultúry, ale nie je jej jedinou podobou. Na tomto území nežili iba sedliaci; tvorila sa tu aj mimoriadne intelektuálna a krásna hudba, či už v chrámoch, alebo na šľachtických dvoroch. Mali by sme si ju vážiť. Zabudnutí nie sú len Šimrák, Wirsinger či Zarevúcky, ale aj ďalšie osobnosti, napríklad Johann Kaspar Mertz. Našou úlohou je túto hudbu približovať a presviedčať aj inštitúcie, ktoré môžu podporiť jej interpretáciu, aby znela častejšie.

Dá sa stará hudba ešte interpretovať bez stereotypu „peknej historickej pohľadnice“?
Poznať vlastnú hudobnú kultúru je mimoriadne dôležité. A ak k tomu prispeje aj krásna baroková „pohľadnica“, je to veľké plus. Poznanie kultúry a umenia našich predkov nám pomáha pochopiť, kým sme v dnešnej spoločnosti. Zároveň nám môže pomôcť napredovať – lepšie poznať samých seba a rozvíjať naše územie aj našu spoločnosť.

Čo vás na barokovej hudbe po rokoch stále dokáže prekvapiť?
Stále ma uchvacuje jedinečný štýl jednotlivých skladateľov, množstvo nástrojov, ktoré sa vtedy používali, aj regionálna rozmanitosť. Fascinuje ma schopnosť interpretovať afekty, emócie, nálady a text tisícorakými spôsobmi. Z môjho pohľadu je to stále aktuálna hudba. Keď počúvame staršie kapely, napríklad Beatles, tiež cítime, že ich odkaz pretrváva. Rovnako dôležité je poznať aj staršiu hudbu, ktorá má stále čo povedať.

Nie je dnešná fascinácia starou hudbou aj túžbou po duchovnosti a hĺbke, ktoré v súčasnej kultúre často chýbajú?
Baroková hudba má veľkú emocionálnu aj duchovnú hĺbku. Ťažko povedať, či fascinácia hudbou barokového obdobia vypĺňa medzeru spôsobenú absenciou duchovna v súčasnosti, ale je to možné. Zároveň však duchovnú hĺbku nachádzame aj v dielach súčasných autorov – napríklad Arvo Pärt komponoval aj pre barokové nástroje a podobné presahy vidíme aj u niektorých českých autorov. Duchovno sa teda prepája cez barokovú hudbu aj so súčasnosťou. Áno, dá sa povedať, že baroková hudba môže byť impulzom k opätovnému návratu k duchovnu a k spoznaniu jeho krásy.

Zhováral sa Marcus Jamrich.