Martin Ťapák patril k všestranným osobnostiam slovenskej kultúry, ktoré prepájali divadlo, tanec, film a televíziu. Jeho tvorbu charakterizoval záujem o ľudové tradície, slovenskú literatúru a výrazové možnosti hudby a pohybu. Folklór uňho získaval podobu javiskového pásma, televíznej balady, ľudového muzikálu, komédie aj rozprávky. Snímky Kubo, Rysavá jalovica, Pacho, hybský zbojník či televízna trilógia Sváko Ragan sa stali súčasťou diváckej pamäti viacerých generácií.

Narodil sa 13. októbra 1926 v oravskej obci Liesek. Kraj jeho detstva, miestne rozprávačstvo, piesne a predstavy o zbojníkoch zostali dôležitým zdrojom jeho umeleckej obraznosti. K oravskému prostrediu sa vracal aj v spomienkach na vznik svojich filmov. Neskoršie profesionálne skúsenosti mu umožnili premeniť záujem o ľudovú kultúru na vlastný tvorivý program. Umelecké vzdelanie získaval najprv štúdiom herectva na bratislavskom konzervatóriu. Na Vysokej škole múzických umení v Bratislave sa následne venoval herectvu, réžii a napokon choreografii, ktorú absolvoval v roku 1956. Jeho profesijný vývoj od začiatku spájal hereckú skúsenosť s uvažovaním o pohybe, rytme a celkovej kompozícii predstavenia.

V rokoch 1945 – 1950 pôsobil v Činohre Slovenského národného divadla ako herec a asistent réžie. Začínal ako elév a spolupracoval s Jozefom Budským a Karolom L. Zacharom. Významnou skúsenosťou bolo folklórne pásmo Rok na dedine z roku 1948, na ktorom sa podieľal so Zacharom a Ivanom Terenom. Ako asistent réžie viedol spevácko-tanečný komparz; práve spojenie herectva, spevu a tanca sa neskôr stalo podstatnou súčasťou jeho režisérskej práce. V roku 1950 nastúpil do Slovenského ľudového umeleckého kolektívu, kde počas 50. rokov pôsobil ako tanečník, choreograf a režisér. Vytváral tanečné diela a podieľal sa na tanečno-pohybovej inscenácii Ežo Vlkolínsky. Práca v SĽUK-u rozšírila jeho skúsenosť so scénickým spracovaním ľudových tradícií. Pohyb a hudba získavali v jeho tvorbe schopnosť vyjadrovať charakter postavy, náladu i dramatickú situáciu.

Pred filmovou kamerou sa objavil už v roku 1948, okrem iného vo Vlčích dierach Paľa Bielika. Výraznú hereckú príležitosť dostal v hudobno-tanečnom filme Josefa Macha Rodná zem (1953), v ktorom stvárnil mladíka Martina a uplatnil sa aj ako choreograf. Neskôr účinkoval v snímkach Dáždnik svätého Petra (1958) a Kapitán Dabač (1959). V dvojdielnom Jánošíkovi Paľa Bielika si zahral mladého Tomáša Uhorčíka a v rokoch 1962 a 1963 sa podieľal aj na práci asistenta réžie. V rokoch 1959 – 1962 pôsobil ako režisér v pražskej Laterne magike, ktorá spájala živú javiskovú akciu s filmovou projekciou. Táto skúsenosť doplnila jeho divadelné a choreografické zázemie o prácu s obrazom. Začiatkom 60. rokov sa postupne sústredil na filmovú a televíznu réžiu. Televízia mu poskytla priestor na rozvíjanie folklórnych a literárnych námetov v rozmanitých formách.

Jedným z jeho prvých významných televíznych filmov bola Balada o Vojtovej Maríne (1964). Nasledovali adaptácie a hudobno-dramatické projekty, ktoré prepájali herecké rozprávanie s tanečnou štylizáciou. V Kubovi (1965), podľa veselohry Jozefa Hollého, vytvoril s Jozefom Kronerom v titulnej úlohe charakteristické spojenie ľudového humoru, hudby a javiskovej hravosti. K ďalším výrazným titulom patrili Živý bič (1966) podľa románu Mila Urbana, Malka (1968) podľa prózy Františka Švantnera a Rysavá jalovica (1970) podľa Martina Kukučína.

Režisérskym debutom v dlhometrážnom hranom filme pôvodne určenom pre kiná bola Nevesta hôľ (1971), adaptácia Švantnerovho románu. Ťapákov záujem o lyrizovanú prózu sa v nej stretol s predstavou prírody ako priestoru ľudských túžob, tajomstva a konfliktu. Literárne adaptácie tvorili významnú líniu jeho práce: vracal sa k Švantnerovi, Urbanovi, Kukučínovi aj Margite Figuli. Umožňovali mu rozvíjať baladické príbehy i humor vyrastajúci z jazyka a vzťahov vidieckeho prostredia.

Mimoriadny divácky ohlas priniesla komédia Pacho, hybský zbojník (1975). Vychádzala z poviedky Petra Jaroša; scenár pripravili Jaroš a Ťapák, dialógy vytvorili Milan Lasica a Július Satinský. Jozef Kroner stvárnil Pacha Matrtaja, zbojníka, ktorý premieňa tradičný hrdinský obraz na komickú postavu. Hudbu skomponoval Svetozár Stračina. Film využíval zbojnícku legendu ako základ paródie a jeho humor sa opieral o hereckú komiku, jazykové pointy aj prevracanie zaužívaných predstáv o národnom hrdinovi. Spolupráca s Kronerom pokračovala televíznou trilógiou Sváko Ragan (1976), vytvorenou podľa predlohy Ela Šándora. Príbehy z myjavských kopaníc stavali na svojráznej postave, miestnom nárečí a komike každodenných situácií. K ďalším titulom Ťapákovej televíznej tvorby patria Vianočné oblátky (1977) a Mišo (1979), opäť podľa Kukučínových predlôh. Táto línia ukazuje jeho trvalý záujem o literárne postavy zakotvené v konkrétnom jazyku a kultúrnom prostredí.

Jeho filmografiu rozšírili vojnová dráma Deň, ktorý neumrie (1974), komédia Stratená dolina (1976), poviedkový film Krutá ľúbosť (1978) a dráma Hodiny (1980). Pre rodinné publikum nakrútil rozprávky Plavčík a Vratko (1981) a Popolvár najväčší na svete (1982). V oboch sa predstavil jeho syn Marek Ťapák. Rozprávkové príbehy poskytli režisérovi priestor na výtvarnú štylizáciu, pohybovú akciu a rozvíjanie motívov známych z ľudového rozprávania.

V 80. rokoch pokračoval aj v adaptovaní súčasnej literatúry. Návrat Jána Petru (1984) vznikol podľa románu Emila Dzvoníka Dukáty v naftalíne, Skleníková Venuša (1985) podľa rovnomenného románu Antona Baláža. V snímke Kohút nezaspieva (1986) spracoval drámu Ivana Bukovčana Kým kohút nezaspieva a film Montiho čardáš (1989) vychádzal z poviedky Viliama F. Šikulu. Tieto tituly rozšírili jeho tvorbu o sociálne, spoločenské a morálne konflikty.

Súčasťou jeho životopisu bolo aj pôsobenie vo verejných a riadiacich funkciách počas socialistického obdobia. V roku 1976 sa stal poslancom Slovenskej národnej rady a v rokoch 1977 – 1980 zastával funkciu ústredného riaditeľa Slovenského filmu. Do jeho filmografie patrí aj politicky angažovaný životopisný film Zrelá mladosť (1983) o mladosti Klementa Gottwalda. Tento inštitucionálny kontext dopĺňa obraz režiséra, ktorého tvorba vznikala v podmienkach štátom organizovanej kinematografie. V neskoršom období sa vrátil aj k divadelnej réžii. V Divadle Andreja Bagara v Nitre pripravil libreto a réžiu muzikálu Pacho sa vracia, ktorý mal premiéru 17. februára 1995. Na projekte spolupracovali Svetozár Stračina, autor textov piesní Štefan Moravčík a choreograf Ján Ďurovčík. V roku 1999 inscenoval Kuba na bratislavskej Novej scéne. K jeho neskorým televíznym projektom patrí seriál Ako divé husi (2000).

Martin Ťapák zomrel 1. februára 2015 v Bratislave vo veku 88 rokov. Pochovaný je na Ondrejskom cintoríne. Jeho syn Marek v roku 2017 nakrútil dokumentárny portrét Martin Ťapák, venovaný otcovej umeleckej dráhe. Ťapákov odkaz zostáva prítomný najmä v dielach, ktoré spojili ľudový humor, literárny príbeh a hudobno-pohybovú štylizáciu. Jeho práca ukazuje, ako sa tradičná kultúra mohla stať východiskom filmov a televíznych inscenácií s vlastným rozpoznateľným výrazom.

Výber z tvorby / Dielo

Roky pri filmoch a televíznych dielach označujú rok výroby, pri divadelných inscenáciách rok premiéry. Ide o výber, nie úplnú filmografiu.

Filmová réžia

• Nevesta hôľ (1971) – adaptácia románu Františka Švantnera; prvý dlhometrážny hraný film pôvodne určený pre kiná.
• Zajtra bude neskoro… (1972) – vojnový film; spoluréžia s Alexandrom Karpovom.
• Deň, ktorý neumrie (1974) – vojnová dráma; Ťapák v snímke aj účinkoval.
• Pacho, hybský zbojník (1975) – zbojnícka paródia; réžia a spoluautorstvo scenára s Petrom Jarošom.
• Stratená dolina (1976) – komédia z horského prostredia.
• Krutá ľúbosť (1978) – poviedkový film.
• Hodiny (1980) – filmová dráma.
• Plavčík a Vratko (1981) – rozprávka.
• Popolvár najväčší na svete (1982) – rozprávka.
• Zrelá mladosť (1983) – životopisný film o mladosti Klementa Gottwalda.
• Návrat Jána Petru (1984) – adaptácia románu Emila Dzvoníka Dukáty v naftalíne.
• Skleníková Venuša (1985) – adaptácia románu Antona Baláža.
• Kohút nezaspieva (1986) – adaptácia hry Ivana Bukovčana Kým kohút nezaspieva.
• Montiho čardáš (1989) – adaptácia poviedky Viliama F. Šikulu.

Televízna réžia

• Balada o Vojtovej Maríne (1964)
• Kubo (1965) – podľa veselohry Jozefa Hollého; titulná úloha Jozef Kroner.
• Živý bič (1966) – podľa románu Mila Urbana.
• Rok na dedine (1967) – folklórne pásmo; spolupráca s Karolom L. Zacharom.
• Malka (1968) – podľa prózy Františka Švantnera.
• Rysavá jalovica (1970) – podľa poviedky Martina Kukučína.
• Horali (1974) – podľa predlohy Margity Figuli.
• Sváko Ragan (1976) – trojdielne spracovanie predlohy Ela Šándora.
• Vianočné oblátky (1977) – podľa Martina Kukučína.
• Mišo (1979) – podľa Martina Kukučína.
• Ako divé husi (2000) – televízny seriál.

Výber z hereckej tvorby

• Vlčie diery (1948) – réžia Paľo Bielik.
• Rodná zem (1953) – postava Martina; réžia Josef Mach; aj choreografická spolupráca.
• Dáždnik svätého Petra (1958) – postava Maťa Smidku.
• Kapitán Dabač (1959) – réžia Paľo Bielik.
• Jánošík I – II (1962 – 1963) – mladý Tomáš Uhorčík; réžia Paľo Bielik; aj asistencia réžie.

Divadelná tvorba

• Pacho sa vracia (1995) – libreto a réžia muzikálu v Divadle Andreja Bagara v Nitre; premiéra 17. februára 1995.
• Kubo (1999) – réžia inscenácie na Novej scéne v Bratislave.

Ocenenia a pocty

• 1969 – titul zaslúžilý umelec
• 1988 – titul národný umelec
• 2002 – Kríž prezidenta Slovenskej republiky II. stupňa
• 2007 – Pribinov kríž I. triedy za významné zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky.

Poznámka redakcie

Ak ste si všimli nepresné alebo neúplné informácie v tomto profile, prosíme, kontaktujte nás na adrese redakcia@mojakultura.sk. Radi informácie overíme, opravíme alebo doplníme o ďalšie relevantné skutočnosti.

S úctou,
redakčný tím portálu eCultureBase