Vo štvrtok 21. mája 2026 zaplnilo publikum Dom umenia v Košiciach takmer do posledného miesta. Po úvodnej festivalovej fanfáre otvorila jubilejný ročník generálna riaditeľka ŠFK Lucia Potokárová, ktorá pripomenula kontinuitu festivalu i jeho schopnosť zachovať si umeleckú slobodu aj v období ideologických obmedzení minulého režimu.

Dramaturgia večera spojila dva odlišné hudobné svety – poetický romantizmus Chopinovho Klavírneho koncertu č. 1 e mol a monumentálnu expresivitu Prokofievovej Symfónie č. 5. Večer hudobne viedol Stanislav Kochanovsky, dirigent s výrazným medzinárodným renomé a mimoriadne širokým repertoárovým záberom. Svoju kariéru odštartoval v petrohradskom Michajlovskom divadle a pôsobil vo viacerých orchestroch v Rusku. Aktuálne pôsobí ako šéfdirigent Radiophilharmonie v Hannoveri. Počas svojej kariéry spolupracoval s poprednými svetovými orchestrami a výrazne sa etabloval aj na operných scénach, kde dirigoval viac než tridsať titulov. Popri klasickom repertoári sa venuje aj menej známym dielam, ako sú Ligetiho Requiem, Kodályov Psalmus Hungaricus, Skriabinovo Mystérium, Weinbergova Symfónia č. 21 „Kadiš“, a kompozíciám súčasných autorov, ako sú Dean, Tarrodi, Thorvaldsdóttir či Sollima.

Prvým dielom večera bol Klavírny koncert č. 1 e mol Fryderyka Chopina. Za klavír si sadol mladý klavirista Arsenii Moon. Hudobnú kariéru začal pomerne skoro, keď svoj orchestrálny debut s Petrohradskou filharmóniou absolvoval už v desiatich rokoch. Študoval u A. Sandlera v Petrohrade, neskôr vyštudoval The Juilliard School pod vedením S. Babayana. Po víťazstve na 64. ročníku Medzinárodnej klavírnej súťaže Ferruccia Busoniho sa zaradil medzi najzaujímavejších klaviristov svojej generácie. Okrem hlavnej ceny súťaže získal aj prestížnu Cenu Artura Benedetta Michelangeliho, ktorá sa udeľuje výhradne na základe jednomyseľného rozhodnutia poroty a bola udelená prvýkrát po takmer troch desaťročiach. Nadšenie zdieľalo aj publikum, ktoré mu udelilo Cenu diváka. Tento triumf odštartoval mimoriadnu sezónu 2024/2025 zahŕňajúcu recitály a orchestrálne spolupráce na popredných pódiách po celom svete.

Interpretácia Chopina patrí k najnáročnejším úlohám klavírneho umenia. Pohybuje sa medzi poetickou intimitou a virtuóznou dramatickosťou, pričom interpret musí nájsť rovnováhu medzi technickou brilanciou a hlbokou vnútornou emocionalitou. Poľský muzikológ a jeden z najvýznamnejších chopinovských bádateľov Mieczysław Tomaszewski (1921 – 2019) opisoval skladateľov vnútorný svet ako mimoriadne citlivý, „precitlivený do krajnosti“. Chopina charakterizovala subtílnosť, vrodená distingvovanosť a prirodzená elegancia, no zároveň aj hlboké vnútorné napätie a citová intenzita, ktoré navonok odhaľoval len zriedka. Bol „rodeným hudobníkom“ s nevyčerpateľnou invenciou a obdivuhodnou technickou ľahkosťou. Práve poznanie tejto duality – zdržanlivej vonkajškovosti a silného vnútorného prežívania – môže výrazne pomôcť pri interpretácii aj súčasnom chápaní jeho hudby.

Niektorí interpreti zdôrazňujú spevnosť a intímnu atmosféru, iní dramatické kontrasty a virtuóznu monumentalitu klavírneho zvuku. Arsenii Moon sa vydal cestou mimoriadnej subtílnosti, vnútornej koncentrácie a extrémne kultivovanej lyriky.

Klavírny koncert č. 1 e mol vznikol v roku 1830 v období, keď mal Chopin iba dvadsať rokov a pripravoval sa na odchod z rodnej Varšavy. Hoci nesie označenie „prvý“, chronologicky vznikol až po Koncerte f mol. Premiéra sa uskutočnila 11. októbra 1830 vo Varšave a autor v nej sám účinkoval ako sólista. Koncert mal obrovský úspech a stal sa symbolickým rozlúčkovým dielom mladého skladateľa s Poľskom pred emigráciou, z ktorej sa už nikdy nevrátil. Dielo je písané v duchu raného romantizmu, no zároveň si zachováva klasickú formálnu architektúru.

Arsenii Moon už počas orchestrálneho úvodu pôsobil mimoriadne sústredene – ruky položené na okraji klavíra akoby naznačovali snahu zžiť sa s nástrojom ešte pred prvým tónom. Jeho interpretácia nepôsobila pompézne ani efektným spôsobom virtuózne. Naopak – bola introvertná, kultivovaná a hlboko lyrická.

Prvá časť, Allegro maestoso, má rozsiahlu sonátovú formu, no Chopin ju obohacuje chromatickými postupmi, ornamentikou a bohatou klavírnou faktúrou. Charakteristická je kombinácia majestátnosti a lyriky, pričom klavír pôsobí skôr ako spevák než virtuózny bojovník proti orchestru. Po rozsiahlej orchestrálnej expozícii nastupuje klavír s hlavnou témou, ktorá spája heroický charakter s lyrickou spevnosťou. Vedľajšia téma nekontrastuje dramaticky, ale prirodzene nadväzuje na hlavnú myšlienku a rozvíja ju v jemnejšej, poetickejšej rovine.

Sólista zaujal najmä mäkkým, jasne modelovaným tónom a prirodzenou prácou s frázou. Technicky náročné behy zvládal s obdivuhodnou ľahkosťou, pričom nikdy nestrácal kontrolu nad dynamikou či farebnosťou zvuku. Jeho hra pôsobila mimoriadne koncentrovane, akoby každý tón mal svoje presné miesto a význam.

Orchester pod vedením Kochanovského reagoval na sólistovu koncepciu veľmi citlivo. Mimoriadne pekne vyzneli komorné dialógy jednotlivých nástrojov s klavírom, ako aj mäkko tvarované pizzicatá sláčikov. Jedinou drobnou výhradou mohli byť miestami ostrejšie nástupy orchestra, ktoré kontrastovali so subtílnosťou sólového partu.

Druhá časť, Romanza – Larghetto, predstavuje emocionálne jadro celého koncertu. Chopin ju údajne komponoval pod dojmom svojich citov ku Konstancji Gładkowskej. Sám ju opisoval ako zasnené rozjímanie počas krásnej jarnej noci.

Formovo ide o trojdielnu piesňovú formu. Hlavná téma má charakter nokturna. Klavír vedie dlhé kantabilné línie nad jemným orchestrálnym sprievodom. Harmónia sa pohybuje v subtílnych chromatických odtieňoch a vytvára dojem neustáleho vnútorného pohybu.

Tretia časť, Rondo – Vivace, je postavená na rondovej forme a čerpá inšpiráciu z poľského ľudového tanca krakowiak. Charakterizuje ju ľahkosť, spontánnosť, mladícka energia a neustály rytmický pohyb.

Hlavná téma je tanečná, svieža a plná života. Chopin tu využíva množstvo virtuóznych behov, oktáv, skokov a brilantných figurácií, no technická náročnosť nikdy nezatláča do úzadia hudobnú myšlienku. Orchester a klavír vedú živý dialóg, pričom skladateľ často využíva farebné kontrasty medzi jednotlivými skupinami nástrojov.

V harmonickom jazyku sa objavujú odvážnejšie modulácie a chromatické odbočenia, ktoré dodávajú hudbe sviežosť a nepredvídateľnosť. Záverečné gradácie smerujú k triumfálnemu vyvrcholeniu, ktoré uzatvára koncert v duchu radosti, elegancie a mladíckeho optimizmu.

Toto finále prinieslo viac energie a rytmickej živosti, no ani tu sólista nepodľahol vonkajšej efektnosti. Jeho hra zostávala elegantná, precízna a štýlovo čistá, aj keď s iným nábojom ako v predošlých dvoch častiach. Dirigent zároveň veľmi pozorne kontroloval dynamiku orchestra, aby nikdy neprekryl klavírny part. Výsledkom bola interpretácia, ktorá stavala skôr na vnútornom obsahu hudby než na vonkajšej virtuozite.

Moon sa vedome vyhol sentimentu a romantickému exhibicionizmu. Jeho Chopin bol vnútorný, pokojný a kontemplatívny. Interpretácia mohla pre niekoho pôsobiť chladne, no pod povrchom niesla mimoriadne vrúcne emocionálne napätie a priam až chirurgickú presnosť. Jemné dynamické odtiene, mäkký tón a prirodzená spevnosť klavíra vytvorili mimoriadne intímny hudobný priestor.

V dnešnej dobe, keď sa často obdivuje predovšetkým rýchlosť, sila a vonkajší efekt, pôsobila Moonova interpretácia ako vedomé hľadanie opačných hodnôt – detailu, vnútorného pokoja a prirodzenej muzikálnosti. Na tak mladého interpreta ide o mimoriadne vzácny prístup.

Bezprostredné objatie dirigenta a sólistu po skončení koncertu pôsobilo úprimne a prirodzene. Rovnako prirodzene pôsobil aj samotný Moon – bez hviezdnych manierov, s nenúteným úsmevom a mladíckou bezprostrednosťou.

Prídavok – Lisztova La Campanella – ukázal inú stránku jeho techniky. Aj pri extrémne náročnej virtuozite zostával tón kultivovaný a zvukovo premyslený. Nepodliehal bezhlavej efektnosti, ale precízne modeloval dynamiku od najjemnejších pianissim až po brilantný vrchol. Vo frázach sa vždy ťahal k najvyššiemu tónu, o spodné tóny sa skôr oprel, ale nikdy ich nezaťažil a smeroval k vrcholu.

Druhá polovica večera patrila Prokofievovej Symfónii č. 5 B dur, op. 100 – jednému z vrcholov orchestrálnej tvorby 20. storočia. Dielo vzniklo v roku 1944 počas druhej svetovej vojny. Prokofiev symfóniu sám označil za „hymnus slobodného a šťastného človeka“, hoci pod povrchom hudby cítiť aj tragiku vojnového obdobia, napätie a vnútorný nepokoj. Premiéra sa uskutočnila 13. januára 1945 v Moskve pod taktovkou samotného skladateľa. Symbolickým momentom bolo, že počas koncertu bolo v diaľke počuť delostrelecké salvy oznamujúce víťazstvo Červenej armády.

Prvá časť, Andante, pôsobí monumentálne a široko rozvinuto. Hlavná téma má takmer hymnický charakter, no Prokofiev ju harmonicky destabilizuje ostrými disonanciami, chromatickými posunmi a nečakanými moduláciami. Typické je striedanie lyriky s mechanickou rytmickou energiou, čo vytvára pocit napätia medzi humanizmom a brutalitou doby. Orchestrácia je mimoriadne farebná – dychy a plechy často vytvárajú ironické alebo groteskné kontrasty voči spevným sláčikovým témam.

Od začiatku bolo cítiť, že orchester hrá mimoriadne koncentrovane a kompaktne. Monumentálny zvuk orchestra nepôsobil hlučne, ale plasticky a farebne. Veľmi dobre vyzneli najmä kontrabasy, dychová sekcia a precízne budované dynamické gradácie.

Hneď po ukončení prvej časti, bez väčšej prestávky, prešiel dirigent na druhú časť – Allegro marcato. Táto časť má charakter scherza, no ide o scherzo drsné, ironické a miestami až groteskné. Rytmická ostrosť, dôrazné akcenty a motorická energia sú typickými znakmi tejto hudby. Stredný úsek tria prináša kontrast v podobe ľahšieho, tanečného pohybu, ktorý však obsahuje značné napätie. Prokofiev tu narába s ostrými kontrastmi medzi jednotlivými náladami a vytvára hudbu, ktorá pôsobí hravo a zároveň znepokojivo. Záver scherza je ešte intenzívnejší a uzatvára časť s energickou razanciou. Dirigent viedol orchester mimoriadne presne a ekonomicky. V tichších pasážach pracoval s minimalistickými gestami, na ktoré orchester reagoval okamžite a veľmi citlivo.

Emocionálnym vrcholom symfónie bolo rozsiahle Adagio, ktoré predstavuje emocionálne jadro celej symfónie. Temné harmonické plochy, chromatika a pomaly gradujúce disonancie vytvárajú atmosféru tragiky a existenciálneho nepokoja. Veľmi zaujímavé je vrstvenie jednotlivých orchestrálnych hlasov – pod zdanlivo pokojnou melodikou sa neustále hýbu vnútorné harmonické napätia.

Mimoriadne silno pôsobili kontrasty medzi krehkou lyrikou a dramatickými orchestrálnymi explóziami. V tejto časti sa ŠFK predstavila ako mimoriadne kompaktné teleso schopné veľkého symfonického zvuku aj jemnej komornej súhry.

Posledná časť, Allegro giocoso, priniesla energiu, rytmickú pulzáciu i typickú prokofievovskú sarkastickosť. Finále začína optimisticky a hravo, no postupne sa jeho charakter deformuje. Pôvodne radostná hudba sa mení na groteskný, takmer absurdný mechanický tanec. Práve tento kontrast medzi oficiálnym triumfom a vnútornou iróniou robí symfóniu mimoriadne modernou a interpretačne mnohovrstvovou. Záverečné hektické tempo a ostinátne rytmy pôsobia skôr znepokojivo než víťazne.

Orchester zvládol technicky náročné rytmické vrstvenia s veľkou istotou a presnosťou. Mimoriadne dobre fungovala dynamická práca i farebnosť orchestrácie. Kochanovsky navyše výborne pracoval aj s publikom a potvrdil, že dirigovanie nie je iba hudobné remeslo, ale aj istá forma psychológie. Po búrlivom potlesku, ktorý sa mu zrejme zdal stále primalý, s úsmevom naznačil, že publikum takmer nepočuje, čím si okamžite získal ešte väčšie ovácie. Keď už nadšenie v sále podľa neho dosiahlo vrchol, pobavene gestom ukázal, že nastal čas ísť spať. Atmosféra tak dostala sympaticky bezprostredný a ľudský rozmer.

Otvárací koncert jubilejného 70. ročníka Košickej hudobnej jari potvrdil vysokú umeleckú úroveň Štátnej filharmónie Košice. Večer priniesol interpretácie, ktoré neoslovovali iba technickou kvalitou, ale predovšetkým vnútornou hudobnou pravdivosťou. A práve v takých chvíľach si človek opäť uvedomí, že hudba – aj kritika o nej – má stále svoj hlboký zmysel.