Na záver hudobného festivalu Košická hudobná jar zaznelo 11. júna 2026 v Dome umenia monumentálne dielo Giuseppeho Verdiho – Requiem. Pod vedením Roberta Jindru sa predstavila Štátna filharmónia Košice, Slovenský filharmonický zbor pod vedením Adama Sedlického a sólisti Olga Bezsmertna, soprán; Christa Mayer, mezzosoprán; Pavol Bršlík, tenor; a Günther Groissböck, bas.

V rozhovore s Pavlom Bršlíkom sme sa dozvedeli o jeho spolupráci so Štátnou filharmóniou Košice, o dirigentovi Robertovi Jindrovi, o výnimočnosti Verdiho Requiem i o tom, prečo hudba s témou smrti môže človeka paradoxne privádzať k hlbšiemu vnímaniu života.

Pán Bršlík, v Košiciach ste viackrát spolupracovali so Štátnou filharmóniou Košice. Ako vnímate túto inštitúciu?

Mal som to šťastie spolupracovať so Štátnou filharmóniou Košice už na viacerých projektoch a vždy je to pre mňa veľké potešenie. Do Košíc sa vraciam veľmi rád, pretože ide o kvalitný, naozaj veľmi kvalitný orchester. Navyše tu výborne funguje aj organizácia – všetko je pripravené profesionálne a na sto percent. V takom prostredí sa dá robiť hudba iba kvalitne.

Čo sa vám vybaví, keď sa povie mesto Košice? Máte naň nejakú osobitnú spomienku?

S Košicami mám iba príjemné spomienky. Viackrát som spolupracoval aj s operou. V covidovom čase sme tu pripravili projekt Schubertovej Zimnej cesty, ktorý sa nahrával a bolo ho možné sledovať aj online. Potom prišli koncerty s košickou filharmóniou v Dome umenia. Vždy to boli pekné spolupráce so skvelými ľuďmi. Košice sú krásne mesto a čo je na nich veľmi príjemné – toto mesto žije. Preto sa sem vždy rád vraciam.

Často cestujete po svete. V čom sú podľa vás Košice iné od iných európskych miest?

Precestoval som veľký kus sveta a môžem povedať, že kvalitou toho, čo Košice ponúkajú, sa výrazne neodlišujú od iných európskych miest v tom zmysle, že by za nimi zaostávali. Tá úroveň je veľmi vysoká. To, čo Košice odlišuje, je dobrosrdečnosť a prístup ľudí. Keď človek príde do mesta, do kaviarne alebo do reštaurácie, stretáva milý personál a príjemnú atmosféru. To si veľmi cením.

Sme na jarnom festivale. Requiem je dielo o smrti. Myslíte si, že je vhodné takéto dielo zaradiť do programu Košickej hudobnej jari?

Pri Verdiho Requiem by som vôbec nerobil takéto delenie – že toto dielo patrí na jeseň alebo na zimu a nie na jar. Je to taká krásna hudba, že si na ňu človek nájde čas v každom ročnom období. Podľa mňa je Verdiho Requiem jeho najlepšia opera, hoci ide o duchovné dielo. Je v ňom všetko: veľká dráma, krásne melódie, intimita aj monumentálnosť. Je to skvelé dielo a netreba ho viazať iba na určitý čas v roku.

Giuseppe Verdi bol predovšetkým operný dramatik. Cítiť aj v Requiem skôr človeka divadla než chrámu?

Táto kompozícia je tak kvalitná, že sa v nej prirodzene striedajú monumentálne pasáže s úplne intímnymi miestami. Nechcel by som ju uzavrieť iba do kategórie opery alebo iba do kategórie sakrálnej hudby. Je tam veľká operná veľkoleposť, ale zároveň aj komorná intimita. A práve tým je toto dielo ešte krajšie.

Verdiho Requiem osciluje medzi intímnou modlitbou a monumentálnym dramatom. Kde sa v tejto hudbe cítite ako interpret najbližšie?

Nechcel by som povedať, že inklinujem viac k intímnym častiam alebo k tým monumentálnym. Toto dielo je veľmi náročné práve tým, že sa v ňom miešajú obe roviny. Sú tam a cappella miesta, ale aj obrovský orchestrálny a zborový aparát, kde sólisti niekedy skôr dopĺňajú celok – hlavnou zložkou je najmä zbor. Ako interpret sa snažím nájsť balans: technický aj výrazový. Všetko treba vnútorne precítiť, pretože inak by to boli iba spievané tóny a stratilo by sa duševno, ktoré toto dielo má.

Vaša spolupráca s dirigentom Robertom Jindrom má už svoju kontinuitu. Prináša Requiem v tomto smere inú energiu či intenzitu než vaše predchádzajúce spoločné projekty?

S Robertom Jindrom spolupracujeme už niekoľko rokov a veľmi si na ňom cením, že je absolútne spevácky dirigent. Keďže študoval operný spev, pozná všetky úskalia speváckeho remesla. Vie so spevákom dýchať, vie s ním frázovať a cíti ho. Stačí sa pozrieť na jeho ruky a človek hneď vie, kde je prvá doba, kde je druhá, kde sa má nadýchnuť. Sú dirigenti, ktorí robia veľké gestá, ale spevák sa v nich nie vždy vie zorientovať. Pri Robertovi Jindrovi je gesto čitateľné aj vo veľkom diele, akým je Verdiho Requiem. Vzájomne sa môžeme inšpirovať. Nebolo to tak iba pri Requiem, ale aj pri Rusalke, ktorú som s ním debutoval, pri Traviate a pri ďalších projektoch. Mám ho veľmi rád ako dirigenta práve preto, že vie, o čom spev je. Spoločná práca je pre mňa vždy radosťou.

Sekvencia „Dies irae“ pôsobí aj dnes mimoriadne desivo a aktuálne. Myslíte si, že moderný človek stále potrebuje hudbu, ktorá ho konfrontuje s témou smrti?

Dies irae je asi najznámejšia časť diela a myslím si, že uchváti aj laikov, ktorí nemajú veľké vedomosti o hudbe. Keď tá hudba zaznie, má obrovský účinok. Téma smrti je stále aktuálna – nepatrí iba dnešnej dobe, bola prítomná v stredoveku aj v čase, keď Verdi komponoval. Nemyslím si, že niekedy vyjde z módy, pretože smrť je súčasťou života. Celé dielo sa začína nádherným pianom a končí sa tiež v tichu. Je to ako v prírode: niečo zanikne, niečo odumrie, príde zima, ale potom sa na jar niečo zrodí. Keď vidíme na stromoch mladé zelené puky, vnímame zrodenie. Niečo musí odísť, aby sa mohlo narodiť niečo nové.

Ste dlhodobo spojený s operným repertoárom. Je pre tenoristu iný typ psychického nasadenia stáť v Requiem pred publikom bez javiskovej postavy a kostýmu? V čom je takáto interpretácia iná než v opere?

Ako operný interpret sa vždy snažím robiť aj takéto výlety do komornejšieho alebo duchovného repertoáru – či už sú to piesňové večery, alebo sakrálne diela. Je to dôležité, pretože spevácky život potom nie je iba prechádzanie z postavy do postavy, z kostýmu do kostýmu a z javiska na javisko. Pri takýchto dielach je človek psychicky možno ešte vyčerpanejší. Stojíte pred orchestrom, pred zborom, pred publikom a ste v istom zmysle nahý. Celý dôraz musíte vložiť do spevu, do výrazu a do tónov, ktoré budujete. Nemáte možnosť skryť sa za kostým alebo scénu.

Olga Bezsmertna, Christa Mayer a Günther Groissböck patria medzi známe mená hudobného sveta. Spievali ste už spolu, alebo išlo o vašu prvú spoluprácu? V čom sú títo speváci výnimoční?

S týmito kolegami som už spolupracoval na rôznych javiskách – vo Viedni, v Drážďanoch či v Mníchove. Christu Mayer poznám z viacerých produkcií a rovnako sme spolu vystupovali aj s ďalšími kolegami. Je veľmi milé, keď sa takéto stretnutie udeje aj na Slovensku. Som rád, že som ich ako Slovák mohol privítať na slovenskej scéne a že to bolo práve v Košiciach. Viacerí ani presne nevedeli, kde Košice sú, a boli veľmi milo prekvapení. Videli, ako vieme na Slovensku muzicírovať, a mám veľkú radosť, že sa to podarilo.

V čom je podľa vás Verdiho hudba stále taká bezprostredná a emocionálne účinná aj po viac než sto rokoch?

Verdiho hudba je nesmrteľná a vždy ňou zostane. Nie je to iba sila Verdiho, ale aj sila talianskych skladateľov vôbec – či už hovoríme o Puccinim alebo o Verdim. Jeho opery zostanú nesmrteľné. Môžeme komponovať moderné opery, môže existovať populárna hudba, ale ľudia budú stále chcieť počuť Libiamo z Traviaty alebo La donna è mobile z Rigoletta. Tie melódie sú nesmrteľné. Aj vďaka nim sa Verdi zapísal na pomyselný Olymp hudobnej literatúry, a úplne právom. Verdi zostane Verdim aj vtedy, keď tu my už dávno nebudeme.

Máte pocit, že dnešné publikum počúva duchovnú hudbu inak než kedysi – možno menej nábožensky, ale existenciálnejšie?

Dnešné publikum má na výber nesmierne veľa možností. Keď si uvedomíme, v akej dobe vznikala hudba Verdiho, Bacha alebo iných skladateľov, neexistovalo rádio ani dnešné médiá. Táto hudba bola pre ľudí v istom zmysle aj populárnou hudbou svojej doby. Dnes sú možnosti takmer neobmedzené – máme dokonca umelú inteligenciu, ktorá dokáže skladať hudbu. Ale nie je to ono, pretože za tým necítiť človeka. Môže to zložiť algoritmus, môže to aj nejako zahrať, no stále tam chýbajú city. Preto je veľmi dobré, že si ľudia aj dnes nájdu čas na hudbu. Môžu uniknúť z technickej a rýchlej doby, sadnúť si, spomaliť a započúvať sa do krásnych melódií – či už intímnych, alebo monumentálnych.

Existuje v Requiem miesto, ktoré vás osobne zakaždým zasiahne?

Husiu kožu si človek nemôže objednať a neprichádza vždy na tom istom mieste. Niekedy ma zasiahne už úplný začiatok, keď orchester začne z ticha v pianissime a z ničoho sa postupne rodí hudba. To je moment, pri ktorom človek cíti zimomriavky. Veľmi silné je aj Agnus Dei, keď soprán a alt spievajú v oktávach – je v tom neuveriteľná čistota. A potom, samozrejme, sopránové sólo Libera me, Domine so zborom, ktoré je veľkolepé a pre soprán nesmierne náročné. Vtedy človeka doslova pritlačí do stoličky. Som šťastný, že som mohol byť v centre tohto muzicírovania, v energii orchestra, zboru a kolegov. Niekedy prídu zimomriavky na rovnakých miestach, inokedy úplne inde. Závisí to od konkrétneho okamihu.

Requiem je v preklade omša za zosnulých. Nie je Verdiho Requiem v skutočnosti viac o živote než o smrti?

Je to omša za zosnulých, ale nemyslím si, že ju môžeme chápať iba takto úzko. Smrť je súčasťou života a toto dielo je podľa mňa práve o živote, o dianí okolo nás, o človeku a o jednoduchosti bytia. My ľudia si často veci komplikujeme. Pri takýchto dielach by si mal človek sadnúť, počúvať a uvedomiť si, že mnohé veci by mohli byť oveľa jednoduchšie.

Zhováral sa Marcus Jamrich