V starogréckom príbehu je Géryonés netvor, ktorého Herakles zabije pri plnení jednej zo svojich úloh. Anne Carsonová sa pri tej istej postave zastavila na mieste, kde mýtus zvyčajne nekladie otázky: aký život má ten, kto je v príbehu určený na porážku? V Autobiografii Červeného mu dala detstvo, krídla, fotoaparát aj prvú lásku. Herakles už nie je iba hrdinom z dávnej legendy, ale človekom, ktorý dokáže zraniť niekoho, kto ho miluje.

Tento obrat pomáha pochopiť rozhodnutie Švédskej akadémie. Vo štvrtok 8. októbra oznámila, že Nobelovu cenu za literatúru za rok 2026 udeľuje 76-ročnej kanadskej autorke. V zdôvodnení vyzdvihla jej odvážnu a vynaliezavú tvorbu, ktorá podľa akadémie v hravom dialógu s klasickou tradíciou vytvorila nové formy súčasnej literatúry. Ocenenie patrí jej dielu ako celku, nie jednej knihe.

Od antických slov k dnešným skúsenostiam

Carsonová sa narodila v roku 1950 v Toronte a vyštudovala klasické jazyky. Popri vlastnej tvorbe sa venuje prekladu a univerzitnému vyučovaniu. Jej vzťah k antike preto nie je iba záľubou v známych mytologických postavách. Zaujímajú ju slová, ktoré sa zachovali, medzery v textoch aj to, čo sa pri prenose z jedného jazyka do druhého stráca alebo mení.

Už v eseji Eros the Bittersweet z roku 1986 skúmala, ako starogrécka poézia zachytáva túžbu a odstup medzi milujúcim človekom a tým, koho miluje. Pri preklade fragmentov Sapfo v knihe If Not, Winter z roku 2002 pracovala s básňami, z ktorých často zostali len útržky. Ich neúplnosť neprekryla plynulým domýšľaním. Aj ticho medzi zachovanými slovami je súčasťou toho, čo dnes možno z antického textu čítať. Práve tu sa stretáva jej práca filologičky s prácou poetky. Preklad u nej nemusí byť iba prípravou na vlastné písanie a odborný výklad nemusí zostať oddelený od básne. Niekedy sa navzájom prerušujú, spochybňujú a dopĺňajú. Švédska akadémia v oficiálnej biobibliografii opisuje toto napätie medzi presným skúmaním slov a hľadaním nového významu ako jeden z určujúcich znakov jej tvorby.

Do jej prekladateľskej práce patria aj antické drámy: Sofoklova Elektra a Antigona či Euripidove Bakchantky. S textami, ktoré iní autori často vnímajú ako nedotknuteľné pamiatky, Carsonová zaobchádza ako s dielami určenými na nové čítanie a uvádzanie. Práve rozdiel medzi vernosťou slovám a životom textu v novom jazyku sa u nej stáva tvorivou otázkou. Nejde pritom o tvrdenie, že pôvodný význam už nie je dôležitý. Bez znalosti starého jazyka by totiž nemohla ukázať, kde sa začína jej vlastný zásah. Pre čitateľa, ktorý antické príbehy pozná len zhruba, to nepredstavuje prekážku. Carsonová totiž nestavia svoje knihy na skúške znalostí mytológie. Starý príbeh jej umožňuje zmeniť uhol pohľadu na dnešné otázky: kto smie rozprávať, ako prežívame odmietnutie a čo urobí láska s našou predstavou o sebe.

Géryonés prestáva byť vedľajšou postavou

Najzreteľnejšie to vidno v Autobiografii Červeného (Autobiography of Red, 1998). Carsonová vyšla z fragmentov gréckeho básnika Stesichora. Postavu červeného okrídleného Géryona však preniesla do sveta dospievania, zraniteľnosti a vzťahov. Vznikol román vo veršoch, ktorý čitateľovi ponúka dej, no necháva mu aj priestor zastaviť sa pri obraze alebo nezvyčajnom spojení slov. Premena pôvodného mýtu je významná. V tradičnom rozprávaní sa na Géryona dívame očami príbehu o Heraklovi; v Carsonovej knihe sledujeme svet cez samotného Géryona. Hrdinský čin z jedného podania sa z iného uhla mení na otázku moci a zraniteľnosti. Červené krídla z neho nerobia iba fantastickú bytosť. Zviditeľňujú aj jeho odlišnosť, s ktorou sa musí naučiť žiť.

Neznamená to, že kniha má jediný jednoduchý výklad. Je to aj milostný príbeh, rozprávanie o dospievaní a skúmanie toho, ako si človek vytvára vlastný obraz. Slovenské literárne centrum v augustovej recenzii slovenského vydania upozornilo na presnú prácu s jazykom, ale pomenovalo aj miesta, kde mu vysvetľovanie pôsobí príliš doslovne. Nobelovo ocenenie tak nie je dôvodom odložiť kritické čítanie; skôr pozvaním zistiť, ako tieto formálne rozhodnutia fungujú na konkrétnej strane.

Kniha môže mať podobu schránky aj zväzku zošitov

Carsonovej experiment sa nekončí pri románe vo veršoch. The Beauty of the Husband z roku 2001 nesie podtitul „fiktívna esej v 29 tangách“ a cez hlas rozprávačky sa vracia k rozpadu manželstva. Text vstupuje do rozhovoru s básňami Johna Keatsa. Necháva vedľa seba existovať cit, ironický odstup aj premýšľanie o tom, prečo môže krása človeka, ktorý nás sklamal, stále priťahovať.

V knihe Nox z roku 2010 si autorka pripomína zosnulého brata Michaela. Namiesto bežnej väzby vytvorila skladaný pás strán uložený v schránke; sú v ňom texty, fotografie, listy aj jej práca s Catullovou elégiou za bratom. Materiálna podoba tu súvisí s témou pamäti. Čitateľ drží v rukách stopy, ktoré nedokážu uzavrieť všetko, čo o druhom človeku nevieme.

Podobne Float z roku 2016 tvorí súbor samostatných zošitov, ktoré možno čítať v rôznom poradí. Carsonová skúša, čo sa stane, keď kniha čitateľovi nepredpíše jednu cestu od prvej po poslednú stranu. Jej formálne experimenty teda nie sú len zvláštnosťou pre zvláštnosť. Spôsob čítania menia podľa toho, o čom dielo rozpráva.

Autorka sa pohybuje aj medzi literatúrou a javiskom. V diele Norma Jeane Baker of Troy z roku 2019 vedie rozhovor medzi Euripidovou Helenou a obrazom Marilyn Monroe. Vytvára priestor na premýšľanie o tom, ako spoločnosť zobrazuje ženy, ktorých tváre pozná lepšie než ich vlastný hlas. Je to ďalší príklad jej postupu: nepresúva antiku do súčasnosti iba zmenou kostýmov, ale skúma, čo sa dá vyčítať zo stretnutia dvoch vzdialených obrazov.

Slovenský čitateľ nemusí čakať na prvý preklad

Aktuálne ocenenie prichádza v roku, keď sa k slovenským čitateľom dostala Autobiografia Červeného v preklade Márie Modrovich. Vydavateľstvo drewo a srd titul predstavilo vo februári 2026. Jeho katalóg uvádza 160 strán a slovenské vydanie potvrdzuje aj recenzia Slovenského literárneho centra.

To isté vydavateľstvo prinieslo už predtým Krátke rozhovory (2018) a Krásu manžela (2020). Záujemca si tak môže vybrať viac než jediný vstup do autorkinej tvorby. Autobiografia Červeného ponúka postavu a príbeh, o ktoré sa dá oprieť pri stretnutí s nezvyčajnou formou. Krása manžela ukáže, ako Carsonová vedie spor medzi lyrikou, esejou a osobnou skúsenosťou. Krátke texty z Krátkych rozhovorov zas umožňujú začať po menších dávkach.

Slovenský preklad je pri tejto autorke obzvlášť dôležitý. Ak jej knihy vznikajú z pozornosti k rytmu, významovým odtieňom a starším vrstvám slov, prekladateľ či prekladateľka neprenáša len dej. Musí rozhodnúť, ako bude text znieť a ktoré napätia medzi jazykmi dokáže v slovenčine vytvoriť nanovo. Práve preto môže byť zaujímavé čítať Carsonovú súbežne ako autorku aj ako prekladateľku antických diel.

Nobelova cena otvára otázku, čo všetko môže byť literatúra

Švédska akadémia neocenila jednoduchý návrat ku klasike. Vyzdvihla autorku, ktorá staré texty číta tak pozorne, až v nich objaví možnosť iného pokračovania. Raz sa netvor stane rozprávačom vlastného života, inokedy sa smútok rozloží do predmetov a útržkov, ktoré sa nedajú zoradiť do hladkého príbehu.

Nobelova cena z nej nerobí povinné čítanie s jediným správnym kľúčom. Ponúka však príležitosť všimnúť si, ako sa literatúra mení, keď pustí k slovu postavy odsunuté na okraj a keď dovolí básni, eseji, prekladu či obrazu stretnúť sa v jednej knihe. Slovenský čitateľ si túto otázku môže položiť už nad dostupnými prekladmi, najmä nad Géryonovým príbehom, ktorý sa z dávneho mýtu zrazu obracia k nemu.

Zdroj foto: Jay Dixit / WikiPortraits