V úvode Prázdnin so strýcom Rafaelom sa ešte nezačalo nijaké veľké dobrodružstvo. Rozprávač vysvetľuje názov dediny Hruškovec, premýšľa nad pomenovaniami okolitých obcí a pristaví sa pri miestnom zvone. Ten ho privedie k dychovke a tá zase k rozhovoru dvoch starých muzikantov. Odbočka nasleduje za odbočkou, no postupne sa pred čitateľom objavuje celé spoločenstvo. Ľudia sa podpichujú, opravujú jeden druhého, spomínajú na hudbu a smejú sa. Dej vzniká aj z toho, čo by sa pri úspornejšom rozprávaní možno vynechalo.

Práve tu možno začať aj pripomienku Vincenta Šikulu. Pred zoznamom diel a literárnymi zaradeniami je tu hlas, ktorý si potrebuje na niečo spomenúť a niekomu to vyrozprávať.

Malé Karpaty ako konkrétny svet

Vincent Šikula sa narodil 19. októbra 1936 v Dubovej pri Modre. Zomrel 16. júna 2001 v Modre. Rok 2026 tak prináša dve pripomienky: deväťdesiate výročie narodenia a dvadsaťpäť rokov od jeho smrti. Rodný kraj mu poskytol prostredie, ku ktorému sa v tvorbe opakovane vracal. Dediny, vinohrady, lesy, rodinné domy a cesty medzi nimi tvoria priestor ľudských stretnutí. Dôležité je, kto v nich žije, s kým sa pozná, čo si pamätá a o čom nechce hovoriť.

Malokarpatský rámec dáva príbehom presnosť. Čitateľ sa nemusí v tomto kraji narodiť, aby rozumel túžbe patriť domov, rodinnému napätiu či strachu o blízkeho človeka. Miestne pomenovania a zvyky mu umožňujú vstúpiť do konkrétnej skúsenosti. Aj výraz „obyčajní ľudia“ treba preto pri Šikulovi používať opatrne. Vystihuje ich spoločenské postavenie, sotva však celý ich vnútorný život. Tesár, muzikant alebo dieťa nemusia rozhodovať o osude krajiny, aby ich vlastné rozhodnutia mali závažné následky.

Hudobník, ktorý sa stal spisovateľom

Pred literárnou dráhou bola hudba. Šikula vyštudoval hru na lesnom rohu na bratislavskom konzervatóriu, pôsobil ako organista v Ivanke pri Dunaji a učil na Ľudovej škole umenia v Modre. Neskôr pracoval v časopise Romboid, v Slovenskej filmovej tvorbe a vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ.

Hudba sa v jeho knihách objavuje priamo: v nástrojoch, kapelách, speve a v živote muzikantov. Súvislosť s rozprávaním však možno vnímať aj v opakovaní a vo vedení dialógu. V spomenutom úvode Prázdnin si starí hudobníci navzájom potvrdzujú názvy pochodov, vracajú sa k rovnakým slovám a rozvíjajú drobný rozhovor. Takéto miesto sa dá čítať nahlas. Zmysel nespočíva iba v novej informácii, ktorú prinesie každá veta. Vzniká aj z čakania na odpoveď, zo zopakovania a z toho, ako sa hovoriaci postupne dostávajú k spoločnému smiechu.

Knižne Šikula debutoval v roku 1964 zbierkou Na koncertoch sa netlieska, zasadenou do vojenského prostredia. V tom istom roku vyšla kniha Možno si postavím bungalov. Už názov debutu pripomína, ako blízko pri sebe stáli v jeho živote hudba a literatúra.

S Rozarkou: blízkosť, ktorá zaväzuje

Novela S Rozarkou vyšla knižne v roku 1966, po časopiseckom uvedení v Slovenských pohľadoch v roku 1965. Rozprávačom je Ondrej, ktorý sa ujíma svojej sestry Rozarky, dospelej ženy s mentálnym znevýhodnením. Súrodenecký vzťah poskytuje príbehu veľmi osobný rámec. Starostlivosť tu má konkrétnu podobu spoločného života a komunikácie. Rozarka potrebuje bezpečie a porozumenie; Ondrej musí na jej potreby odpovedať.

Pri dnešnom návrate ku knihe môže byť podstatná práve otázka, ako hovoriť o zraniteľnom človeku a pritom ho nezúžiť na jeho znevýhodnenie. Postava má svoje predstavy, túžby a spôsob vnímania. Úlohou blízkeho človeka je pokúšať sa im rozumieť, hoci to môže byť náročné. S Rozarkou preto ponúka iný vstup do Šikulu než humorný svet dedinských muzikantov. Pozornosť sa sústreďuje na krehkú väzbu dvoch ľudí. Čitateľ, ktorého zaujíma komorný príbeh o zodpovednosti za blízkeho, môže začať práve tu.

Keď do rodinného života vstúpia dejiny

V trilógii Majstri sa rozsah rozprávania zväčšuje. Tvoria ju romány Majstri z roku 1976, Muškát z roku 1977 a Vilma z roku 1979. Do rodinných osudov vstupujú vojna, Slovenské národné povstanie a jeho následky. V centre stoja tesári Guldánovci a ľudia okolo nich. Prvý román je zasadený do fiktívneho Okoličného a západoslovenského priestoru medzi Modrou a Trnavou. Muškát rozvíja udalosti Povstania, kým záverečná Vilma venuje výraznú pozornosť Imrichovej manželke a povojnovému životu. Takéto rozvrhnutie umožňuje sledovať dejiny aj prostredníctvom ich následkov v domácnosti. Odchod jedného človeka mení život ostatných. Čakanie, choroba a narušené vzťahy majú iné trvanie než vojenská udalosť, ku ktorej sa viažu.

Pre súčasného čitateľa môže byť toto dôvodom siahnuť po trilógii. Vojna sa v nej týka ľudí s povolaním, rodinou a vlastnou predstavou budúcnosti. Ich skúsenosť zahŕňa aj každodenné úlohy, ktoré treba zvládnuť napriek dejinnému zlomu. Názvy jednotlivých častí ponúkajú aj orientáciu: od sveta remesla cez vojnové udalosti sa rozprávanie dostáva k žene, ktorej meno uzatvára celý cyklus. Veľký príbeh sa tak opäť sústreďuje na konkrétny ľudský osud.

Strýco Rafael pre ďalšiu generáciu

Prázdniny so strýcom Rafaelom poskytujú k Šikulovi prístup aj deťom. Vincko dostane požičaný heligón, no otec podmieňuje hranie zlepšením školských výsledkov. Popri nástroji chlapec postupne spoznáva dospelých hudobníkov a ich svet. Dieťa má vlastnú túžbu a zároveň sa musí pohybovať medzi rozhodnutiami dospelých. Hudba predstavuje lákadlo aj cestu k ľuďom, ktorých by inak nemuselo tak dôverne poznať.

Kniha vyšla aj v roku 2022 vo vydavateľstve Albatros s ilustráciami Juraja Martišku. Tento konkrétny návrat do vydavateľského programu pripomína, že Šikulu možno predstaviť ďalšej generácii aj mimo školského prehľadu literatúry. Rodič či starý rodič môže začať spoločným čítaním úvodných strán. Pri pomenovaniach obcí, zvone a dychovke vzniká priestor pýtať sa, aké príbehy sa rozprávajú v ich vlastnej rodine a ktoré hlasy si ešte pamätajú.

Výročie ako dôvod otvoriť knihu

Šikulovo dielo ponúka viacero začiatkov. Prázdniny so strýcom Rafaelom vedú cez detstvo a hudbu, S Rozarkou cez súrodeneckú blízkosť, Majstri cez rodinné osudy zasiahnuté vojnou. Výber môže vychádzať z toho, čo čitateľa práve zaujíma.

Deväťdesiate výročie narodenia má zmysel aj ako príležitosť vrátiť autorovi čas, ktorý si jeho rozprávanie pýta. V úvode Prázdnin rozprávač odbočí k zvonu, pretože ho nechce zabudnúť spomenúť. Práve z takejto pozornosti k zdanlivej maličkosti môže vyrásť svet, ktorý by pri rýchlejšom rozprávaní zostal nepovšimnutý.

Zdroj foto: AI, Slovenské literárne centrum