V dobe hlasov volajúcich po spoločenských zmenách, rodovej rovnosti, spravodlivého finančného ohodnotenia žien či poskytnutia rovnakých príležitostí pre všetkých, prichádza film Superžena s odvážnym spektrom mužských pohľadov na to, ako podľa nich takáto bytosť vôbec vyzerá. Nedivil by som sa, keb...

V dobe hlasov volajúcich po spoločenských zmenách, rodovej rovnosti, spravodlivého finančného ohodnotenia žien či poskytnutia rovnakých príležitostí pre všetkých, prichádza film Superžena s odvážnym spektrom mužských pohľadov na to, ako podľa nich takáto bytosť vôbec vyzerá.

Nedivil by som sa, keby už v tomto bode mnohým navierala žilka na čele. Ale vydržte, Superžena nie je tým, čím sa na prvý pohľad zdá byť. Čokoľvek od filmu očakávate je s najväčšou pravdepodobnosťou veľmi odlišné od toho, čo od neho naozaj dostanete. V tejto recenzii (ak to tak možno nazvať) by som sa rád rozrozprával o tom, ako mi táto komédia zmietla všetky figúrky zo šachovnice a vzala šance na sebaistú reflexiu filmového diela.

Znova som doplatil na svoje očakávania, aké vo mne vychovali tradície súčasného slovenského filmu. Po dopozeraní miš-maš traileru k filmu som si bol takmer istý, že pôjde o ďalšiu ukážku šovinizmu v snahe udržať si auparkové diváčky a nalákať ich do kina v piatkový dámsky večer. Pravidelný prísun romantických komédií tejto úrovne je istý ako prísun nových českých rozprávok v decembri. V mojich domnienkach ma utvrdzovalo populárne herecké obsadenie aj sypanie klišéovitých fráz. Z informácií o okolnostiach vzniku filmu a jeho poviedkovom charaktere s jedným spoločným motívom už na mňa šli o niečo pozitívnejšie myšlienky. Keď už nič iné, tak aspoň snaha o vzdanie úcty, ktorá by nestratila hodnotu ani pri podpriemernom spracovaní. S priateľkou sme sa sami zamýšľali, ako by vyzeral náš príbeh o superžene, keby nás niekto oslovil so zadaním vyjadriť náš pohľad na ženu hrdinku. Hútali sme nad vlastnosťami a schopnosťami, akými slovenské ženy oplývajú, a ktoré si ako spoločnosť viac či menej vážime. S takto rozostavenými silami som bol pripravený na sledovanie filmu. Lenže režisér Karol Vosátko nebol vo svojom zámere taký priamočiary. Začal film a nastal zlom. Vlna bizarnosti ma na chvíľu pripravila o schopnosť triezvo hodnotiť. Na moment som onemel, hlavne preto, že to bol moment, v ktorom som musel zahodiť všetky svoje doposiaľ vynesené súdy. Nič nebolo tak, ako som čakal, nekonala sa žiadna oslava ženstva ani vystrkovanie rožkov v babskom kolektíve. Karol Vosátko nedbal na veľké idei žiadneho z moderných hnutí. Neoslavuje a nerozdáva body za zásluhy. Superžena je štýlovo bohatou prezentáciou človeka podliehajúceho nerestiam, sklamaniam, čeliaceho neprávosti aj letargii. Znie to všetko vznešene a vážne a niekde za tou fasádou streleného humoru to aj je a žije. No Superžena nie je len vozom pre posolstvo, v prvom rade chce zabávať a robí to všelijakými spôsobmi. Od jednoduchého situačného humoru, cez veľmi trefné typové paródie až po bravúrne pointy jednotlivých poviedok, ktoré vás prekvapením doženú k úsmevu. Je veľkou zábavou zisťovať, čo je vo filme prítomné ako prvok s hĺbkou a čo tam je iba pre vtip. Strieda sa to ozaj svižne.

V každom prípade sa film určite postará o rozporuplnosť v publiku. Niekto sa bude zabávať, iný nechápavo krútiť hlavou a iste z kina odídu aj takí, čo budú urazení. Vosátko bodá hneď do niekoľkých osích hniezd. Necháva Čechov a Slovákov svorne si nadávať a na svoje ženské hrdinky nie vždy vrhá jednoznačne dobré svetlo. No čaro a originalitu si zachováva, hoci kvalita jednotlivých príbehov kolíše.

Poviedky vo väčšine prípadov potvrdili výhody krátkych príbehov, kde je na malom priestore dobre vidieť rozprávačskú šikovnosť a genialitu v prostej a účinnej forme. Originalitou sú si rovné, ale kvalitou nie. Zaznamenal som vo filme hluché miesta, ktoré mi ani po opakovanom zhliadnutí toho neponúkli dostatočne veľa. Z toho dôvodu som radšej nepúšťal do analýzy jednotlivých príbehov. S určitom bode by som totiž narazil do múra. Vo všetkých ostatných prípadoch som sa však dobre bavil a kochal nápaditosťou. Je pravda, že pri poviedkovom filme s viac ako 4 príbehmi divák ku koncu vždy tak trochu trpí. Skrátka, nie sme stavaní na také množstvo ucelených dejov radených za sebou. Superžena nie je výnimka. Oplatí sa však vydržať, pretože Vosátko si najväčší klenot spomedzi všetkých nechal na koniec. Prínos českého scenáristu Petra Kolečka (MOST!) opäť nesklamala a v silne štylizovanej noirovej ceste vlakom ponúkol neprekonateľný rozprávačský um, zmysel pre humor, zábavnú charakterovú kresbu, radostne očakávanú pointu a skvelé dialógy.

Atmosféra filmu sa trochu podobá festivalu študentských etúd, kde sa v jednom ringu bijú totálne rozličné prístupy a v nepochopiteľných súvislostiach sú spájané rôzne žánre, zmysly pre humor a chytľavé hudobné motívy. Nevadil mi v tomto prípade ani dojem, akoby bol film robený na kolene. Dôležitá je tá kuriózna snaha preriediť ponuku kín totálnou recesiou, navyše v dobe citlivej na korektnosť. Režisér je tiež veľmi súcitný so svojimi postavami a je vidieť, že na všetkých mu záleží, napriek ich pochabostiam. 

Prekvapenie u mňa spočívalo vo viacerých stupňoch. Bol som presvedčený, že Superžena bude len ďalším výplodom mainstreamovej tendencie, ktorý poľahky bude skôr či neskôr nahradený ďalším. Namiesto toho si teraz v kine môžeme pozrieť kuriózny zlepenec slobodných názorov a prístupov, z ktorých doslova spieva hlas nespútaných bláznov, že oni si budú robiť čo sa im zachce, kedy sa im zachce, lebo to vedia robiť nevšedne a zábavne.

Matúš Trišč

Zdroj foto: Continental film

Autor článku: CultureBase