Trpko-komická kolektívna meditácia o starobe a jej krutosti, o zomieraní, čakaní na to, čo nikdy nepríde, o skutočnej bezmocnosti, strachu a hneve, skrátka o všetkom, pred čím zatvárame oči. Máte i vy pocit, tak ako väčšina, že sa vás to netýka? O to viac by ste mali spozornieť, aby vás neskôr príznaky zákernej staroby neprekvapili. A azda i preto, aby sme sa na seba navzájom dívali s väčším pochopením. Ktokoľvek z nás sa môže totiž jedného dňa ocitnúť v pozícii osoby pripútanej na lôžko. Čo sa skrýva za neprítomným pohľadom, za mĺkvymi tvárami? Na púť, v rámci ktorej chce prebádať všetky aspekty staroby, ktorú ľudia prežívajú často doslova odložení v domovoch dôchodcov, sa vydala švajčiarska po nemecky píšuca autorka Katja Brunner. Výrazná predstaviteľka najmladšej generácie autoriek z nemeckojazyčných krajín ponúka v hre Duchovia sú tiež len ľudia svoj pohľad na ľudí, ktorí kedysi sršali energiou, mali svoje bohaté súkromné, občianske i pohodlné životy. Všetko, čo im však ostalo, sú telá predstierajúce, že sú, čím boli kedysi, k tomu čriepky skúseností a modriny, v ktorých sa zračí „láskavý“ prístup ošetrovateľského personálu. Nie je pomenovanie domov dôchodcov náhodou skôr synonymom pre domov smrti? Môže sa človek v starobe cítiť ako zabudnutá rukavica, zatiaľ čo iný pociťuje neutíchajúcu sexuálnu túžbu? To sa dozvedáme v monológoch ktoré, slovami samotnej autorky, nemajú budúcnosť, vďaka čomu sú slobodnejšie než iné. Katja Brunner pri písaní textu vychádzala zo svojich reálnych skúseností, ktoré nadobudla dobrovoľníckou prácou v takomto zariadení. Jej text je reakciou na byrokratizáciu starnutia a dehumanizáciu ľudských bytostí.

 

Premiéra: 14. 6. 2025