Nar. 26. august 1951 (75 rokov)
Úmrtie 13. júl 2024
Divadelný režisér, dramatik, dramaturg, herec a zakladateľ Divadla Stoka
Blaho Uhlár patril k najvýznamnejším reformátorom slovenského divadla druhej polovice 20. a začiatku 21. storočia. Bol priekopníkom autorského a nezávislého divadla, v ktorom výsledný tvar nevychádzal z nadradenosti vopred napísanej hry ani z jednostranného rozhodovania režiséra. V centre jeho práce stál tvorivý kolektív, osobná skúsenosť účinkujúcich a proces skúšania. Dekompozíciou príbehu, fragmentárnou stavbou, fyzickou akciou, groteskou, hudbou a čiernym humorom vytvoril rozpoznateľný javiskový jazyk. Jeho tvorba zásadne ovplyvnila podobu slovenskej alternatívnej scény a pomohla presadiť predstavu, že profesionálne divadlo môže vznikať aj mimo tradičných zriaďovaných inštitúcií.
Blahoslav Uhlár sa narodil 26. augusta 1951 v Prešove, detstvo a mladosť však prežil v Ružomberku, kde absolvoval aj strednú všeobecnovzdelávaciu školu. Vyrastal v učiteľskej rodine. Jeho otec Vladimír Uhlár bol stredoškolský pedagóg, jazykovedec, historik a kultúrny organizátor; matka Gabriela Uhlárová mala skúsenosť s ochotníckym i profesionálnym divadlom a neskôr pripravovala predstavenia so žiakmi. Otec ho viedol k prednesu a súťaži Hviezdoslavov Kubín, matka ho zapájala do detských inscenácií. Už približne od roku 1964 hrával so spolužiakmi vlastné scénky a priťahovala ho pantomíma.
V roku 1969 ho na druhý pokus prijali na odbor divadelnej réžie Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Študoval u Igora Ciela, Jozefa Pálku a Tibora Rakovského; dramaturgiu ho učil Rudolf Mrlian. Školu ukončil v roku 1974 absolventskými inscenáciami Čechovovej Svadby a Gorkého Detí. Popri štúdiu ho silno oslovili české autorské a štúdiové scény, najmä Divadlo na provázku, neskôr aj HaDivadlo a liberecká Ypsilonka. Dôležitým domácim príkladom preňho bolo Divadlo na Korze, ktoré normalizačná moc administratívne zrušila. Skúsenosť so slobodným divadlom stojacim mimo konvencií sa postupne stala jeho celoživotným programom.
Po absolvovaní VŠMU nastúpil v roku 1974 do novozaloženého Divadla pre deti a mládež v Trnave, dnešného Divadla Jána Palárika. Pôsobil v ňom do roku 1989 a podieľal sa na formovaní jeho umeleckého profilu. Jeho dlhoročným spolupracovníkom bol scénograf Ján Zavarský. Už inscenácie Nevedko v Slnečnom meste a Scapinove šibalstvá z roku 1975 stavali na pohybe, metafore a hravosti. V klasickom repertoári – napríklad v Gogoľovom Revízorovi a Ženbe, Stodolovej hre Jožko Púčik a jeho kariéra či Suchovo-Kobylinovom Procese – ho priťahoval konflikt jednotlivca s pokryteckým alebo mocensky deformovaným prostredím.
Popri repertoárových tituloch si vytváral priestor pre vlastné klauniády, pantomímu a dokumentárne divadlo. V inscenáciách Princezná Maru (1979) a Noc zázrakov (1982) rozvíjal fantáziu, antiiluzívnosť a fyzické herectvo. Dokumentárne projekty Epizóda 39-44 (1979), Commune de Paris (1981), Laco Novomeský (1984) a Téma Majakovskij (1987) mu umožnili pracovať s montážou materiálu a s politickými či historickými významami mimo tradičnej dramatickej stavby.
Prelomom sa stalo Kvinteto (1985), vytvorené hereckou improvizáciou na základe stručného režijného scenára. V dielach Koniec hry (1986), Kde je sever (1987) a Predposledná večera (1989) sa jeho rukopis čoraz výraznejšie oslobodzoval od súvislej dejovej línie. Text prestával byť nedotknuteľným východiskom a vznikal až v tvorivom procese; rovnocennými nositeľmi významu sa stávali gesto, pohyb, mimika, hudba, priestor a kontrapunkt medzi javiskovou akciou a zvukom.
Zásadnú laboratórnu pôdu našiel v ochotníckom súbore DISK na trnavskej Kopánke, s ktorým začal spolupracovať v roku 1986. Prvé obdobie prinieslo inscenácie Ochotníci (1987), A čo? (1988), TANAP (1989), PAT (Kto sú svine) (1990), Ad libitum (1991) a Bieda alebo koniec divadla v meste T. (1992). Účinkujúci neprichádzali k hotovým postavám a dialógom; počas skúšok prinášali vlastné zážitky, asociácie a improvizácie, ktoré sa následne vyberali, komponovali a fixovali. DISK tak Uhlárovi umožnil rozvinúť autorské divadlo ako spoločnú výpoveď súboru. Inscenácia A čo? získala na Scénickej žatve 1988 Cenu za tvorivý čin roka.
Koncom 80. rokov pôsobil aj v Ukrajinskom národnom divadle v Prešove, dnešnom Divadle Alexandra Duchnoviča. S výtvarníkom Milošom Karáskom tu vytvoril inscenácie Sens nonsens a Ocot (obe 1988), neskôr Záha (1990) a Nono! (1991); v roku 1988 pripravil s Vasiľom Turokom aj Stanicu Kysak. Spolupráca Uhlára a Karáska vyústila do Prvého a Druhého slovenského divadelného manifestu. Prvý vyšiel v bulletine k inscenácii A čo?, ktorá mala premiéru 29. apríla 1988, druhý sprevádzal Ocot s premiérou 15. decembra 1988. Manifesty pomenovali dekompozíciu, fragmentáciu, diskontinuitu, náhodu a nedeterminovanosť ako princípy divadla odmietajúceho uzavretý príbeh a hierarchický tvorivý model.
V roku 1991 stáli Uhlár a Karásek pri vzniku nezávislého Divadla Stoka. Prvou premiérou bol Kolaps, uvedený 23. marca 1991 v bratislavskom klube Čierny havran. Nasledovali Impasse a Dyp Inaf, ktoré už naplno ukázali poetiku súboru: fragmentárnosť, expresívnu telesnosť, čiernobielu výtvarnú štylizáciu, prácu s hudbou, prudké striedanie banality a existenciálnej úzkosti aj humor, ktorý narúšal dobrý vkus a divácke očakávania. Od roku 1992 Stoka sídlila v bývalom závodnom klube Dopravného podniku na Pribinovej ulici v Bratislave.
Jadro Stoky vytvorili osobnosti ako Ľubomír Burgr, Ingrid Hrubaničová, Jozef Chmel, Laco Kerata, Erika Lásková, Lucia a Zuzana Piussi, Vladimír Zboroň či neskôr Peter Batthyányi. Herci neboli iba interpretmi: ich improvizácie, reč, spomienky, neistoty a fyzická prítomnosť sa stávali autorským materiálom. Výsledné predstavenie však nebolo voľnou improvizáciou pred publikom. Materiál vzniknutý počas skúšok Uhlár s kolektívom komponoval a fixoval do presného tvaru. Z tohto procesu vyrástli kultové inscenácie Slepá baba (1992), Vres (1992), Donárium (1992), Eo Ipso (1994), Nox (1995), Tváre (1997) a Dno (1998).
Stoka nebola iba divadelným súborom. Jej priestor na Pribinovej ulici sa stal miestom stretávania nezávislej kultúry, hudobníkov, výtvarníkov, spisovateľov i občiansky aktívnych ľudí. Súčasťou priestoru bola krčma, ktorá pomáhala financovať prevádzku a fungovala ako neformálne komunitné centrum. Konali sa tu koncerty a politické diskusie; osobitný význam nadobudli najmä v 90. rokoch počas vlády Vladimíra Mečiara. Uhlárov prínos preto presiahol réžiu jednotlivých inscenácií: vytvoril slobodný kultúrny priestor a tvorivé zázemie, z ktorého neskôr vyrástli ďalšie divadelné, hudobné, literárne a filmové aktivity.
Stoka hosťovala na Slovensku, v Česku, Francúzsku, Taliansku, Nemecku aj v Spojených štátoch. Impasse získala v roku 1993 Cenu kritiky na festivale Mimos v Périgueux. Vrcholné kritické uznanie priniesli Tváre: Uhlár za ne v roku 1998 získal cenu za najlepšiu réžiu sezóny na festivale Divadelná Nitra a cenu DOSKY za najlepšiu réžiu. Divadlo pritom dlhodobo zápasilo s neistým financovaním; v rokoch 1994 – 1998 zostalo bez verejnej podpory. Napriek tomu sa jeho poetika stala jedným z určujúcich fenoménov slovenského nezávislého divadla 90. rokov.
Na prelome tisícročí sa pôvodný súbor postupne rozpadol, Uhlár však pokračoval s ďalšími spolupracovníkmi. Vznikli inscenácie Z diaľky (1999), Bol-a som nevinný-á / I Was Innocent (2002), Gala (2003), Strata alebo multimediálna grcanica (2004), Prelom (2005) a Odraz (2006). Posledné predstavenia v pôvodnom sídle sa odohrali vo februári 2006; budova na Pribinovej ulici bola v roku 2007 asanovaná v súvislosti s výstavbou Zóny Pribinova. Stratu priestoru zachytila Zuzana Piussi v dokumente Stoka – Epilóg (2007).
Uhlár sa zároveň vrátil k pravidelnej spolupráci s trnavským DISK-om. Po obnovení spoločnej práce vznikli inscenácie Výhľad a Plazenie (2007), Nádych (2008), Ponor (2009), Polylóg (2010), Solitudo (2012), Opulentná sviňa (2013) a ďalšie. Pod jeho vedením získal DISK Cenu za tvorivý čin roka aj za inscenácie Výhľad (2008) a Opulentná sviňa (2014). V roku 2019 vydal Divadelný ústav zväzok Blaho Uhlár a DISK: Hry, ktorý sústredil trinásť dramatických textov vzniknutých z ich viac než tridsaťročnej spolupráce.
Novú etapu Stoky otvorila videoinscenácia Pokus (V hľadaní spirituality), premiérovaná 30. novembra 2011 v bývalej bratislavskej Cvernovke. V roku 2012 získala Grand Prix festivalu Nová dráma/New Drama. Okolo Uhlára sa postupne sformovala mladšia generácia tvorcov – Peter Tilajčík, Braňo Mosný, Lenka Libjaková, Tomáš Pokorný, Michaela Fech, Martin Kollár a ďalší; na výtvarnej podobe viacerých projektov spolupracovala Miriam Struhárová. Inscenácie Neistý grunt (2012), Víťazstvo (2014), Kritérium (2015), Wellness (2016), Postfaktótum (2017), Katastrofa (2019), Arrokoth (2020) a Endokanabinoid (2022) dokázali, že kolektívna metóda sa môže obnovovať s novými generáciami a reagovať na aktuálny spoločenský jazyk.
Po odchode z Cvernovky v roku 2020 našla Stoka v roku 2022 zázemie v bývalej budove YMCA na Karpatskej ulici v Bratislave. Uhlár tu naďalej pracoval ako režisér, dramaturg, organizátor aj technický spolupracovník. V roku 2023 uviedol Porážku, ktorej premiéra sa uskutočnila 23. júna, a Škovránka, premiérovaného 6. novembra 2023. Škovránok sa stal jeho poslednou inscenáciou.
Hoci jeho doménou bolo javisko, objavil sa aj pred kamerou. V celovečernom filme Mátyása Priklera Ďakujem, dobre (2013) stvárnil Dušana a ako svedok dejín slovenského divadla účinkoval v dokumente Anny Gruskovej Život za divadlo (2020). Dôležitejšia než samostatná herecká filmografia však bola jeho schopnosť formovať performerov a viesť ich k osobnej, fyzicky presnej a autorsky zodpovednej javiskovej výpovedi.
V januári 2024 mu prezidentka Zuzana Čaputová udelila Rad Ľudovíta Štúra III. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry a umenia. V júni toho istého roku si prevzal aj Cenu Trnavského samosprávneho kraja. Blaho Uhlár zomrel 13. júla 2024 v Bratislave vo veku 72 rokov. Štátne i regionálne ocenenie prišlo na sklonku života, no jeho skutočným odkazom zostávajú generácie tvorcov, ktorým poskytol priestor na vlastný hlas, a nezávislé súbory, ktoré nadviazali na princíp kolektívnej autorskej tvorby.
Uhlárov význam nespočíva iba v odmietnutí konvenčného divadla. Podstatnejšie je, že vybudoval životaschopný spôsob tvorby založený na dôvere v kolektív, v javiskovú akciu a v osobnú pravdivosť účinkujúceho. Jeho inscenácie premieňali každodennú banalitu na groteskný obraz spoločnosti a za smiechom odhaľovali osamelosť, násilie, bezmocnosť i túžbu po blízkosti. Stoka sa tak stala nielen názvom divadla, ale aj označením osobitej poetiky a jednej z najdôležitejších kapitol slovenského nezávislého umenia.
Roky označujú premiéru Uhlárovej inscenácie alebo vydanie textu, nie rok vzniku pôvodnej dramatickej predlohy.
Súpis vychádza z databázy Divadelného ústavu a archívu Divadla Stoka.
Ak ste si všimli nepresné alebo neúplné informácie v tomto profile, prosíme, kontaktujte nás na adrese redakcia@mojakultura.sk. Radi informácie overíme, opravíme alebo doplníme o ďalšie relevantné skutočnosti.
S úctou,
redakčný tím portálu eCultureBase
Vec Makropulos Karla Čapka prerobili v prešovskom DAD na svoj obraz
Uvedením inscenácie Vec N...
V Divadle A. Duchnoviča ponúkajú vieru v dobro prostredníctvom Predavača dažďa.
Vieru v dobro ponúkajú di...
Na malej scéne prešovského DAD hrajú o veľkej túžbe „divadlo v divadle“
Túžba troch kočovných her...
Zomrel režisér, dramaturg a publicista Rudolf Urc, významná osobnosť slovenskej kinematografie
V utorok 13. januára 2026...
Do kín prichádza legendárny Avatar so svojím 3. pokračovaním Prekoná aj Avatar: Oheň a popol rekordy?
Avatar: Oheň a popol je t...
Prešovské DAD inscenáciou hry Učiteľ ukazuje ako málo sa mení misia dedinského učiteľa
„Mladý entuziasta učiteľ...
SOM IBA PRÍZRAK: Tanečná autorská inscenácia pokračuje verejnou reprízou
Po vypredanej premiére...
Predstavenie Kritérium v Divadle Stoka vznikalo metódou improvizácie
Pred oslavami príchodu ď...
