Štefan Nosáľ patril k určujúcim osobnostiam slovenského tanečného umenia. Ako choreograf a dlhoročný umelecký vedúci Lúčnice vytváral javiskovú podobu ľudového tanca, ktorá vychádzala z poznania tradície a zároveň uplatňovala nároky samostatnej umeleckej kompozície. Jeho tvorbu charakterizovali výrazná priestorová kresba, prepojenie hudby a pohybu, práca so sólistom aj tanečným kolektívom a cit pre javiskový účinok.

S Lúčnicou bol spätý od roku 1949 až do smrti v roku 2017. Popri vlastnej tvorbe vychovával choreografov a pedagógov, spolupracoval s divadlami, filmom a televíziou a svoje skúsenosti spracoval aj v odborných publikáciách.

Z Podpoľania k tanečnému umeniu

Narodil sa v Hriňovej v rodine horára. Prostredie Podpoľania, jeho hudba, tanec a spôsob života sa stali dôležitým východiskom jeho neskoršej tvorby. Skúsenosť s tradičnou kultúrou rodného kraja mu poskytovala poznanie pohybu aj jeho prirodzeného spoločenského prostredia.

V rokoch 1939 – 1947 navštevoval gymnázium v Banskej Bystrici. Ďalšie štúdium ho priviedlo do Bratislavy, kde v roku 1953 absolvoval stavebné inžinierstvo na Slovenskej vysokej škole technickej. Súbežne však čoraz intenzívnejšie vstupoval do tanečného života. Napokon sa rozhodol pre profesionálnu umeleckú dráhu a v rokoch 1953 – 1957 študoval choreografiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave pod vedením Roberta Brauna a Jana Reimosera.

Lúčnica ako celoživotné tvorivé prostredie

Do Lúčnice prišiel v roku 1949 ako tanečník mužskej skupiny Odzemkári, ktorú viedol Juraj Kubánka. Po jeho odchode prevzal vedenie tejto skupiny. V roku 1951 sa stal umeleckým vedúcim a choreografom tanečného súboru Lúčnice.

Nasledujúce desaťročia formoval jej repertoár, interpretačné nároky aj javiskový prejav. Jednotlivé choreografie odovzdával ďalším generáciám tanečníkov, čím zabezpečoval kontinuitu repertoáru aj interpretačnej tradície súboru.

Jeho pôsobenie významne prispelo k medzinárodnému renomé súboru a k tomu, že slovenský ľudový tanec oslovoval aj publikum, ktoré nepoznalo jeho pôvodné prostredie.

Ľudový tanec ako choreografická tvorba

Pri javiskovej štylizácii rozvíjal charakteristické motívy, rytmus a výraz ľudového tanca do samostatných choreografických kompozícií. Jeho tvorba patrí k významným prejavom scénického folklorizmu – umeleckého spracovania tradičnej kultúry pre javisko.

Jeho choreografie pracovali s kontrastmi: individuálny výstup sa stretával so skupinovou súhrou, komorný obraz s rozvinutou javiskovou kompozíciou, lyrická poloha s temperamentom či humorom. Tanečný kolektív dokázal organizovať do jasných obrazcov a plynulých premien, v ktorých mali svoje miesto technická náročnosť aj výrazová bezprostrednosť.

Výtvarný rozmer predstavenia spoluvytvárali pohyb krojov, rozostavenie tanečníkov a striedanie skupín.

Od tanečného čísla k rozsiahlej kompozícii

Medzi Nosáľove rané práce patril Zbojnícky tanec z roku 1950, na ktorom spolupracoval s Jurajom Kubánkom, Ondrejom Zelníkom a hudobným skladateľom Zdenkom Mikulom. Za jeho prvé samostatné choreografické dielo sa považuje Detvianska veselica z roku 1952 na hudbu Tibora Andrašovana.

V jeho tvorbe sa uplatňovali rozdielne výrazové polohy. Emil T. Bartko v dobovej reflexii v časopise Hudobný život (1977) zdôraznil živelnosť Detvianskej veselice, Radvanský jarmok zaradil k veľkým dramaticko-epickým kompozíciám a Zbojnícku rozprávku charakterizoval ako snivú. Tieto príklady ukazujú šírku jeho rukopisu: od bezprostrednej tanečnej energie cez rozvinutú javiskovú výpoveď až po poetické ladenie.

Tvorivý dialóg s hudobnými skladateľmi bol podstatnou súčasťou jeho práce. Spolupracoval okrem iných s Tiborom Andrašovanom, Zdenkom Mikulom, Jánom Cikkerom, Alexandrom Moyzesom a Svetozárom Stračinom.

Jeho repertoár zahŕňal sviatočné a pracovné námety, obrazy mladosti, ľúbostné vzťahy aj tanečné prejavy rôznych regiónov. Šírka tém mu umožňovala predstavovať ľudovú kultúru prostredníctvom rozdielnych javiskových situácií a nálad. Vytvoril viac ako sto choreografických diel.

Vybrané choreografie

Zbojnícky tanec (1950) – raná choreografická spolupráca spojená so začiatkami jeho tvorby pre Lúčnicu.

Detvianska veselica (1952) – prvé samostatné choreografické dielo; hudba Tibor Andrašovan.

Stretnutie mladosti (1954) – choreografia na hudbu Jána Cikkera.

Radvanský jarmok (1955) – rozsiahlejšia tanečná kompozícia na hudbu Tibora Andrašovana.

Jarná voda (1956).

Zbojnícka rozprávka (1956) – choreografia na hudbu Alexandra Moyzesa.

Cepíkový tanec (1961).

Goralská ľúbosť (1962).

Na obnôcke (1964).

Hôrni chlapci (1966).

Sviatok na Zemplíne (1968).

Širákový (1970).

Romanes (1972).

Pozdišovskí hrnčiari (1978).

Hrnčiarsky čardáš (1978).

Priadky (1978).

Svadba (1978).

Uvedený prehľad predstavuje výber z jeho choreografickej tvorby.

Programy Lúčnice a nové spolupráce

Popri jednotlivých choreografiách pripravoval aj rozsiahle programové celky. Patria k nim Vitaj naša jar (1975), Hra a práca (1978), Putovanie za pesničkou (1981), Pieseň a práca (1983), To je Lúčnica (1988), Karpaty (1995) a Lúčnica a jej deti (1996).

Spolupráca Elán a Lúčnica, uvedená v roku 1994, otvorila priestor stretnutiu súboru s populárnou hudbou. V širšom kontexte jeho práce ukazuje ochotu vstupovať s tanečnou tradíciou aj do nových interpretačných a diváckych prostredí.

Ukážka z programu Lúčnica – môj život – Štefan Nosáľ 85. Choreografia: Štefan Nosáľ. Hudba: Svetozár Stračina, Tibor Andrašovan. Zdroj: YouTube kanál Lúčnice.

Divadelná tvorba a zahraničné pôsobenie

Nosáľ uplatňoval svoje skúsenosti aj v operných, baletných a činoherných inscenáciách. V Slovenskom národnom divadle spolupracoval na tituloch Krútňava, Beg Bajazid, Juro Jánošík, Ej, husári a Na skle maľované. Tanečná zložka sa v nich stávala súčasťou širšieho dramatického alebo hudobného celku.

Pracoval tiež pre Národní divadlo v Prahe, Divadlo J. K. Tyla v Plzni či Kráľovskú operu v Antverpách. Jeho spolupráce zahŕňali SĽUK, PUĽS a zahraničné tanečné súbory vrátane telies v Amsterdame, Tunise, Moldavsku a Pittsburghu.

Pôsobil aj ako odborný porotca, člen programových rád a tvorca festivalových programov. Spolupracoval s folklórnymi festivalmi vo Východnej, v Detve a Strážnici, čím sa podieľal na rozvoji folklórneho hnutia aj mimo vlastného súboru.

Vybraná filmová a televízna tvorba

Film a televízia predstavovali ďalšiu oblasť, v ktorej sa Nosáľ uplatnil ako choreograf a v niektorých prípadoch aj ako interpret.

Rodná zem (1953, réžia Josef Mach) – choreografická spolupráca a herecké účinkovanie v postave Ďura.

Hudba z Marsu (1954, premiéra 1955, réžia Ján Kadár a Elmar Klos) – choreografia.

Kytica trvalej krásy (1965, réžia Martin Ťapák) – choreografia v spolupráci s Martinom Ťapákom a Jurajom Kubánkom.

Rok na dedine (1967, réžia Martin Ťapák a Karol L. Zachar) – choreografická spolupráca a herecké účinkovanie.

Chorea amore (1972, réžia Martin Slivka) – choreografická spolupráca.

Chorea guernica (1972, réžia Martin Slivka) – choreografická spolupráca.

Krútňava (1972, réžia Tibor Rakovský) – choreografická spolupráca.

Pacho, hybský zbojník (1975, réžia Martin Ťapák) – choreografická spolupráca.

Krutá ľúbosť (1978, réžia Martin Ťapák) – choreografická spolupráca.

Neďaleko do neba (1987, réžia Martin Ťapák) – choreografická spolupráca.

Tieto práce zachytávajú aj presah jeho tvorby za hranice javiska.

Pedagóg a autor odborných publikácií

Významnú časť Nosáľovho života tvorilo vyučovanie. Na VŠMU začal pedagogicky pôsobiť externe v roku 1966 a od roku 1968 interne. V rokoch 1972 – 1992 viedol Katedru tanečnej tvorby; jeho pôsobenie na škole pokračovalo do roku 2003. Získal titul profesora a vychoval viacero generácií choreografov a tanečných pedagógov.

Medzi jeho študentov patrili Ján Ďurovčík, Jaroslav Moravčík, Vladimír Marušin, Pavol Bútor, Ján Jamriška, Martin Urban a ďalší. Jeho pedagogický vplyv sa ďalej rozvíjal v tvorbe choreografov, v práci súborov aj v tanečnom vzdelávaní.

Umelecké skúsenosti spracoval v publikáciách Na ceste k súčasnej choreografii (1962), Choreografia ľudového tanca (1984) a Môj život Lúčnica (2000). Učebnica Choreografia ľudového tanca predstavuje dôležitú súčasť jeho odborného odkazu: praktické poznanie tvorby previedol do podoby určenej na štúdium a ďalšie rozvíjanie choreografického myslenia.

Ocenenia

Za svoju umeleckú a pedagogickú prácu získal viacero domácich aj zahraničných ocenení. Medzi najvýznamnejšie patria:

1968 – titul zaslúžilý umelec.

1989 – titul národný umelec.

1997 – Rad Ľudovíta Štúra II. triedy.

2001 – Cena ministra kultúry SR a Krištáľové krídlo za rok 2001 v kategórii hudba.

2006 – čestné občianstvo mesta Hriňová.

2007 – Pribinov kríž I. triedy.

2009 – Cena Pavla Straussa za trvalý prínos v oblasti kultúry a umenia.

2017 – Zlatá plaketa ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí SR za celoživotný umelecký prínos a prezentáciu slovenskej kultúry v zahraničí.

Umelecký odkaz

Štefan Nosáľ zomrel 22. júla 2017 v Bratislave vo veku deväťdesiat rokov.

Jeho odkaz zostáva prítomný v repertoári Lúčnice, v pamäti jej interpretov, v odborných publikáciách aj v práci jeho žiakov. Ukázal možnosti choreografie, ktorá dokáže čerpať z regionálnych tradícií a vytvárať z nich svojbytné javiskové diela.

Jeho prínos spočíva aj v prepojení tvorby, interpretácie a vzdelávania, prostredníctvom ktorého ovplyvnil ďalší vývoj slovenského tanečného umenia.

Zdroje

• Lúčnica – prof. Štefan Nosáľ – hlavný biografický zdroj, choreografická tvorba, pedagogická činnosť a ocenenia.
• Mesto Hriňová – Štefan Nosáľ – životopisné údaje a prehľad programov Lúčnice.
• Literárny týždenník – Štefan Nosáľ – detstvo, vzdelanie a umelecké pôsobenie.
• Bratislavské noviny – Štefan Nosáľ oslávi 85. narodeniny, možno aj zatancuje – charakteristika choreografického rukopisu a datovanie vybraných diel.
• Hudobný život, č. 2/1977 a č. 10/1989 – dobová odborná reflexia tvorby; charakteristika vybraných diel podľa Emila T. Bartka v č. 2/1977, s. 7.
• Filmový přehled – Štefan Nosáľ – filmová tvorba a choreografické spolupráce.
• Kinobox – Kytica trvalej krásy – tvorivé obsadenie filmu.
• Film.sk, máj 2022 – filmografické údaje k dielam Martina Slivku.
• STVR – Národný umelec Štefan Nosáľ by oslavoval 95 rokov – biografické údaje a ocenenia.
• Oficiálny YouTube kanál Lúčnice – audiovizuálna ukážka tvorby.
• Národní filmový archiv – Hudba z Marsu – rok výroby, premiéra a choreografický kredit.
• Slovenský filmový ústav – Rodná zem – choreografická spolupráca, účinkovanie a rozdiel medzi výrobou a premiérou.
• SK CINEMA – Rok na dedine – filmografický záznam a tvorivé obsadenie.
• Krištáľové krídlo – zoznam laureátov – ocenenie za rok 2001 v kategórii hudba.

Poznámka redakcie

Ak ste si všimli nepresné alebo neúplné informácie v tomto profile, prosíme, kontaktujte nás na adrese redakcia@mojakultura.sk. Radi informácie overíme, opravíme alebo doplníme o ďalšie relevantné skutočnosti.

S úctou,
redakčný tím portálu eCultureBase