Každoročne sa organizátori snažia včleniť do programu festivalu aj workshop a tohtoročný si bez okolkov dovoľujem označiť za crème de la crème zo všetkých, ktoré sa mi podarilo navštíviť. Svojím charakterom presiahol tradičné vymedzenie workshopu, bol mimoriadne edukatívny, pútavý, vzácny z hľadiska otvorenosti komunikácie hráčov a účastníkov. Nešlo len o prezentáciu či hudobné ukážky lektorov, bolo to skôr o jednej vlne, mimoriadnej reakcii publika s hráčmi. Workshop mal názov Rytmus, mikrotonalita a hudobný jazyk, konal sa v sále Kina Nicolaus a prezentovali sa na ňom iránsky gitarista a skladateľ Mahan Mirarab a rakúsky perkusionista a skladateľ Bernhard Schimpelsberger. Mirarab predstavil hudbu ako otvorený systém, v ktorom sa stretávajú kultúrna pamäť, rytmická štruktúra, improvizácia, kompozícia a predovšetkým schopnosť aktívne počúvať.

Po hudobnej ukážke nasledovala jej analýza - zatiaľ len z hľadiska jej formy, štruktúry, typicky jazzovej. No následne sa hráči dostali do takých súvislostí perzskej hudobnej tradície, mikrotonality a maqamového myslenia prepojených s jazzom, že človek až žasol. Bol to úchvatný stret západnej a východnej hudobnej kultúry, ich historických, tonálnych a harmonických súvislostí, v ktorom hudbu predstavili ako živý materiál schopný vstupovať do dialógu so súčasnou európskou a americkou hudbou. Pôsobivá bola jeho tvorba jazzových tónov na dvojkrkej akustickej gitare, na ktorej existencia pražcového a bezpražcového krku predstavuje kombináciu týchto dvoch systémov. Pražcový hmatník muzikantovi umožňuje pohyb v “klasickom” temperovanom ladení európskej tradície, bezpražcová časť otvára oveľa flexibilnejšie intonačné možnosti. Ohýbanie tónov, mikrotonálne odchýlky a práca s maqamami sú plnohodnotnými kompozičnými a výrazovými prostriedkami, ktoré v hre Mirarab využíva. Mikrotonalita bola jedným z najzaujímavejších momentov workshopu. Pre poslucháča zvyknutého predovšetkým na západný temperovaný systém predstavuje posun od predstavy tónu ako pevne definovanej výšky k jeho vnímaniu do priestoru. Účastníkom workshopu sa zrazu otvoril úplne nový priestor na počúvanie a vnímanie hudby.

Schimpelsbergerova práca s rytmom otvorila druhú časť programu. Jeho skúsenosť s indickou hudbou ukázala rytmus ako komplexný jazyk, ktorý nemusí byť založený na západnom chápaní metra a notového zápisu. Tradícia odovzdávania hudby priamym učením a ústnou komunikáciou upozorňuje na skutočnosť, že hudobná informácia môže existovať aj mimo klasickej notácie. Rytmické slabiky systému konnakol pritom nie sú iba pedagogickou pomôckou, ale sofistikovaným spôsobom, ako rytmus artikulovať, pamätať si ho, transformovať a následne realizovať v hre. Bol to dialóg muzikantov so záujemcami, ktorí boli fascinovaní všetkým, čo gitarista a pekusionista predviedli a vysvetlili. Ich apel na vnútornú komunikáciu, koncentráciu, otvorenosť medzi hudobnými partnermi, schopnosť počúvať sa navzájom v zmysle základného pravidla improvizácie, postupne viedol v širšie súvislosti. Ako dnes ľudia komunikujú medzi sebou? Prečo medzi sebou nedokážu vyjadriť emócie a zážitky? Pritom práve komunikácia je kľúčom, či v hudbe alebo v živote.

Improvizácia však v ich tvorbe neznamená absenciu pravidiel, naopak. Čím komplexnejší je hudobný systém, tým väčšiu mieru disciplíny, znalosti a vzájomného počúvania vyžaduje slobodná tvorba. Hráči zdôrazňovali dialóg, pretože jazz bol vždy o dialógu, reagovaní na spoluhráčov a vytvorení priestoru. Improvizácia ako princíp komunikácie, bez plánovania, vlastné, individuálne výrazové prostriedky - hudba je proces neustáleho rozhodovania a vzájomnej dôvery. Stretnutie Miraraba a Schimpelsbergera bolo predstavením schopnosti jazzu ako žánru absorbovať rozličné kultúrne tradície bez toho, aby ich zbavovali vlastnej identity.

Záverečný deň JAZZY festu sa začal koncertom AMC Tria s americkým trubkárom a multiinštrumentalistom Johnom Daversom. Slovenské trio v zložení Peter Adamkovič (klavír), Martin Marinčák (kontrabas) a Stanislav Cvanciger (bicie) patrí k formáciám, ktoré si za roky pôsobenia vytvorili jednoznačne identifikovateľný autorský rukopis. Ten vychádza z jazzového mainstreamu, no zároveň sa vedome vyhýba konvenciám. Kapela má v repertoári charakteristické, silné melodické motívy, v postupoch využíva klasický jazz, no prirodzeným spôsobom doň dokáže integrovať prvky artificiálnej hudby. Výraznou inšpiráciou pre členov kapely sú melodika i rytmus folklórnej z prostredia, z ktorého pochádzajú - východoslovenského regiónu. Taktiež sú to motívy prírody, ktoré ich v hudbe inšpirujú. Nie je to však v zmysle ilustrácií či programovej hudby, skôr ako impulz k budovaniu nálady, tektoniky a melodického výrazu.

Od prvého momentu bolo zrejmé, že AMC Trio sú výborne zohratí, hrajú v premyslenej súhre. Adamkovičov klavír prinášal melodickú a harmonickú plasticitu, Marinčákov kontrabas vytváral pevný, no zároveň flexibilný “base” (melodická improvizácia hneď v prvej skladbe bola nádherne spevná), Cvancigerove bicie nevystupovali iba v úlohe rytmického nosiča. Štruktúra kompozícií je logická, zrozumiteľná, poslucháči sa vo forme dobre orientujú, muzikanti pracujú s vnútorným napätím. Zvukový priestor dopĺňala trúbka Johna Daversu, ktorý do stabilného repertoáru kapely priniesol skúsenosť americkej jazzovej tradície a hoci spočiatku nebol výrazným prvkom telesa, o pár minút neskôr “nabral dych”. Okrem toho bavil publikum svojimi komentármi, kompozíciami i vokálnymi schopnosťami. Je typom trúbkára, ktorý dokáže so zvukom sofistikovane pracovať. Jeho výrazne melodický prístup a práca s kontrastmi sa vynímala v komornej zostave - klavírno-kontrabasovom základe. V Adamkovičovom klavíri bola citeľná inšpirácia v európskej hudbe, v jeho podaní sme počuli paralelné intervaly a schopnosť gradácie, rytmické kontrasty, unikátne harmonické zvraty, pekne vypracované, dlhé improvizácie a Daversa vedel, kedy nechať vyniknúť harmonicky bohatý klavír. Navyše, rozšíril akustický zvuk ansámblu o elektronicky transformovateľnú dychovú farbu. Veľkosť hráča spoznáte tak, že ako sólista dominantne nevstupuje do dramaturgie skladby a nesnaží sa silou-mocou ovládnuť priestor. Jeho sóla boli premyslene včlenené do tektoniky skladieb a boli neprehliadnuteľné - farebne, melodicky a nezameniteľnou energiou. Jeho schopnosť dialógu (tak, ako sme myšlienky o nej počuli pred pár chvíľami prezentovať na workshope), bola citeľná v každej jednej skladbe.

Zazneli skladby Soul Of The Mountain, Dawn Chorus či One Way Road To My Heart, mimoriadne silná skladba z repertoáru kapely. Jej clivý charakter podčiarkla lyrickosť trúbky, ktorú Daversa rozvinul do energickejšieho sóla (s krásnymi dynamickými odtieňmi). Na jednej strane to bola fúzia štýlov - americkej tradície jazzu, na druhej európskej jazzovej poetiky. Tieto dva svety sa síce môžu javiť ako kontrastné, no pritom do seba kompaktne zapadali. Je to jednak dlhoročnou skúsenosťou hudobníkov a skutočnosťou, že ich improvizácie nie sú samoúčelným demonštrovaním technickej virtuozity. Sústredia sa najmä na emocionálnu výpoveď obsahu. Nálada v publiku doslova vrela - Liptáci vždy vedeli oceniť vyspelú interpretáciu.

Daversa ukázal, že jeho interpretačný potenciál sa nevyčerpáva inštrumentálnou tvorbou. Vlastné vokálne čísla Little Black Spider a Passin' By priniesli do dramaturgie novú energiu. Prvá skladba stavila na výraznejší groove a bezprostredný kontakt s publikom (ten na Liptove nikdy neostane bez odozvy, ani teraz tomu nebolo inak), zatiaľ čo druhá pracovala s pokojnejšou, intímnejšou polohou. Vokálny prejav rozšíril Daversovo hosťovanie o ďalší výrazový rozmer a zároveň dodal koncertu potrebnú dynamiku v dramaturgii. Marinčákovo sprievodné slovo poskytovalo kontext k jednotlivým skladbám a pripomenulo ďalší charakteristický aspekt tvorby AMC Tria – schopnosť komponovať hudbu ako osobné venovanie. Tento princíp vyústil v závere koncertu do skladby Bros & Sisters.

Prídavok kapely priniesol na Liptov katarziu. Skladba Čakanka mala neopakovateľnú atmosféru, jazzová nadstavba ľudovej piesne mala ohromnú precítenosť. Balada je typom piesne, ktorá neprestáva dojímať, no na to, aby jej ústrednú emóciu interpreti zobrazili verne, musia ju chápať, byť súčasťou tradícií a hodnôt, špecifických pre náš región. Osobita, ihneď identifikovateľná tonalita folklóru je pre jazz ako žáner skvelým základom na vytváranie nových harmonických postupov, so zachovaním autententickosti pôdorysu piesne samotnej. Kultivovanosť melodického tvaru a improvizačná otvorenosť sú pre hudobný jazyk AMC Trio typické. Daversova prítomnosť tento jazyk nerozbila, ale rozšírila jeho farebnú, rytmickú i výrazovú škálu. Výsledkom bol koncert, ktorý stál na hranici medzi lyrickým mainstreamom, súčasným jazzom a žánrovou otvorenosťou. Muzikanti však túto fúziu realizujú bez straty identity a bez potreby demonštrovať modernosť za každú cenu.

Jazzy Fest 2026 uzavrel koncert, ktorý spätne dal zmysel aj popoludňajšiemu workshopu. Projekt Unspoken iránskeho gitaristu a skladateľa Mahana Miraraba, vydaný renomovaným európskym jazzovým vydavateľstvom ACT Music, nebol iba koncertným predstavením nového albumu. Bol ukážkou hudobného myslenia, o ktorom Mirarab spolu s perkusionistom Bernhardom Schimpelsbergerom hovorili. Mikrotonalita, maqam, rytmická komplexnosť, improvizácia, kultúrna pamäť i komunikácia medzi hudobníkmi sa večer prestali javiť ako teoretické pojmy a nadobudli konkrétnu zvukovú podobu.

Mirarab vystúpil v komornom obsadení so Schimpelsbergerom a slovenskou speváčkou Simonou Westerdijk Hulejovou. Minimalistické nástrojové obsadenie pritom neznamenalo redukciu hudobného výrazu. Naopak, vytvorilo mimoriadne priehľadný priestor, v ktorom bolo možné sledovať detaily intonácie, artikulácie, rytmickej reakcie a dynamickej práce. V úvode koncertu vystúpil Mirarab sólovo - predstavil svoj nástroj s bezpražcovým hmatníkom, ktorý mu umožňuje pracovať s výškou tónu ako s kontinuálnou veličinou. Intonácia sa v jeho podaní nestabilizovala do pevných bodov temperovaného systému, ale neustále sa ohýbala a farebne premieňala. Výsledkom je zvuk, ktorý sa približuje vokálnej expresivite a zároveň vytvára priestor pre tradičné orientálne melodické myslenie. Bola to úchvatná meditácia, do ktorej sa poslucháč okamžite ponoril. Melodický motív témy rozvinul do nepredstaviteľných možností. Ako povedal, ako prvú predstavil skladbu azerbajdžanskej speváčky Shovkat Alakbarovej. Nebol to však jednoduchý prenos melódie do inštrumentálnej podoby, pretože gitara mu umožňuje zachytiť kvalitu ľudského hlasu, jeho flexibilitu, ornamentiku a mikrointonačné nuansy. Gitara tak miestami suplovala speváčku, pričom a nástrojová technika ustúpila do úzadia pred výrazovou presvedčivosťou. V jeho autorskej skladbe Unspoken sa tento princíp ďalej rozvíjal. Už samotný názov projektu možno chápať ako odkaz na schopnosť hudby komunikovať aj to, čo nemožno alebo nie je potrebné vyjadriť slovami. Mirarabova bezpražcová gitara získala takmer vokálny charakter a pomalé, precízne modelované melodické línie vytvárali intenzívny emocionálny priestor bez potreby veľkého zvukového aparátu. V celej improvizácii sme mohli pozorne sledovať myslenie hudobníka, v ktorom sa zreteľne miesili dva svety - východný a západný. Do fixne daného stupnicového vzorcu sa zrazu dostali sekundové intervaly, slúžili ako výrazný obsahový a emocionálny prechod k ďalším, novotvarovaným melódiám. Publikum na túto hudbu reagovalo s mimoriadnym pochopením - či je to veľký big band alebo sólista, na Liptove vedia rozlíšiť dobrú hudbu. A prijať vskutku všetkých. Gitarista je aj spoločensky angažovaným muzikantom, ktorý bojuje za práva ľudí, ich dôstojný život a rovnoprávnosť, reaguje na slová politikov, no nikdy nie útočne, slúži mu na to výlučne umenie (odporúčam na sociálnych sieťach imitáciu Trumpa, mimoriadne zábavné).

Príchodom Bernharda Schimpelsbergera sa charakter hudby rozšíril. Perkusie nevytvorili iba rytmický sprievod, stali sa druhým hlasom, ktorý na Mirarabove melodické gestá reagoval, dopĺňal ich a niekedy ich zámerne narúšal. Schimpelsbergerova práca vychádzajúca z indickej rytmickej tradície vniesla do hudby ďalšiu úroveň štrukturálnej komplexnosti. Rytmus nebol iba pravidelným pulzom v pozadí, ale samostatným kompozičným materiálom. Práve v spoločnej hre oboch hudobníkov sa najvýraznejšie prejavila podstata improvizácie, o ktorej hovorili na workshope. Ich interakcia bola založená na počúvaní, okamžitej reakcii a schopnosti meniť smer hudobného deja bez straty jeho vnútornej logiky. Dynamické kontrasty, rytmické posuny a spontánne rozvíjanie motívov vytvárali napätie, ktoré nevychádzalo z efektnej virtuozity, ale z neustálej vzájomnej pozornosti.

Hneď v prvej piesni, v ktorej sa spoločne predstavili, sa stretla tradícia a hudobné dedičstvo, s osobnou skúsenosťou a novými výrazovými a formovými prostriedkami. Gitarista predstavil aj svoj osobný príbeh v skladbe Banoo, melódie zo severného Iránu, ktorú mu často spievala jeho zosnulá stará mama. Schopnosť prepájať individuálny príbeh s hudobným dedičstvom patrí k najsilnejším stránkam Mirarabovej tvorby. Napokon došlo aj na využitie pražcovej časti nástroja. V skladbe Lars in Isfahan sme cítili kontrast medzi temperovaným a tonálne flexibilným systémom. Sú to nielen rozličné intonačné svety, ale zásadne vplývajú na zmenu hudobného jazyka. Do komorného dialógu dvoch hráčov vstúpila v slovenská speváčka Simona Westerdijk Hulejová, pričom jej hlas sa stal prirodzeným rozšírením koncepcie projektu najmä z hľadiska farby. Simona vie vynikajúco zachytiť dialóg inštrumentalistov a nenútene sa k nemu pridať. Bola novým melodickým nástrojom a vznikla tak mimoriadne čistá komorná štruktúra, v ktorej sa hlas a gitara vzájomne zrkadlili. Pracovala bez textu a mentálne a emočne sa “napájala” na nálady, ktoré vytvárali. Hlas mala pod kontrolou dynamicky, tonálne a výrazovo. Medzikultúrny dialóg priniesla aj ľudová pieseň Holúbky, v ktorej sa prepojila slovenská trávnica s Mirarabovou gitarovou poetikou a Schimpelsbergerovým rytmickým myslením, pričom nešlo len o povrchnú world music fúziu. Rozdielne tradície zostali rozpoznateľné, no zároveň sa dokázali stretnúť v spoločnom interpretačnom priestore. Hulejovej vokálny prejav v tejto piesni priniesol výraznú energiu a postupne sa od intímnej komornosti prepracoval k plnému, spontánnemu prejavu.

Najväčšou kvalitou koncertu bola jeho vnútorná organickosť. Hudobníci nepotrebovali demonštrovať, že pochádzajú z odlišných kultúrnych a hudobných prostredí. Ich rozdielne skúsenosti sa prejavovali priamo v hudobnom materiáli. Perzská melodika, azerbajdžanské dedičstvo, indická rytmická tradícia a slovenská ľudová pieseň sa nestretli v podobe mechanického súčtu exotických prvkov, korunoval ich jazz. Vznikol medzi nimi skutočný tvorivý dialóg, sloboda a improvizácia. Záverečný prídavok tento princíp ešte vystupňoval. Striedanie pražcovej a bezpražcovej gitary, perkusívna energia, bezslovný spev a spontánny pohyb interpretky vytvorili situáciu, v ktorej sa koncert prestal javiť ako reprodukcia vopred pripraveného materiálu a stal sa živým procesom. Improvizačná otvorenosť nebola protikladom k predchádzajúcej komornej koncentrácii, boli jej prirodzeným vyústením.

Workshop pred koncertom ponúkol poslucháčom nástroje, pomocou ktorých mohli premýšľať o mikrotonalite, rytme, improvizácii a hudobnej komunikácii a večerné vystúpenie potom ukázalo, čo tieto princípy znamenajú v praxi. Unspoken tak nebol iba posledným koncertom Jazzy Festu 2026, bol jeho umeleckou syntézou. Spájal tradíciu so súčasnosťou, kompozíciu s improvizáciou, individuálnu pamäť s kolektívnou kultúrnou skúsenosťou a technickú disciplínu s intuitívnou tvorivosťou. Mirarab, Schimpelsberger a Hulejová ukázali, že hudobný dialóg medzi kultúrami nemusí byť deklarovaný slovami, ak je interpretačne presvedčivý, poslucháč ho tam jednoducho nájde.

Zuzana Vachová

Foto: Pavol Staník