Dvadsiaty druhý ročník JAZZY - fest dobrého jazzu, je otvorený. Liptáci sa v piatok 24. júla 2026 na Námestie osloboditeľov poctivo dostavili o štvrtej popoludní, aj keď výdatne spŕchlo. Hoci RK Jazz Band si dali načas a zvuková skúška im trvala ešte dobrú pol hodinu, obecenstvo trpezlivo vyčkalo. Otvorenie festivalu pod holým už akosi k tejto udalosti patrí a navyše, dramaturgia podujatia kombinuje tradíciu s moderným jazzom, dobrý band z regiónov teda vždy dostane na festivale priestor.

Pri takejto kapele človek očakáva zohraté teleso, s pevnou rytmickou sekciou a vypracovanými dychmi. A samozrejme, dynamiku, energiu, drive ako sa patrí pre swing, ale i modernejšie skladby z populárneho repertoáru. Už tie aranžmány si to doslova pýtajú - dynamiku, energiu, život, kontrasty, akcenty, rytmus poňatý ako živel. A presne tento zásadný moment pri tomto ansámbli postrádam, tak ako tomu bolo v minulosti, pred troma rokmi, na námestí, tak i teraz. Nie, že by zo strany muzikantov nebola snaha vycibriť zvuk, nástupy a rytmiku (občas kolísavú, s počuteľnými nepresnosťami), no chýbala im kolektívna súhra a najmä spomínaný drive. Hudba, to je predsa živý, tvárny organizmus, nie len jednotvárne naučené výstupy, každá skladba má určitú výstavbu, jej tektonika nemôže byť totožná ako pri predchádzajúcej piesni, či nasledujúcej. A toho sa, samozrejme, týka aj frázovanie. Výraz, precítenie, akcenty, to je presne to, čo tomuto bandu chýba. A pritom potenciál tam nepochybne je, rovnako aj nadšenie hráčov. Možno len bandleader podcenil úlohu a uspokojí sa s tým, že skladba “šlape” od začiatku do konca, saxofóny odohrajú svoje sóla, ale že trombóny by v závere fráz mali hrať razantné staccata (namiesto kultivovaného legata), aby mala hudba dostatočnú údernosť a swingový nádych, zrejme už v kapele nemá kto vysvetliť.

Škoda. RK Jazz Band tento rok oslavuje 20. výročie svojej existencie a nepochybne si zaslúži obdiv, že dokážu súvisle udržať fungovanie ansámblu. Ak by sa ich nadšenie pretavovalo aj do hry, rozhodne by bol výsledok lepší. Už len úvodná inštrumentálka Soul Bossa Nova (s dobrým saxofónovým sólom, Michal Adamčiak) stratila iskru, lebo bola hraná v pomalom tempe. Len si skúste pripomenúť Quincy Jonesa a jeho legendárnu nahrávku, z ktorej priam prúdi energia, ostré akcenty, živel, dynamika, zábava. Nekompaktná rytmika už v úvode naznačovala, že darmo sa dychy budú snažiť o jednotný zvuk, keď nemajú dostatočne pevný základ.

Etta James, jeden z najmocnejších, najoriginálnejších hlasov svojej doby. Interpretácia piesne I just wanna make love to you má v sebe sofistikovanosť, rafinovanosť, to, ako ju spieva Etta, je nezameniteľne sexi. Vo frázach je citeľný prejav rhythm and blues, pričom jej sekunduje orchester, pretože aj to patrí k zosobneniu výrazu, aj trúbka či saxofón dokážu vo fráze vypovedať to, čo je skryté v texte. Speváčka Radka Hadová má výborný potenciál, aj sa do piesne vžila, no ťažkopádnosť frázovania orchestra pesničke neprospela. Bolo to také lenivé popoludnie, v ktorom sa vzdialene pripomínala spomienka speváčky, no Etta spieva o svojej túžbe “tu a teraz”. Celkovým problémom kapely boli tempá, ktoré pôsobili ospanlivo. Potom však táto hudba stráca svoju energiu.

Pamätáte si ako spieval Nat King Cole pesničku Love? Doslova “vyťahoval” písmeno po písmene tohto čarovného slovíčka ako kúzelník predmety z klobúka. Malo to v sebe mágiu a tajomno, občas aj šeptal, aby sa napokon odhalilo celé vyznanie. Tak i orchester začal ruka v ruke s ním, postupne odhaľovať jednotlivé nástroje a napokon celé sekcie. To kúzlo slova “love” nesmie byť odhalené na prvú dobu. Spevák Kristián Druska intonačne kĺzal do odlišnej tóniny, sekundovali mu bicie a klávesy až napokon trúbkové sólo jasne predviedlo, ako to malo znieť - v ten moment sme mali istotu, v akých intervaloch sa melódia nachádza.

Blue and Sentimental, ďalší legendárny štandard, ktorý máme zafixovaný v podaní Count Basieho a jeho orchestra so saxofonistom Lesterom Youngom (úchvatne znie aj v neskorších verziách v triu s Nat King Colom či klaviristom Oscarom Petersonom). RK jazz band si vyberá do repertoáru samé lahôdky, krásne, nesmrteľné štandardy a je to pre hráčov výzva, zahrať ich štýlovo a autenticky. A rytmicky presne, pretože rozvláčne a pomalé, pravda, nie je to isté.

Radka Hadová a jej poňatie Blue Skies (spievať ju po Elle Fitzgerald je odvaha) bolo viac konzervatívne, intonačne čisté, bližšie k piesňovej interpretácii, no speváčka by sa mohla odvážiť aj scatovať. Ak to má byť tradičný jazz a swing, poslucháči by nepochybne uvítali aj trošku improvizácie v speve.

Najväčším kameňom úrazu bola rytmika telesa, ktorá nabúrala celkový výraz skladieb, neprospeli ani lenivé tempá či intonačné nepresnosti (dychová sekcia). Osobne mám tradičný jazz a swingovú éru nesmierne rada, či už v historickej alebo modernej podobe. No kladiem si otázku, či toto je tá správna cesta, ako sprostredkovať ľuďom jednu krásnu hudobnú éru.

Po dlhšej prestávke sme sa presunuli do Kultúrneho domu, ktoré je už roky hlavným miestom toho najlepšieho, čo súčasná slovenská i medzinárodná scéna ponúkajú. Aj keď festival patril tento rok k tým projektom, ktoré neboli úspešné medzi žiadateľmi o dotáciu v FPU, stoja pri ňom už roky mnohí podporovatelia. Koná sa teda v “oklieštenejšej” podobe, než je zámer organizátorov, no vždy dokáže udržať líniu prezentovania odvážnych, experimentálnych smerov i tradičnejších, no o to kvalitnejších. Štát by si vskutku mohol rozmyslieť do dôsledkov, či podporí reálnych umelcov a živé umenie, hoc aj bočiace od mainstreamu (alebo práve tie, ktoré sú alternatívne a menšinové) ako napríklad knihu, ktorú písala umelá inteligencia. Vraj neradno hovoriť o AI kriticky, lebo sa to človeku môže vypomstiť, ale snáď sme neklesli tak hlboko, aby sme zabudli na to, aké hodnoty vytvára človek, živá bytosť, niekto, kto dýcha, tlčie mu srdce, má city a emócie, vníma súvislosti a realitu vôkol nás.

Projekt LIMBO vytvoril český saxofonista a basklarinetista Pavel Hrubý a už od svojho vzniku (2005) patrí medzi najoriginálnejšie formácie v stredoeurópskom priestore. Najviac fascinujúci na jeho tvorbe je originálny rukopis a nápad. Hrubý je tvorca, ktorý nestagnuje, neustále rozvíja svoju koncepciu hudby na pomedzí jazzu. Pracuje s voľnou improvizáciou i súčasnou komponovanou hudbou, jeho tvorba akoby nepoznala hranice, no pritom sa v nej viete jasne orientovať. Neustále objavovanie, nové tvary, kolektívna tvorba, voľnosť versus notový záznam, neustále hľadanie rovnováhy. LIMBO poskytuje už roky to vzácne, čo túžime v hudbe hľadať. Na pohľad jednoduché a zrozumiteľné, no pritom zložité a rafinované. To ma baví najviac na skladbách Pavla Hrubého, ktorý do Liptovského Mikuláša zavítal s Oskarom Törökom (trúbka), Tarasom Voloshchukom (kontrabas) a Dušanom Černákom (bicie nástroje, vodič kapely).

Koncert sa začal nádhernou ukážkou polyfónie, v súčasnom, modernom ponímaní. Dve samostatné línie hlasov - trúbka a v protipohybe sopránový saxofón, tvorili v lineárnom pohybe tvary, ktoré si kontrastovali a zároveň sa dopĺňali. Bach by bol na takéto ponímanie kontrapunktu hrdý. Oskar Török je typom intuitívne zmýšľajúceho umelca, ktorý dokáže okamžite reagovať na improvizačné, nové tvary, melodické motívy. Hrubý využil v soprán saxofóne všetky jeho polohy, od zamatovo znejúcich nízkych, až po expresívne, vysoké, jeho kreácie boli neuchopiteľné - od jemných, jednoduchých motívov, až po virtuózne pasáže, s pozoruhodnými tonálnymi zmenami.

Každá skladba predstavovala samostatný vesmír. Pokojnejší začiatok The Last Tone s lineárnym charakterom striedala zvukovo i rytmicky razantnejšia Public Safety, obe z ostatnej platne The Spirit of Chaos (2024). Z nej vystavali takmer celý koncert - sú to autorské kompozície členov kvarteta, ktoré majú spoločného menovateľa: od začiatku po záver si dokážu udržať skvelý ťah, čím poslucháča neustále držia v napätí.

V Swordfish (skladba bubeníka Černáka) to bola kolektívna improvizácia, pri ktorej ste mali pocit, že je to perpetuum mobile. Prierazný tón trúbkového sóla striedal melancholický part sopránového saxofónu. Kontrasty tejto hudbe prospievajú, vďaka nim vynikli nádherné farby hudobných nástrojov - soprán má schopnosť znieť zádumčivo a lyricky v spodných polohách, prenikavejšie vo vrchných, čím spôsobil dostatočné napätie na záverečný návrat kolektívneho “chaosu” v poriadku, v zreteľnej štruktúre, ktorú skúsený poslucháč postrehol.

Najkrajšia na jazze je premenlivosť a hľadanie nových možností. A presne to s partiou svojich muzikantov robí Pavel Hrubý. Limbo je ako chameleón, hľadá nové farby, tvary, zvuky, rytmy, tonality - v kontexte povedaného predtým a nezabúda ani na to, čo príde po tom. To je jazz vo svojej prapodstate. Nezávisí predsa, či sa ozve uchu nelahodiaci akord, ale aký znel pred ním a čo zahrajú muzikanti ako nasledujúci. Dialóg medzi trúbkou a basklarinetom boli unikátne v skladbe lídra formácie, Pavla Hrubého, The Sorrow of the Ents (inšpirovaná J.R.R. Tolkienom). Bolo to nádherné, voľné, intuitívne rozprávanie dvoch dychových nástrojov, ktoré spolu súhlasili, no pritom sa rozvíjaním popierali. Alebo ak chcete, zvolanie a odpoveď - call and response, tak ako ju kedysi stvorili černosi na plantážach, neskôr v kostoloch a kluboch. Len súčasným pohľadom.

Dumka, ktorú napísal kontrabasista formácie, je v repertoári kapely už 20 rokov. Otvára ju meditatívne sólo kontrabasu, hraného pizzicato, so zreteľnou artikuláciou a pružnou pulzáciou. Hráč dokázal v sóle udržať swingujúci charakter hudby a následne sa k nemu pripojili bicie a téma sa ozvala v trúbke. Oskar Török je výrazovo premenlivý, využijúc škálu tónov od jemných smooth, až po prierazné fortissimá, technicky bezchybných, dynamicky vyvážených - patrí bezpochyby medzi našich najlepších trubkárov. Meditácia v Dumke sa odvíjala od kontrabasových sól, ktoré sa postupne stupňovali, no vždy sme v nich dokázali rozpoznať daný rytmický pattern. Vyspievať v takomto parte melódiu je obrovský kumšt, ktorý sme v tento večer v podaní kontrabasu počuli. V paralelných intervaloch znejúca téma v dychových nástrojoch s bicími, priniesla novú improvizáciu. Popri nej sa objavoval v kontrabase známy motív.

Mnohovrstevnatosť je ďalší z princípov, prečo je projekt LIMBO aj v dnešnej dobe taký jedinečný. Improvizácia Hrubého poskytla detailný prieskum jednotlivých registrov basového klarinetu. Ozval sa, akoby bol na pódiu B klarinet, následne rozozvučal vrchný register, aby napokon v plnej kráse zazneli jeho najhlbšie tóny. Bola to samostatná poéma prezentujúca nevyčerpateľné možnosti tohto nástroja.

Zazneli ešte Song for Lucy s priam lapidárnou témou, no prinášajúca novú estetiku, nové myslenie súčasných hudobníkov, taktiež skladba Natan, ktorú Oskar Török venoval svojmu synovi Natanovi a na záver kolektívna improvizácia. Za mňa by už festival v tento večer aj skončiť mohol.

Pokračovali sme najnovším autorským projektom Nikolaja Nikitina, slovenského saxofonistu, skladateľa a producenta. Humanity Suite predstavuje koncepčne vystavanú suitu, ktorú autor označuje za “manifest humanizmu”.

V čase, keď nám v spoločnosti chýba empatia a vytráca sa podstata základných ľudských hodnôt, Nikitin apeluje hudbou na stratenú rovnováhu vo svete. Hudba je schopná vyjadriť bez slov všetko. Opäť sme sa stretli s komorným soundom, voľnými improvizáciami, no predsa v odlišnom tvare a forme. Sila projektu stojí na špičkovom obsadení: popri gitaristovi Pavlovi Berezovi výsledný sound tvorili klavirista Miki Skuta, violista Vojtech “Bélu” Botoš, kontrabasista Matej Štubniak a bubeník Jakub Turác.

Už v prvej skladbe večera znela úvodom voľná improvizácia, ktorá sa odvinula od klarinetového motívu. Znateľný bol jeho modálny charakter, ktorý vytváral archaický dojem. Parciálne útržky motívov z neho zneli v klavíri, ktorý si získaval čoraz viac priestoru a v Skutovej improvizácii nechýbal impresionistický nádych.

Nikitin nechal zaznieť basový klarinet v rôznych registroch, motivicky sa však uberal k triešteniu melodiky. Každý z interpretov mal svoj čas na performanciu, úvod skončil nevypovedanou otázkou, ktorú kládla gitara. V ďalšej kompozícii znel mystický tenor saxofón v hallovom efekte, Skuta ho farebne dopĺňal hrou, ktorú poznáme ako preparovaný klavír. Táto technika, prevzatá s avantgardných prúdov klasickej hudby, dotvárala celkovú farebnosť a výraz skladby. Od krásne tvarovaných melódií sme sa postupne dostali ku kontrastne znejúcim plochám.

Clustrom, kakofonicky znejúcim zvukom a polyrytmom. Bol to premyslený a zároveň spontánny mix, využívajúci prvky klasickej hudby 20. a 21. storočia. Hudbou bola vypovedaná priam existenciálne temná nálada, no cítili ste, že niekde na jej konci uvidíte svetlo a krásu. Postupne voľná improvizácia utíchla v jemnom zvuku, ktorý len vzdialene pripomínal burácajpcu náladu, aby ho definitívne preťala nádherná melódia v klavíri. Jej tonalitu a čistú krásu prerušoval iba opakujúci sa rytmický pattern saxofónu, aby ho v závere ukončilo pizzicato violy Bélu Botoša.

Zažili sme úžasnú komunikáciu muzikantov, ktorí pozorne vnímali hudobný tok, aby v ňom tvorili, farebne a motivicky ho obohacovali. Nahratý vokál Jazmíny Viktorovej otvoril ďalšiu skladbu. Z jeho motívu hudobníci postupne rozvíjali nové konštrukty. Priestor, ktorý v tejto kompozícii vznikol, bol nesmierne intímny, až nadpozemský - v tom momente sa, obrazne povedané, poslucháč až neodvážil dýchať, aby ho svojou prítomnosťou nenarušil. Publikum v Liptovskom Mikuláši okamžite rozpoznalo, ako má reagovať.

Tá energia, ktorá medzi ním a hráčmi vznikla, bola až magická. Do ticha rozplietal postupne svoju víziu príbehu aj Miki Skuta, s ľahkosťou, bezchybnou technikou, sa klavír menil na ďalšiu výpoveď, so svojím videním a vnímaním. No pritom klavirista akceptoval prostredie - popri tvorbe vlastných melodických línií reagoval na saxofónové nálady, vedel, kedy má byť harmonickou oporou, aby nechal vyznieť ďalšie nástroje a v ktorých momentoch má priestor pre lineárne rozvíjanie tematického materiálu.

Z názvov kompozícií nového projektu Humanity Suite, plynie, že sa dostávame na cestu iného stavu vedomia, v ktorom je všetko krajšie - Come With Us, Follow Me, Nibelungen, The Heart of Tolerance… Nikitin a jeho spoluhráči tieto príbehy vizualizujú, nie však popisne. Zásadné sú kontrasty. Dynamické, inštrumentačné, výrazové, motivicko-tematické. Popri expresívnej kolektívnej improvizácii vynikajú intímne, až minimalistické prvky a sólové výkony hudobníkov. Napríklad nádherná introdukcia Mikiho Skutu, následná výpoveď Botoša na viole, odkazujúca aj na jeho korene, aby príbeh dopovedal soprán saxofón. Koncert mal mimoriadne silnú atmosféru, aby bol v závere spečatený čistotou a nádejou. Prídavok mal experimentálny nádych s novátorským soundom. Nikitin hral na EWI - electronic wind instrument, čím opäť obohatil zvukové a farebné spektrum skladby.

Po dvoch mimoriadne výpovedných koncertoch s osobitými koncepciami pubikum privítalo medzinárodnú formáciu Ari Tsugi.

Zostavu tvoria hudobníci z Japonska, Slovenska, Maďarska, Francúzska, Škótska, Anglicka a Litvy, poslucháč teda predpokladá, že výsledný zvuk kapely bude niesť originálne prvky, najmä čo sa tonality a rytmiky týka. Ťažko sa dnes orientovať v súčasnej jazzovej európskej scéne, pretože jazz absorbuje rôznorodné vplyvy. No predsa, ak aj je tento žáner otvorený a nevyhranený voči tradíciám, mal by si zachovať svoju podstatu - improvizáciu. Jazz sa v súčasnosti dostáva do otvorenej polemiky práve čo sa týka jeho hraníc. Keďže je schopný prijať mnohé kultúrne vplyvy a hudobné žánre, do akej miery ho ešte možno za jazz vôbec považovať? V kontexte histórie, od piesňovej formy, cez tradičný jazz a swing, éru moderného jazzu, cez fusion a súčasné formy, ide len o experiment alebo má ešte jeho dnešná podoba spojitosť s ktorýmkoľvek štýlom z minulosti?

Už introdukcia Ari Tsugi napovedala, že sa dostaneme k úplne odlišnej zvukovosti. Gitara (zakladateľ kapely Mashu Harada) sa obmedzila na minimalistický sprievod, tonálne nemenný, nad ktorým sa rozvíjal jemný, dynamicky vyvážený spev plný poetickosti. Francúzska speváčka Alma Rechtman spievala svoju báseň Bateau o osamelom dieťati, ktoré objíma malú loďku, kým jej matka a otec zmizli ako odliv. Až po zmene tonality sa rozbehla improvizácia - priečna flauta tejto piesni dodala nádych impresionizmu. K zvuku sa pridali aj mäkké tóny violončela, čím dostala pieseň ešte európskejší nádych.

Úvodná skladba Corrida (Bateau) prezentovala nový album Ryto Véjas ir Ménulis (Ranný vietor a Mesiac), ktorého hlavnou inšpiráciou bol pre muzikantov brazílsky gitarista Fabiano do Nascimento. Formálne a zvukovo podobné boli aj ďalšie skladby. Stabilný, nemenný rytmický podklad, nad ktorým sa rozvíjali lineárne improvizácie, s ezoterickým spevom. Celá estetika skladieb pôsobila kombináciou prvkov cinematik hudby, minimal-music, jazzovej voľnosti (klavír, gitara), európskej hudby, s dôrazom na čistú artikuláciu a výpovednosť sól. Boli to jasné, zreteľné formy, náladovo príbuzné s psychedelickou hudbou. V priehľadnej, jednoduchej, čistej štruktúre hudobníci vždy nechali vyznieť sóla, aby speváčka na záver priniesla hlavný tematický materiál v postupne utíchajúcej code. Do tejto hudby sa poslucháč môže veľmi rýchlo ponoriť a meditovať.

Skladba Sun of May, ktorú líder kapely Mashu Harada (bol aj skvelým moderátorom koncertu) venoval svojej partnerke, bola nežným vyznaním, štruktúrou veľmi podobná tomu, čo sme už počuli. V kompozícii náhle prekvapila radikálna zmena tempa - kolektívna improvizácia bola vsuvkou, ktorú by sme neočakávali, a napokon skladbu uzavrela. Gitarista formácie ju komentoval ako “crazy” hudbu.

Ari Tsugi sa po rokoch spoločného hrania dostali k ucelenej výpovedi. Reprezentujú súčasnú scénu, poslucháčom dobre dostupnú, čitateľnú, bez expresívnych či experimentálnych prejavov. Dynamika od hranice pianissima, maximálne po mezzoforte, zvukovo subtílne vrstvenia, čistota a zrozumiteľnosť, formová priehľadnosť - takúto hudbu nám sprostredkúva mladá generácia. Siaha ku svojim intímnym pocitom a emóciám, ich výpovede sú otvorené a nekomplikované, možno len v textoch odhalíte obrazy, ktoré si zasluhujú detailnejšie skúmanie.

Hneď prvý deň nám JAZZY priniesli rôznorodú ukážku rýdzo súčasnej jazzovej scény, ktorej spoločnými znakmi sú oslovenie poslucháča ľudskosťou, novátorskými prvkami - či už experimentálnymi, psychedelickými, zvukom blížiacim sa k hedonizmu a minimalizmu, no zároveň s voľnosťou a otvorenosťou. Liptov bude pre mňa vždy miestom, kde sa dozviem, kam má súčasný jazz nasmerované a ako sa tento žáner vyvíja.

Foto: Pavol Staník