Druhý festivalový večer JAZZY v Liptovskom Mikuláši bol v znamení premiéry. Maďarské kvinteto New Fossils sa po prvýkrát predstavilo slovenskému publiku. Ansámbel patrí k najvýraznejším predstaviteľom mladej generácie stredoeurópskej jazzovej scény a je to ďalšia vzorka toho, čo súčasný jazz v syntézach s inými žánrami dokáže. Aj New Fossils prekračujú hranice a robia to s obrovskou dávkou odvahy. Vytvárajú originálny hudobný jazyk, ktorý možno uchopiť ako priesečník moderného jazzu, fusion, elektroniky, psychedelického rocku i ambientnej hudby.

Už od úvodných skladieb bolo zrejmé, že New Fossils nestavajú svoju estetiku na tradičných jazzových postupoch. Ich hudba je založená na vrstvení zvukových textúr, prepracovanej rytmickej štruktúre a citlivej práci s gradáciou. Inštrumentálne i kompozične to bola absolútna lahôdka, ich skladby sú premyslené, do detailu vystavané, pritom improvizácia v nich má zásadné miesto. New Fossils sú prvotriedni hráči, ich výkony však neboli samoúčelnou exhibícuiou individuálnych hráčskych schopností, ale prirodzenou súčasťou kolektívneho zvukového organizmu. Každá ich skladba mala osobitý sound, pričom jednotlivé nástroje tvorili neustále sa meniace zvukové katedrály.

Začali jemnou meditáciou, v ktorej sa umne miešal akustický zvuk s elektronikou. Repetitívny motív bol jednoduchý, len pomaly sa začal zvukovo vrstviť. Neustály tok hudby s minimalistickými prvkami, s neskutočnou paletou farieb, pôsobil od prvých momentov priam psychedelicky. Hudba v ich podaní mala spočiatku ambientný charakter, len jemné zmeny v motívoch postupne prerastali do improvizácií, no základ bol nemenný. Bolo to absolútne uvoľnenie a skúsený poslucháč vycítil, že táto siahodlhá introdukcia čoskoro prerastie v niečo veľké. Zmena rytmickej štruktúry a tempa priniesla novú náladu, vždy to však ešte nebola kulminácia, skôr nadväzovala na to, čo sme predtým počuli.

Čo bolo absolútne výnimočné na tomto súbore, bola jeho zohratosť a presnosť hráčov. Komplexné skladby boli zvukovo čisté, akoby ste ich počúvali z cédečka (ani tento rok nesklamali zvukári v Liptovskom Mikuláši). Rafinované improvizácie neboli exhibíciami, zapadali do toku hudby, skôr boli nenápadné, no pritom prirodzené a spontánne. Individuálne výpovede nenarúšali celkovú koncepciu hudobných diel. Jedným z najzásadnejších prvkov interpretácie bola taktiež dynamika. Spôsob, ako s ňou flexibilne pracovali, od subtílnych, takmer meditívnych pasáží až po energické gradácie s výrazným rockovým módom, bol fascinujúci.

V predchádzajúcej tvorbe mali New Fossils saxofonistu a priznám sa, ani som si nevedela predstaviť, ako budú znieť bez neho. Rozlúčili sa s ním, no to, čo by možno na pohľad mohlo chýbať (tvoril výraznú hráčsku, farebnú a motivickú súčasť telesa), sa zrazu zaplnilo novým, spoločným priestorom. Nové fosílie sa posunuli. Štýlovo, interpretačne, odlišnou syntézou, k novej zvukovosti.

Jazz nevnímajú ako uzavretý štýl, ale ako otvorený tvorivý priestor, hudobný jazyk prirodzene absorbuje súčasné elektronické postupy, minimalistické princípy i estetiku alternatívnej hudby, pričom si zachováva základné hodnoty jazzovej improvizácie, vzájomnej komunikácie a interpretačnej slobody. Za slobodou je však citeľná precíznosť a zohratosť.

Mnohé kapely dnes hľadajú originálny rukopis, aby zaujali, nové cesty, fúzie a experimenty. Maďarskí hudobníci reprezentujú novátorstvo, nie však za každú cenu. Ich prepojenosť v kolektívnych i sólových pasážach budila dojem takmer telepatického spojenia medzi členmi súboru. Klávesák Damján Ocsovay, gitarista István Tóth, kontrabasista Marcell Gyányi a bubeník Dániel Ferenc Szabó sú progresívnou zostavou, ktorá v tom najlepšom slova zmysle reprezentuje súčasný európsky jazz. Na jednej strane prísna dramaturgická logika, na druhej, priam neskutočná spontánnosť. Dlho si budem pamätať sólo na bicích nástrojoch, v ktorom “dekódovanie” metrických patternov, sa rovnalo celkom slušnému sústredeniu. Alebo nástup kontrabasu po spomínanej meditačnej introdukcii, ktorá pripomínala dlhé zábery na magickú prírodu v Pánovi prsteňov. Práve vyváženosť elektroniky a akustiky je na maďarskej kapele mimoriadna. A potom, príbehovosť. Nie je to však lacná cinematic music. Koncepcia kompozícií je v mnohom zložitejšia, práve v ich vnútri. A pritom, nie sú na posluch komplikované. Ich nahrávky, vrátane ich aktuálneho albumu Ecosphere z roku 2025, sú, na jednej strane ambiciózne, na druhej, prístupné.

Vytváranie zvukových obrazov je typické pre ich najnovší album. Predstavuje jednotne “dýchajúci organizmus”, ktorý vznikol počas spoločného pobytu hráčov v pohorí Mátra. Je to vlastne hudobný ekosystém, v ktorom každá kompozícia predstavuje inú krajinu, náladu či stav mysle. Burial Grounds evokuje rituálne obrazy krajiny, hudobne pôsobí kontemplatívne, Cringe Sunset hovorí o melanchólii západu slnka, no práve v tom spočíva výnimočnosť muzikantov, že netvoria gýčovité obrázky - aj tento pohľad prepojili s ironickým zobrazením súčasnej kultúry. Jednou z najsugestívnejších je pre mňa Being Lost, ktorá je mimoriadne introspektívna, jej príbeh je založený na pocite blúdenia. Intimita a uvoľnenosť je zase charakteristická pre Brian´s Tea. Nie sú to striktné dejové línie, ktorých sa treba držať. Je už na predstavivosti poslucháčov, aké dejové línie si k jednotlivým kompozíciám vytvoria. Hudba je schopná asociovať individuálny priestor a každý si tieto obrazy môže interpretovať po svojom. Je to ďalší z charakteristických prvkov súčasnej jazzovej scény

Priznám sa, chvíľu mi trvalo, kým som sa na tento štýl komunikácie naladila. Otvárací koncert druhého festivalového dňa totiž priniesol v dramaturgickom zmysle hudbu, na ktorú sa nedá “naskočiť” okamžite. Každý experiment si vyžaduje aspoň nejakú prípravu, zvlášť medzižánrový. No na Liptove, ako už sme si mohli zvyknúť, nikomu neprepáčia to, že okamžite neabsorbuje projekt nastavený na vysokú latku. Našťastie, tým, že boli v tento večer “len” dve kapely na programe, vychutávali sme si maďarské nové fosílie až hodinu a pol. A to bola veru parádna jazda, na ktorú skôr či neskôr, nastúpil každý. V náročnej dramaturgii sú JAZZY už 22 rokov jedinečné.

Druhú časť festivalového večera uzavrela formácia Waking Vision, ktorej návrat na koncertné pódiá predstavoval očakávanú udalosť tohtoročného programu. Projekt gitaristu a skladateľa Johna Shannona a slovenského bubeníka Martina Valihoru vznikol na prelome tisícročí počas ich štúdia na Berklee College of Music v Bostone, čo zásadne ovplyvňuje hudobnú reč hráčov. Tých, ktorí študovali na tejto prestížnej škole, spoznáte takmer okamžite. Vyjadrovacími prostriedkami, spôsobom hry i myslenia. Ich albumy The Ancient Bloom, Into High Selva a Of the Waking Vision majú nepochybne status kultových nahrávok, predovšetkým vďaka osobitému zvuku a poetickému hudobnému jazyku.

Ani po rokoch projekt nestratil svoju umeleckú identitu, interpreti pôsobili od prvej skladby vyzreto, pokojne a sebaisto. Ich kompozície sú zvukovo vyvážené, stavajú na detailne budovanej atmosfére a silných melodických motívoch. Komunikácia hráčov kapely je fascinujúca. Opakovanie témy, v následných, takmer nepatrných, no zásadných tonálnych zmenách, nádherná práca s harmonickými postupmi, kým sa nedostali k jej zopakovaniu, pôsobila organicky. Pre Waking Vision je charakteristická prirodzená prepojenosť fixne napísanej témy s improvizáciou. Je to plynulý vývoj, ktorý nie je ničím rušený. Dokážu medzi materiálom napísaným v notách a voľnou tvorbou vytvoriť súvislý priestor, v ktorom sa poslucháč dobre a logicky orientuje.

Kompozície gitaristu Johna Shannona čerpajú inšpiráciu z prírody, krajiny a rozmanitých hudobných tradícií. Sú také chytľavé, že ani ich mnohonásobné opakovanie publiku neprekáža, práve naopak. Rafinovaná práca s tonalitou, vždy nové variácie, ich robia zaujímavými. Shannonova hra je typická kultivovaným tónom, melodickou invenciou a citlivou prácou s dynamikou. Nie je to hráč, ktorý by bol v interpretačnom prejave okázalý. Jeho prím spočíva v schopnosti vytvárať sugestívne hudobné obrazy prostredníctvom jednoduchých motívov, ktoré sa prirodzene rozvíjajú do rozsiahlych zvukových plôch.

Presne to je jeden zo znakov súčasnej jazzovej scény. Vytratil sa expresívny tón, brutálne exhibície v improvizáciách, samoúčelné predvádzania sa, naopak, preferuje sa sofistikovaná dynamika, jemné odtiene komorného soundu, nová estetika a zvuková krása, do ktorej sa treba ponoriť. Na jednej strane to evokuje klubové hranie, na druhej, kompaktné, dlhé príbehy si žiadajú sálu, aby ste ani o jednu motivickú či tektonickú zmenu neprišli.

Výsledný zvuk pôsobí ako precízne premyslená mozaika. Je tvorená medzinárodnou zostavou, okrem Valihoru a Shannona trio farebne, rytmicky a protihlasmi dopĺňal kontrabasista Peter Slavov. Disponuje citom pre kolektívnu súhru a zároveň vďaka svojej melodickej invencii bol rovnocenným hlasom ansámblu. Jeho lyrické, spevné vstupy sú charakteristické eleganciou a v spojení s detailnou rytmikou Valihoru vytváral most ku gitarovým plochám.

Shannon je skvelý hráč, jeho distingvovaný tón, pohyblivé, no pritom nesmierne kultivované improvizácie, by ste mohli počúvať donekonečna. Je to priam hedonizmus zvuku, ktorú podporujú ďalší dvaja hráči - v obdivuhodnej vyrovnanosti a čistoty.

Aj v tomto koncerte sme počuli zmesku štýlov, no v úplne odlišnom ponímaní, ako to bolo v predchádzajúcom vystúpení. Tradície v podaní Waking Vision sa s modernými prvkami prelínajú v jednom celku. Ich spoločným menovateľom je pokojná kontemplácia. Na albume z roku 2023 The Breathing Earth (album vyšiel po dlhšej odmlke) formácia predstavila pokračovanie svojej estetiky a odklon od exotiky a experimentov či spájania rozmanitých kultúrnych tradícií. Hlavným motívom je príroda ako živý organizmus, zdrojom inšpirácie hráčov je krajina, poetické obrazy, lyrika, ponorenie sa do ticha a krásy. Jednoduché motívy Shannona majú potenciál rozvíjania, aj keď na živom vystúpení zvolili hráči minimalistickejší prístup. Postupné rozvíjanie bolo skôr hĺbavé, o to viac však farebnejšie, v každej skladbe harmonicky odlišne uchopené, s nečakanými závermi a otvorenými otázkami.

Ak aj Shannonovu poetiku občas prirovnávajú s Patom Methenym, jazyk gitaristu Waking Vision je osobitý. Trio ani po rokoch nestratilo autentickosť. Je to cinematická, ambientná hudba, no vo svojej štruktúre sofistikovane komplikovaná, v tektonike hráči pracujú s atmosférou, postupne budujú napätie, no ich emocionálne prechody sú hladké a nerušivé.

Komorne ladený projekt Waking Vision predstavil zvukovo bohatý svet, plný jemných detailov. Pôsobil distingvovane a kultivovane, bol plný muzikality, lyriky a významových vrstiev. Zvukovo čistý, logický, s excelentnou vnútornou rovnováhou, nie prvoplánový, ale nadčasový a vyžadujúci si sústredné počúvanie. Zásadná zmena prišla až v prídavku, ktorý priam sršal spontaneitou. Zrazu sme sa vychýlili z logicky premysleného dramaturgického oblúku, prúdiaca energia a temperament postavili ľudí zo stoličiek na nohy a súhra tria sa prejavila niekoľkonásobne. Napokon, sú to skúsení hráči, ktorí vedia, čo platí na jazzové publikum.

Vyzretá poetika Waking Vision, kultivovanosť hry hudobníkov, ktorí formáciu vytvorili v Bostone, verzus maďarská “supergroup”. Dve odlišné podoby súčasného jazzu, dva pohľady na dnešný svet a dva koncerty, ktoré majú príbuzného spoločného menovateľa v improvizácii. A natoľko rozdielne svety.

Foto: Pavol Staník