Pri písaní textu 100 songov uvádza R. Schimmelpfennig (nar. 1967) ako inšpiráciu teroristický útok v Madride v roku 2004, keď vo vlakoch počas rannej špičky explodovali bomby. Inscenácia však nie je rekonštrukciou tragickej udalosti. Sústreďuje sa na pár minút tesne pred výbuchom – na moment, keď sa ešte nič nestalo, ale všetko je už neodvratne dané.

Režisér E. Kudláč (nar. 1972) neskrýval nadšenie zo svojej prvej spolupráce s DJZ: „Je veľa miest, kde som nerobil divadelné inscenácie, a do Prešova som prišiel akoby na sklonku svojej kariéry. A je mi ľúto, že až teraz som prišiel do DJZ, lebo je to najlepšia spolupráca, akú som kedy mal, akú som zažil pri svojich hosťovaniach. Tu sa prepojila profesionalita, ochota spolupracovať a ľudskosť, hĺbka vzťahov, čo nie je vždy bežné vo všetkých slovenských divadlách. Zažil som jedno nádherné skúšobné obdobie. Toto divadlo je absolútne profesionálne, na takej úrovni, ktorú mu môže závidieť celé Slovensko. Cítim sa po tejto skúsenosti srdcom východniar.“

Za príjemné prekvapenie označil spoluprácu s hercami, ktorí nie sú len „fantasticky technicky vybavení, ale sú to rozmýšľajúci ľudia“, s ktorými sa dá rozprávať o téme a majú zmysel pre istý typ empatie.

Ako E. Kudláč dodal, režíroval na Slovensku Schimmelpfennigových hier zrejme najviac – jednu (ešte v roku 2007) v divadle v Martine a päť vo svojom domovskom stánku; od roku 2009 je umeleckým šéfom Mestského divadla v Žiline. V prípade 100 songov si uvedomuje, že nejde o ten typ predstavenia, na ktorý budú čakať zástupy divákov, ani o taký typ zážitku, aký má divák „najradšej“.

„Keď som prijal ponuku bývalého šéfa súboru DJZ Miša Náhlika, bolo to určite s presvedčením, že mám už skúsenosti s týmto štýlom písania divadelných textov. Ide totiž o zložitý príbeh rekonštrukcie výbuchu vlakovej súpravy. Zaujímavé je to, akým spôsobom dramatik pracuje s témou. V akýchsi pomyselných súradniciach času, vo viacerých vrstvách sledujeme rekonštrukciu toho, čo sa stalo. Je to pomerne zložité, ale nie anonymizované – tu je každá dejová postava veľmi konkrétna, so svojou sieťou vzťahov. Tak sa oveľa bližšie dostávame k nezmyselnosti celej tej tragédie, k artikulácii celého toho násilia,“ konštatoval.

Keďže v inscenácii niet klasického príbehu, ani medzi dejovými postavami niet tej „prvej“, „vedúcej“. Vo výslednom tvare je inscenácia prezentáciou tradície antického zboru s tým, že každý jeho člen rozpráva dejový príbeh. „To dáva divákovi možnosť interpretovať dej po svojom, núti ho premýšľať, zážitok je akýmsi intelektuálnym dobrodružstvom,“ vysvetlil režisér. Práve na báze antického chóru funguje princíp zohratosti a súdržnosti hereckého kolektívu.

„Ale každý jeho člen mal pokoru voči celku, príbehu i téme. Problém tu nebol, riešili sme skôr mnohovrstevnatosť textu, v ktorom paralelne prebieha jedenásť príbehov. Bolo potom dosť zložité urobiť v tom nejaký poriadok,“ dodal.

V predstavení účinkujú Ľudmila Dutková, Jana Evelley/Iveta Pagáčová, Samuel Gáfrik, Stanislava Kašperová, Jakub Kuchár, Matej Lacko, Michal Novodomský, Katarína Pustaiová a Svetlana Wittnerová. Preklad do slovenčiny je dielom Martiny Vannayovej. Inscenačný tím tvorili dramaturgička Zuzana Palenčíková, kostýmová výtvarníčka a scénografka Eva Kudláčová Rácová, autor hudby Peter Machajdík a choreografka Zuzana Burianová.

Popri komponovanej hudbe zaznievajú fragmenty známych melódií – piesní, ktoré hrajú práve pred tragédiou v rádiu alebo si ich postavy nesú v hlave. „Bolo to, akoby naraz hralo 100 songov,“ povie jedna postava. Výber piesní urobil R. Schimmelpfennig tak, že si počas príprav zaznamenával obľúbené hity ľudí zo svojho okolia. Medzi nimi nechýba skladba Bette Davis Eyes, ktorú preslávila Kim Carnes.

Umelecký šéf súboru DJZ Boris Srník podčiarkol, že hra sa mu zdala byť vhodnou, aby bola zaradená do repertoáru. Dodal: „Bol som však zvedavý, ako režisér ju bude inscenovať, lebo text po prvom prečítaní pôsobil na mňa veľmi zložito, ťažký na pochopenie. Dôveroval som však režisérovi, keďže má skúsenosti s inscenovaním autorových textov. Výsledný tvar vôbec nepôsobí náročne, zložito, divák určite neodíde zničený. Myslím si, že atentát na vlakovej stanici je udalosť, ktorú treba ľuďom pripomínať. Musíme si uvedomiť, že život môže raz-dva zmiznúť. Ak si niečo také pozrieme, tak nás to snáď donúti zastaviť sa, zamyslieť sa a život si viac užiť.“

Podľa neho zvolená inscenačná metóda antického chóru posilnila väzby v hereckom kolektíve. „A čo ma najviac teší, tak to je to, že všetci sú herecky vyrovnaní, vznikla jedna super partia, ktorej členovia si vzájomne na javisku pomáhajú, niet jedného zlého výkonu, každý uchopil svoju postavu najlepšie, ako mohol,“ uzavrel.

Slovenská premiéra inscenácie 100 songov bola 22. apríla t. r. na Malej scéne DJZ. Ide o štvrtú premiéru tejto sezóny v DJZ. Toto slovenské profesionálne divadlo v zriaďovateľskej pôsobnosti Prešovského samosprávneho kraja je aktuálne vo svojej 83. sezóne a s najnovším príspevkom do repertoáru má ich na svojom konte dovedna 807.

Foto: Archív DJZ – Vlastimil Slávik