Autorka výstavy pozýva do svojho sveta, ktorý všetci dobre poznáme, trafíme v ňom aj naslepo, hmatom ako keď ruka v noci sleduje pomyselné zábradlie schádzajúc po schodoch v známom priestore domova. Výstava Pod duchnou sprítomňuje práve tento okamih – dôvernosť blízkosti, azyl bezpečia. Kurátor výstavy Pavol Bratranec inštaloval do jej stredu, do priesečníka všetkých intimít a dôverností, skelet postele, ktorá odkazuje ako signum-znak odhaľuje neuralgický bod výtvarného názoru autorky. Nenásilným gestom prikrývania veľkou perinou nám obaja – autorka i kurátor – ponúkajú príležitosť nazrieť do jedinečného vizuálneho stvárnenia prežívania úľavy, pokoja a spánku. A keby len nazrieť! Návštevník výstavy má neodolateľnú chuť dožičiť si aspoň na chvíľku ten príťažlivý zážitok rekreácie, znovuzrodenia ako na počiatku vekov. Veď znovu-stvorenie (re-creatio) je lahodné práve dotykom nádeje v nové začiatky.

Katarína Bábska Malíková kombinovanou technikou kresby tušom a maľby s využitím možností akvarelu otvára spolu s témou intimity domova, ktorý je útočiskom, archetypálnym refugiom, aj osobnú skúsenosť s dynamickým, oživujúcim, doslova zaplavujúcim živlom – s vodou. Tá je autorke blízka aj ako médium komunikácie s ľudským telom, ktoré sa vnára a nadychuje, prekonáva odpor hĺbky a slastne sa necháva unášať na hladine. Ako Juliette Binoche v Kieślowského kultovej trilógii vnára prach každodennosti, tú penu dní, ale aj prežívanú úzkosť, smútok a bolesti do vody, ktorá poskytuje úľavu skrze liečivú moc znovuzrodenia. Ako v biblických časoch necháva vnárať telá do vôd Jordánu, návštevníkom výstavy sprostredkúva dotyk zázračných vôd Siloe, ktoré citlivému vnímateľovi umožňujú opäť vidieť a nanovo.

Súčasťou autorskej inštalácie je aj maľba na textíliu, ktorá sa ako baroková drapéria chveje v priestore galérie, zahaľuje a odkrýva v záhyboch dynamickej látky tušenú krásu oddychujúceho a snívajúceho tela. V priestorovej inštalácii zvlnenej steny so silnou expresivitou vystupujú torzá ľudského tela do priestoru akoby sa nás chceli dotknúť, čím pozývajú návštevníkov výstavy k nonverbálnej komunikácii. Výstava svojou krehkosťou, upokojujúcou náladou akvamaríny zasahuje empatického vnímateľa ako Filoktétov šíp, ktorý premieňa jed Hydry na liek komunikujúc tým dvojznačný význam gréckeho pojmu pharmakon. Veď autorka sa vo svojej tvorbe nevyhýba ani témam deprivácie, samoty, násilia, zranení a bolesti. Pod duchnou sa príbehy zvnútorňujú, kde spánok pôsobí liečivou mocou a svetlo rána prichádza až keď je najväčšia tma. Téma zakrývania, zahaľovania, schúlenia rytmizovaná striedaním odkrývania, odhaľovania, zraniteľnej intimity a dôvernosti dáva expozícii expresívne dynamický rozmer prelínania telesného vzopätia (beh a plávanie ako kľúčové tenzie) a následného upokojenia, telesnej úľavy a spočinutia.

Autor foto: Tomáš Hudcovič