Na svojho dlhoročného kolegu a dobrého kamaráta si zaspomínal Karol Čálik, umelecký riaditeľ DNS:

Klobásky à la Müller

Okrem toho, že bol Vlado vynikajúci herec, šíril sa o ňom chýr i vôňa, že je i výborný kuchár. Okrem varenia, jeho doménou boli klobásky. Zúčastnil som sa niekoľkých výrobných večierkov. No na jeden určite nezabudnem. Nelíšil sa ničím od predošlých, až záverom. Výrobu klobás sme nikdy nerobili len tak remeselne. Pre nás to bola sviatočná udalosť fajnšmekrov. Vlado si potrpel na kvalitné suroviny - z ingrediencií najmä na mletú červenú papriku z južného Slovenska. Ale hlavne na dobré vínko Müller - Thurgau. Výrobňa bola u neho na chate na Vampíli pri Malackách. Vždy sme boli komorná zostava, tak aby sme si mohli zahrať mariáš. Prvý večer sme pomleli mäso (ja som ako poľovník dodal potrebné množstvo diviny) a dôkladne premiešali s ingredienciami. Ráno sme to ešte podľa potreby dochutili a poriadne zamiešali. A išlo sa do divadla na skúšku. Po skúške sme celú túto dobrotu začali plniť do čriev a pomaly vešali do udiarničky. Údili sme bukovými pilinami, bukovým drevom a pre vylepšenie finálneho výsledku jedným polienkom višňového dreva. A popri tom sme dzobkali Vladove výrobky, popíjali vínko a hrali karty. Z času na čas niekto z nás išiel skontrolovať údenie a prihodiť lopatku pilín. To trvalo do noci. Došlo aj na mňa. Bolo to pred Vianocami, vonku trochu snehu, mráz a ja, tackajúc sa, šmýkajúc sa, som sa priblížil k udiarni, kde som zakopol a vrazil do nej. Tá ľahla, ja na ňu a klobásky pod nami. Keď som to bojazlivo oznámil v chate, tak to, čo som si v tom momente od Vlada vypočul, že čo som, to sa nedá ani publikovať. Čo je škoda, lebo Vlado dokázal dať dohromady medzinárodnú spŕšku vybraných slov, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani Maďar.

Na moje šťastie sa všetko podarilo zachrániť, takže vianočná či silvestrovská kapustnica s klobásou bola vynikajúca. Prešla zima i jar a Vlado ma pozval na chatu, že mi musí niečo ukázať. Tušil som, o čo asi pôjde... Bola to nová udiareň. Architektom navrhnutá, murovaná superudiareň. Naozaj vyzerala super. A Vlado mi vraví: „To kukáš, čo? Je ako z Burdy!“ A ja mu na to: „A vďaka komu ju máš? Vďaka mne, že som ti tú starú kadibúdku zvalil.“ Zasmiali sme sa a podali sme si ruky. A pri mojich spomienkach na Vlada sa úprimne smejú aj ostatní.

Životopis

Vladislav „Vlado“ Müller sa narodil 19. marca 1936 v Bratislave.

Jeho matka zomrela pri pôrode, prvé roky bol u starej mamy v Ústí nad Labem.

Potom žil a vyrastal v Bratislave u otca, ktorý sa druhýkrát oženil.

Po absolvovaní Odborného divadelného kurzu pri Štátnom konzervatóriu v Bratislave (1954) začal svoju profesionálnu hereckú dráhu. Prvé angažmán mal v Krajskom divadle v Nitre (1954 – 1966) a počas vojenskej služby v rokoch 1956 – 1958 pôsobil ako herec v Armádnom divadle v Martine. Od roku 1966 do roku 1990 bol členom činohry Novej scény v Bratislave, kde stvárnil množstvo dramatických aj komických postáv.

Medzi mnohé jeho významné divadelné úlohy patrili napríklad Bill Starbuck v hre Obchodník s dažďom, kde dokázal vyjadriť nezlomnosť a vtip svojho hrdinu, či Othello

v rovnomennej Shakespearovej tragédii, ktorá mu umožnila ukázať psychologickú hĺbku postavy. V komédii Skrotenie zlej ženy stvárnil energického a temperamentného Petrucia, nezabudnuteľný bol jeho muzikálový Grék Zorba.

V oblasti filmu a televízie sa presadil dramatickými aj hlboko ľudskými postavami. Vo filme Obžalovaný (1964) hral Josefa Kudrnu, vo vojnovom filme Signum laudis (1980) stvárnil kaprála Adalberta Hoferika, čo patrí medzi jeho najpamätnejšie filmové výkony.

V romantickej dráme Láska s vůní pryskyřice sa objavil ako lesný robotník Franta Hrubý, v dobrodružnej rozprávke Galoše šťastia (1986) stvárnil kšeftára/kočiša, ukazujúc aj komickú stránku svojho talentu. Širokú popularitu mu priniesol televízny seriál Přátelé Zeleního údolí a inscenácia Chlap prezývaný Brumteles.

Za svoje herecké majstrovstvo získal množstvo ocenení:

Trilobit (1964) za výkon vo filme Obžalovaný, Cenu Janka Borodáča (1978) za výkon

v hre Sviatosť najsvätejšia, titul Zaslúžilý umelec (1979), Zlatého krokodíla (1982) za televíznu tvorbu a v ankete časopisu Film a divadlo bol vyhlásený za Najpopulárnejšieho herca roku 1980.

Po ťažkom pracovnom úraze na javisku v roku 1990 sa už do divadla nevrátil.

Vlado Müller zomrel 20. júna 1996 vo veku 60 rokov, pričom jeho odkaz v slovenskom divadle a filme zostáva stále živý.

Jeho synom je známy spevák, textár a skladateľ Richard Müller.

Najnovší muzikál Divadla Nová scéna Müller – Život na 2 ťahy je poctou nielen jeho synovi ale aj výnimočnému hercovi Vladislavovi Müllerovi k jeho nedožitým 90. narodeninám.

Symbolicky sa tak vráti na svoje domovské javisko, kde pred tridsiatimi rokmi ukončil svoje bohaté účinkovanie.