1.Čím sa zaoberá časopis Romboid, ktorý vychádza od roku 1966 a je pomenovaný po básnickej zbierke Laca Novomestského?

Časopis pôvodne založili básnik Miroslav Válek a literárny vedec Stanislav Šmatlák ako časopis pre literatúru, teóriu a kritiku. Pomenovali ho podľa zbierky poézie Laca Novomeského. Za ten dlhý čas prešiel viacerými zmenami, predovšetkým to boli politické zmeny, ktorým bolo treba čeliť a udržať si tvár, ktorú doň vtlačili jeho zakladatelia. Od samého začiatku doň prispievali špičkové osobnosti slovenskej literatúry, literárnej vedy, kritiky a recenzistiky. Bol to jeden z mála publikačných priestorov tej doby, keď štátna moc rozhodovala o tom, koľko bude literárnych časopisov, ako a kde budú vychádzať, nehovoriac o kontrole a cenzúre. Z tohto pohľadu to vedenie redakcie nemalo jednoduché, napriek tomu časopis prinášal špičkové texty od vynikajúcich tvorcov. Keď si v nich zalistujeme dnes a obídeme povinný ideologický balast, nachádzame v ňom skutočné vzácnosti. Nevznikali náhodou, museli vznikať napriek režimu a jeho dozoru. Prepašovať do textu neochvejné poznanie muselo byť často kódované, aby podstate textu porozumeli literáti a ideológovia ostali mimo. Takto sa dnes môžeme dostať ku vzácnym mysliteľským výkonom. Časopis prešiel kvetnatými šesťdesiatymi rokmi, drámou okupácie a následnej normalizácie, temnými 70-timi rokmi, perestrojkou a napokon aj zmenou v 1989 roku. Ustál všetky turbulencie a naším dnešným úsilím je spravovať toto veľké dedičstvo tak, aby sa v budúcnosti aj o našom úsilí hovorilo s nezmenšenou úctou.

V zhode s historickým duchom časopisu sme reagovali na ruskú agresiu na Ukrajine a vydali sme jedno číslo venované ukrajinským autorom. Zaslúžia si to, pretože utrpenie, ktorým si prechádzali za komunizmu, malo podoby, aké si dnes nevieme ani predstaviť.

2. Aké literárne podujatia a súťaže organizujete pre širokú verejnosť?

Organizujeme súťaž pre začínajúcich básnikov Wolkrova Polianka, ktorá má rovnako hlbokú tradíciu a do literárneho prostredia priviedla veľa slovenských básnikov a poetiek. Pod gesciou básnika Petra Milčáka sa podujatie podarilo rozšíriť o medzinárodnú účasť a zaiste sa ho podarí udržať na prestížnej úrovni.

Organizujeme diskusné kluby a prezentácie diel slovenských autorov, chodíme do škôl medzi študentov a mnoho našich členov vykonáva ďalšie literárne podujatia vo svojom okolí po celom Slovensku. Máme svoje podujatia po celom Slovensku a neodmietame ani pozvania z knižníc či kultúrnych inštitúcií. K tomu v spolupráci s ďalšími inštitúciami vyhľadávame prekladateľov slovenskej literatúry do iných jazykov a najlepších z nich oceňujeme Cenou Pavla Országha Hviezdoslava.

3. Povedzte nám viac o medzinárodnej spolupráci združenia.

Našim cieľom bolo stať sa členom uznávaného medzinárodného spisovateľského združenia European Writers Council v Bruseli, čo sa nám vlani aj podarilo. Vyplývajú z toho medzinárodné projekty, ale aj povinnosti voči spoločným záujmom spisovateľov v európskom priestore. Som rád, že sme našu reprezentatívnu organizáciu dostali do Európy a môžeme sa podieľať na jej práci. Už sme sa zúčastnili na spoločnom európskom čítaní na stredných školách, ktoré bolo súčasťou projektu propagácie čítania a domácej literárnej tvorby. V súčasnosti sa EWC zaoberá autorskými právami spisovateľov a prekladateľov v súvislosti s nárastom vplyvu umelej inteligencie. Ako je známe, databázy tvorby sú využívané na tzv. umeleckú tvorbu prostredníctvom AI pričom autorské práva sú obchádzané bezprecedentným spôsobom. EWC pracuje s faktom, že drvivá väčšina európskych krajín sa s nástupom AI, zaoberá na vládnych úrovniach a ich úsilie smeruje k ochrane autorských práv. My na Slovensku sme ako vždy pozadu a zatiaľ neregistrujeme žiadnu komunikáciu z domácich zdrojov. Je to skôr naopak, v kultúrnom priestore zažívame útoky na umelcov, aké nemajú v blízkej minulosti obdobu, s výnimkou tzv. normalizácie v 70-tych rokoch po sovietskej vojenskej invázii do Československa. Takže členstvo v EWC je pre nás zásadným vzťahom k spoločenstvu európskych spisovateľských organizácií.

Ak si uvedomíme, že to všetko sa deje v amatérskych podmienkach, potom je treba zložiť úctu všetkým, ktorí sa podieľajú na kultivovaní nášho spoločenského priestoru.

4. Čo plánujete v tomto roku zrealizovať? Aké vízie máte do budúcna?

Opäť pôjdeme v stopách tradičných projektov. Bude to príprava a organizovanie súťaže mladých básnikov Wolkrova Polianka. Budeme organizovať aj stretnutia s čitateľmi nad novými knihami našich členov, a to po celom Slovensku. O takéto stretnutia býva veľký záujem a naši autori skutočne za svojimi čitateľmi aj chodia.

K tomu zopakujeme stretnutia s ukrajinskými spisovateľmi, ktorých postihla vojna a nepredstaviteľným spôsobom im zamiešala ich súkromný, rodinný, aj literárny a spoločenský život. Ich vlaňajšie rozprávanie o tom, čo narobila táto vojna v spoločnosti medzi obyčajnými ľuďmi, bolo užitočnejšie ako vzdialené správy z rokovaní, či štatistiky o raketách a dronoch. Utrpenie jediného človeka, dieťaťa, rodiča, starého človeka dokonale priblíži hrôzy vojny a chceme, aby sa o tom autenticky hovorilo aj u nás, aby sa táto vojna nezľahčovala a neposúvala do absurdných rovín, kde útočník je obeťou a obeť vinníkom. Takéto dokrivené vnímanie vojnovej tragédie sa môže v budúcnosti vypomstiť nám všetkým, nielen tým, ktorí ho neváhajú dnes šíriť.

5. Združenie každoročne udeľuje Cenu Pavla Országha Hviezdoslava a Cenu Janka Jesenského. Pre koho sú určené?

Cena P. O. Hviezdoslava je udeľovaná za preklady slovenskej literatúry do iných jazykov a za šírenie slovenskej literatúry v zahraničí. Je to dlhoročná tradícia a ukazuje sa, že má svoje opodstatnenie najmä dnes. Dlhodobo je medzi čitateľmi v kurze stredný prúd, ktorý prichádza s pútavými príbehmi, fantastikou každého druhu, detektívkami, no skutočnej umeleckej hodnoty je tam pomenej.

Cenu Janka Jesenského sme zriadili vlani a ocenili sme prvých laureátov. Nositeľmi sú autori prózy, poézie, ale aj literárnej vedy, kritiky, dokumentaristiky a ďalšou zložkou je na Slovensku úplnou novinkou: ide o ocenenie pracovníkov okolo literatúry, ktorí svojou profesiou alebo svojou činnosťou napomáhajú k literárnemu vzdelávaniu, čítaniu, rozvoju talentov. Oni sami netvoria, ale bez ich obetavej práce by literárne prostredie bolo podstatne chudobnejšie. Samozrejme, spravidla ide o ženy v knižniciach, školách, kluboch a dobrovoľníckych postaveniach.

6. Akí sú vaši obľúbení autori a knihy? Máte svoj obľúbený žáner?

Moje obľúbené literárne prostredie je juhoamerické, ktoré mi imponuje emotívnym prostredím a nápaditým spracovaním každodenných tém. K tomu má blízko aj časť ruskej literatúry, aj ona má pre mňa veľký význam. Aj tým, že pravidelne trpela pod jarmom každej moci a svoje skvelé diela predostierala čitateľom nie vďaka moci, ale napriek jej úskaliam. Aj to je jeden z jej rozmerov, odvaha pomenovať veci okolo seba a necúvnuť. Ak sa teda nejaká moc chváli svojou literatúrou, treba mať na pamäti, že hodnotná literatúra spravidla nevzniká v súlade s mocou, ale na vývrtkách jej absurdností.

Dlhé obdobie som k svojim obľúbeným literárnym témam pridal dokumentárnu tvorbu a históriu. Stalo sa to celkom jednoducho, ak som chcel zasvätene písať o témach nedávnej histórie, najprv som ju musel dostať do seba. A takto to už ide denne a moja knižnica je plná kníh z týchto oblastí.

7. Ako by ste charakterizovali súčasnú slovenskú literatúru? Čo jej chýba a v čom je výnimočná?

Netrúfam si ju hodnotiť, môžem len poznamenať, že je všestranná, hľadajúca, experimentálna aj tradičná. Myslím si, že každý čitateľ si v nej nájde svoje témy aj svojich autorov. Mala by mať väčšiu propagáciu na všetkých úrovniach, mali by sa jej venovať viac v rozhlase aj v televízii. Mali by ju monitorovať aj v dennej tlači a spoluvytvárať literárny a kultúrny priestor, pretože dnes sú mnohé literárne témy odsunuté do mediálneho tieňa a toto si tvorivé úsilie autoriek a autorov rozhodne nezaslúži.

8. Ste predsedom ASOS, autorom 9 kníh, 7 esejí, 3 publikácií a napísali ste aj rozhlasové hry, filmové námety a dokumentárne pásma. Čo považujete za svoj najväčší pracovný úspech?

Za môj najväčší úspech považujem to, že som si našiel pár rokov času a na pôdoryse množstva dokumentov zo sovietskych pracovných táborov som napísal román ...a nezabudni na labute! Po mnohoročnom monitoringu príbehov mužov a žien v týchto táboroch som stále cítil spoločenský aj literárny dlh týmto postihnutým mužom a najmä ženám. Spojil som príbehy žien z Kežmarku, Medzeva, Košíc a vznikol román o veľkom utrpení aj o veľkej nádeji. Je to pokus o svedectvo, že každá neprávosť sa dotkne oveľa silnejšie žien ako mužov. Napokon tie zbytočne trpiace ženy sú svedectvom jednej historickej epochy, ktorá chystala lepší život pre všetkých pracujúcich, a v skutočnosti všetkých zotročila, jedných menej, iných viac. Hlavný hrdina románu, táborové dieťa, žije dodnes. Občas sa stretneme a táborové chlapča, dnes už starý pán, je stále živým dôkazom zlovestného systému. Úspechom je aj to, že dlhodobo zamlčiavaná téma deportácií do Sovietskeho zväzu vzbudila väčší záujem a prispela k lepšiemu poznaniu našej nedávnej minulosti.

9. Pracovali ste ako šéfredaktor časopisu Pamäť národa a potom ako hovorca predsedu Správnej rady ÚPN. Čo pre vás znamenala práca pre ÚPN?

Pre mňa to bolo skvelé obdobie. Poznal som mnoho hodnotných ľudí, bol som priamo uprostred diania, kde sa pracuje s historickými dokumentmi veľkej hodnoty. Vzácna je aj skutočnosť, že mnoho manipulácií, prenasledovania, zamlčiavania z minulosti napriek prísnemu utajovaniu postupne vychádzalo a stále vychádza najavo. Prirodzene, zápas o minulosť sa ešte neskončil. Stále sú tu skupiny a hnutia, ktoré odmietajú historickú pravdu a dávajú prednosť mýtom. Skrátene možno povedať, že pravda nepotrebuje mýty, zato lživé ideológie sa bez mýtov nezaobídu. Utajovanie niektorých častí našej histórie ľahko prezrádza skutočné úmysly týchto utajovateľov, vlastne manipulátorov.

10. Od roku 1990 mapujete osudy občanov bývalého Československa zavlečených do táborov GULAG v Sovietskom zväze. Ktorý osud na vás najviac zapôsobil? Je táto téma stále aktuálna aj v dnešnej dobe?

Myslel som si, že téma deportácií, násilných presunov obyvateľov, útokov na bezmocných ľudí sa skončila poučením z vojnových a povojnových represií a postupným zlepšovaním životných podmienok aj civilizovaním európskeho priestoru. Ukázalo sa to ako veľký omyl, dnešná Ukrajina je toho vykričanýcm príkladom. Despotická moc sa nezastaví pred ničím je jej jedno, na akom stupni civilizácie sa spoločnosť nachádza. Úroveň civilizácie nemá žiadnu priamu úmeru k spoločenskej eliminácii autoritárstva.

Ak demokratické úsilie poľaví, hneď sa hlásia o slovo panovačné typy. Medzi našimi deportovanými bolo mnoho pozoruhodných osobností. Spomeniem aspoň právnika Ivana Kováča, priateľa a spoluväzňa Alexandra Solženicyna, Stanislava Nurka, organizátora táborových štrajkov na Kolyme, Irenu Kavaschovú, krivo obvinenú zo špionáže, Cecíliu Kleinovú, deportovanú do Vorkuty rovno z Osvienčimu, či Ladislava Šándora a jeho úspešný útek zo Záporožia a mnoho, mnoho ďalších mužov a žien. Napospol to boli zlé osudy a potom aj horšie a je treba ich vziať na vedomie ako svedectvo doby. Doby, ktorá sem jednou rukou priniesla oslobodenie a druhou rukou zotročenie, nielen tých v pracovných táboroch. Ako ukazujú udalosti dnešných dní a týždňov, témy násilia a deportácií sú večne živé. Dokonca aj na miestach, kde by sme to nečakali.

Zdroj foto: ASOS