Štefan Timko (1975) pochádza z Vranova nad Topľou. V roku 2000 vyštudoval dramaturgiu a scenáristiku na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Po skončení štúdia od roku 2001 do 2006 pracoval v Slovenskom rozhlase, štúdio Košice, ako dramaturg. Svoje vzdelanie si ďalej doplnil v roku 2011 na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, kde získal titul PhD. v študijnom odbore Estetika. Potom bol odborným asistentom (2007 – 2010) na Fakulte dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici, kde prednášal rozhlasovú tvorbu. V súčasnosti pôsobí na mieste docenta v Ústave stredoeurópskych jazykov a kultúr Fakulty stredoeurópskych štúdií UKF v Nitre a tvorí rozhlasové programy. Predmetom jeho vedeckej a pedagogickej činnosti je mediálna kultúra, populárna kultúra, stredoeurópska kinematografia a teatrológia. Za svoju dramaturgickú a autorskú tvorbu získal množstvo ocenení (Verš, Rozhlasová žatva, Dráma, Literárny fond, Zázračný oriešok...).

Ako si spomínate na svoje študentské a pracovné začiatky?

K umeniu ma už od detstva viedli rodičia. Môj otec bol učiteľom výtvarnej výchovy a zároveň dlhoročným hercom vo vranovskom ochotníckom súbore Topľan, moja mama viedla na miestnom gymnáziu krúžok milovníkov filmu. Od pätnástich rokov som pôsobil vo vranovskom amatérskom Divadle v nohaviciach, s ktorým som mal možnosť počiatkom deväťdesiatych rokov vystúpiť na popredných divadelných festivaloch nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Hneď prvé predstavenie, v ktorom som vystupoval – Zmok alebo Malá privatizácia duše – zvíťazilo na Akademickom Prešove i na tradičnej divadelnej súťaži Palárikova Raková. Keďže ma od detstva lákala nielen literatúra, kreslenie, ale aj filmové umenie, vyštudoval som filmovú scenáristiku a dramaturgiu, bohužiaľ v období, keď bola slovenská filmová tvorba vo veľkej kríze a filmy sa u nás takmer nenatáčali.

Prvú prácu som získal začiatkom tohto tisícročia v košickom štúdiu Slovenského rozhlasu, kde som šesť rokov pôsobil ako dramaturg rozhlasových hier a pripravil tam vyše päťdesiat celovečerných dramatických titulov a mnoho rozhlasových relácií, ktoré by sme dnes nazvali podcastmi. V pozícii rozhlasového dramaturga som mal možnosť spolupracovať s poprednými slovenskými dramatikmi (napr. Ján Milčák, Štefan Kasarda, Jana Bodnárová, Peter Pavlac, Karol Horák, Zuzana Uličianska a i.), v rámci svojej práce som sa zoznámil aj s významnými rozhlasovými i divadelnými režisérmi a hercami. K divadlu som sa vrátil až v roku 2007, keď som napísal svoju prvú divadelnú hru Zabudni na Chelsea. Tá sa dostala do finále súťaže Dráma, jej časť bola uvedená zvolenským divadlom v rámci predstavenia Šesť autorov hľadá postavy a bola neskôr spracovaná aj do formy rozhlasovej hry. Svoje skúsenosti z krátkeho pracovného pobytu v Londýne som zužitkoval aj v mojej nasledujúcej hre Jedinečný pohľad do centra, ktorá sa tiež dostala do finále tejto súťaže. Hoci ma od roku 2007 živí predovšetkým pedagogická činnosť, rád si v rámci psychohygieny odbehnem do oblasti dramatického umenia. V minulom roku som pripravil rozhlasovú hru Na tenkom ľade, podľa pamätí Žilinčana Jána Hanáka, ktorý v detstve prežil s bratom koncentračné tábory v Seredi a Terezíne.

15 rokov pôsobíte na akademickej pôde v Ústave stredoeurópskych jazykov a kultúr a vašou zásluhou ste prispeli k šíreniu jeho dobrého mena. Cítite sa lepšie v pozícii pedagóga alebo vedeckovýskumného pracovníka? Čo pre vás znamená učenie?

Pochádzam síce z košatej učiteľskej rodiny, no povolanie učiteľa ma dlho nelákalo. Za katedru som sa prvýkrát dostal až ako tridsaťdvaročný na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Hoci som ešte vo Vranove vyhral pár recitačných súťaží, nikdy som sa nepovažoval za veľkého rečníka, ako introvertovi mi od detstva vyhovoval skôr písomný prejav. Rola pedagóga ma však naučila prirodzenejšie vystupovať pred ľuďmi, pohotovejšie formulovať myšlienky aj pred veľkým obecenstvom. Ako doktorand som mal možnosť vďaka pozvaniu profesorky Marty Žilkovej pôsobiť na jednom z najvýznamnejších umenovedných pracovísk na Slovensku – v nitrianskom Ústave literárnej a umeleckej komunikácie, následne ma najvýznamnejší slovenský semiotik Tibor Žilka prijal na svojom novom pôsobisku – v Ústave stredoeurópskych jazykov a kultúr. V rámci výskumnej činnosti ma bavilo objavovať témy v rámci dramatického umenia, ktoré boli doposiaľ na okraji vedeckého záujmu. Moja prvá odborná kniha, ktorú som vydal v roku 2012 – Situačná komédia a jej regionálne modely – bola prvou publikáciou o žánri televíznej situačnej komédie na Slovensku. Moja ostatná monografia Premeny historického žánru v slovenskej a českej audiovizuálnej tvorbe (2024) sa zas venovala málo zmapovanej téme reflexie histórie vo filme.

Venujete sa písaniu rozhlasových dramatických, zábavných a detských programov. Teraz ste sa stali novým dramaturgom v divadle zameranom pre detského diváka. Čo vás k tejto práci prilákalo?

Divadlo ponúka užší vzťah s percipientom ako vo filmovom či rozhlasovom médiu, každé jedno divadelné predstavenie ponúka unikátny a neopakovateľný zážitok. Divadelný tvorca má možnosť získať od publika okamžitú spätnú väzbu, tá bezprostredná a intímna komunikácia ma vždy priťahovala. Teším sa na prácu s detským a mladým publikom, ktoré je zvyčajne citlivejšie, bezprostrednejšie i vďačnejšie ako staršie a skúsenejšie obecenstvo. Deti boli pre mňa vždy veľkou inšpiráciou, keďže sú obdarené slobodou a hravosťou, ktoré sú zásadnými elementmi každého umeleckého diela. V Starom divadle budem viesť aj stretnutia mladých čitateľov v rámci projektu Čítam/Čítaš, vďaka ktorému by som chcel lepšie spoznať vkus, názory i problémy súčasných mladých ľudí. Rád by som žiakom základných škôl ponúkol v budúcnosti aj workshopy tvorivého písania, ktoré som na pôde Starého divadla viedol už pred pätnástimi rokmi.

Aké máte plány do budúcna na tejto pozícii? Na čo sa majú diváci najviac tešiť?

Mojou prioritou je vyhľadávať nové, originálne divadelné tituly, ktoré dokážu osloviť súčasnú mladú generáciu, ale verím, že aj staršie publikum. Najbližšia premiéra nás v Starom divadle čaká 13. marca. Bude to farebná klauniáda pre menšie deti, Polievočka pána Plcha, od autora a režiséra Jána Mikuša. V druhej polovici tohto roka sa teším na spoluprácu s poľským režisérom Przemyslawom Jaszczakom a už teraz diskutujeme s významným slovenským režisérom Dodom Gombárom o texte divadelného predstavenia, ktoré by malo mať premiéru v budúcom roku.

Čo považujete za svoj životný úspech?

Vážim si, že som mal v živote možnosť spolupracovať s mnohými inšpiratívnymi, vzdelanými a skvelými ľuďmi, či už v umeleckej alebo vo vedecko-pedagogickej branži. A veľkú radosť mi robia moje dve dcéry, Nataška a Tamarka, ktoré už v mladom veku prejavujú svoj umelecký talent.

Ďakujem za rozhovor.

Zdroj foto: Michal Lachkovič