Štátna filharmónia Košice
Aleksandar MARKOVIĆ, dirigent
Johannes MOSER, Jonathan SWENSEN, violončelo (zmena obsadenie z dôvodu náhleho ochorenia)

Program:

Ján Cikker: Leto, symfonická báseň pre veľký orchester, op. 19 z tripychu „O živote“ (21´)
Piotr Iľjič Čajkovskij: Variácie na rokokovú tému pre violončelo a orchester, op. 33 (20’)

=prestávka=

Robert Schumann: Symfónia č.1 B dur, op. 38 „Jarná“ (30´)

Vstupné 17/13/10 – lóža 21
Zľavy 30% (senior 60+, žiak/študent-ISIC, učiteľ-ITIC, ŤZP/ŤZP-S, sprievod ZŤP-S)

Symfonická báseň Leto, jedna z najsubjektívnejších kompozícií Jána Cikkera, vznikla v roku 1941. V rade opusových čísel v skladateľovom autorskom katalógu nasleduje bezprostredne po kantáte Cantus filiorum a piesňovom cykle O mamičke. Na obe diela po výrazovej stránke nadväzuje a zaujímavým spôsobom v sebe spája dramatický tón i vnútornú intímnu lyriku. Skladba sa začína pokojnou introdukciou pripomínajúcou atmosféru Debussyho Faunovho popoludnia. Kompozícia je po štrukturálnej stránke zakotvená v sonátovej forme. Flautová téma z úvodu sa stáva jej hlavnou témou, prechádzajúcou celým orchestrom, pričom expozícia prebieha vo veľmi vzrušenom tóne. Dramatický charakter má aj druhá téma, nastupujúca v sólových husliach. Výrazový kontrast prináša až nástup rozvedenia, ktoré sa nesie v lyrickom duchu a prináša impresionisticky farebné rozpracovanie jednotlivých tém. Repríza prináša návrat rozbúrenej nálady, no záverečná kóda sa opäť končí v tichu a  vzhľadom na lyrický úvod  dodáva kompozícii pôsobivú symetrickú výstavbu.

Čajkovského Variácie na rokokovú tému pre violončelo a orchester patria medzi jeho najpopulárnejšie diela. Táto pôvabná skladba veľmi efektne využíva technické a zvukové možnosti sólového nástroja i sprevádzajúceho orchestra. Skladateľa pri tvorbe diela štýlovo inšpirovali najmä galantné hudobné prvky i mozartovská vzletnosť. Melodická rokoková, veľmi dojímavá téma je voľne spracovaná v niekoľkých variáciách, ktoré tvoria akési náladové obrázky. Variácie sú navzájom myšlienkovo prepojené a tvoria jeden celok ako príklad dokonalej rozmanitosti v jednote.

Symfónia č. 1 B dur určila smer Schumannovej hudby. Tradičnú formu, prevzatú od Beethovena a Schuberta naplnil individualitou romantického charakteru. Dielo vzniklo v najšťastnejšom období Schumannovho života a  to sa odrazilo aj na nálade hudby. Tá je bezprostredná, jednoduchá, nesie sa v jasných farbách a láskavom, srdečnom pohľade na svet. Hlavnú tému prvej časti určuje fanfárový motív trúbky ako symbolický signál prebúdzania jari. Druhá téma je veľmi intímna, udržuje milú a pôvabnú náladu. Po rojčivom, nokturnovo zahmlenom Larghette druhej časti prichádza Scherzo s typickou poetizujúcou atmosférou s dvoma kontrastnými témami, kým prvá je drsná a rozbúrená, ďalšia je lyrická a tanečná. Finále predstavuje podľa Schumannových slov harmonický akord šťastia, lásky a radosti, ktorý ukončuje túto hymnu na počesť jari.

Zdroj informácií: www.sfk.sk