V rokoch 1986 až 1992 študoval na Základnej umeleckej škole v Prešove – hru na klavír. V štúdiu hry na klavír ďalej pokračoval na Konzervatóriu v Košiciach (1992 – 1996) a na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (1996 – 2001) a ukončil ho doktorandským štúdiom na VŠMU v Bratislave (2001 – 2006). Absolvoval študijný pobyt (2003 – 2004) na Univerzite v Stavangeri v Nórsku.

Zúčastnili ste sa majstrovských interpretačných kurzov. Aké poznatky ste si odtiaľ odniesli?

Majstrovské kurzy som navštevoval pravidelne od štúdia Konzervatória v Košiciach (v triede Márie Draveckej) až po koniec vysokoškolských štúdií na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (v triede Idy Černeckej). Mal som počas štúdií veľké šťastie na profesionálny, ako aj otvorený prístup, nevyhnutný k práci na umeleckých školách. Ako na prvé si spomínam na kurzy v Piešťanoch s fantastickým klaviristom (a človekom) Eugenom Indjicom. Majstrovské kurzy sú v skratke stretnutia s umením v praxi, príležitosť pre mládež naštartovať svoje pôsobenie aj mimo prostredie škôl. Sú vedené aktívnymi koncertnými umelcami a ide o intenzívne individuálne konzultácie „jeden na jedného“ za nástrojom pred auditóriom (kedy ostatní účastníci tvoria aktívne publikum). Kurzy boli pre mňa zásadná skúsenosť s medzinárodným prostredím koncertného umenia (nasledovali kurzy v Nemecku, Holandsku, Poľsku a podobne pod vedením významných klavírnych umelkýň/umelcov).

Ste multitalent. V ktorej pozícii z vašich pracovných činností sa cítite najlepšie a prečo?

Každú zo svojich prác beriem smrteľne vážne. Zrejme ide o podvedomú ambíciu nerobiť veci len tak. Robí mi dobre zameranie pozornosti, sústredná práca. A to bez ohľadu na to, či ide o hranie na klavíri, zametanie podlahy alebo riadenie divadla. A čím som starší, tým som vďačnejší za príležitosti pracovať s inými ľuďmi, pracovať v tímoch. Dôvera medzi ľuďmi je pre mňa esenciálna.

Aký máte vzťah k tancu? Spoluúčinkovali ste na pohybovo-divadelných predstaveniach (napr. Suspicious Love, Lovers).

Tanec ma doslova čoraz viac nadchýna. Ak by som sa rozhodol nájsť niekoho, kto nikdy netancoval, určite sa mi to nepodarí. Spája nás všetkých a spája okamžite, bezprostredne (za predpokladu, že mu doprajeme voľný priebeh). Ale to by bolo na oveľa dlhšie debaty… Fascinuje ma zameranie pozornosti na telo a pohyb, vždy sa príliš rozrečním.

Prečo ste sa rozhodli kandidovať na pozíciu riaditeľa DŠT?

Účinkovanie Divadla Štúdio tanca (pôvodne pod názvom Štúdio tanca – v období, keď nepôsobilo vo vlastných priestoroch) zachytávam od jeho vzniku v 90-tych rokoch. Vtedy som študoval v Bratislave na Vysokej škole múzických umení na Hudobno-tanečnej fakulte. Pre súčasný tanec to boli silné roky „zrodu“. Odvtedy zo Slovenska vzišla celá rada osobností. Aktuálne s úspechom pôsobia na medzinárodnej scéne a som na nich veľmi pyšný. O pozíciu riaditeľa som sa rozhodol uchádzať preto, aby som sa pokúsil pomáhať aj u nás doma naďalej udržiavať vitálne miesto pre umenie, v ktorom sme dobrí a rešpektovaní.

Čo si myslíte o predošlom fungovaní DŠT?

Voči obom dámam, ktoré stáli v minulosti pri zrode a na čele Divadla Štúdio tanca (Zuzana Ďuricová Hájková a Lucia Kašiarová) cítim nesmierny rešpekt. Spolu so svojimi tímami vytvorili a na vysokej profesionálnej úrovni udržali slobodnú umeleckú inštitúciu, čo v našich podmienkach nie je vonkoncom jednoduché. Archív divadla by si čo najskôr zaslúžil dôsledný prieskum/výskum, a tak trochu dúfam, že k nemu čo najskôr dôjde. Domnievam sa, že význam fungovania divadla v minulosti nie je dostatočne artikulovaný.

Umelecký súbor DŠT tvoria tanečníci z troch kontinentov a okrem toho hostíte medzinárodných umelcov, poskytujete rezidenčné pobyty. Vnímate odlišnosť kultúr? Je to inšpirujúce?

Áno, naším pracovným jazykom je angličtina. Medzinárodné prostredie považujem za výsadu a vyhľadávam ho zámerne. Neviem si predstaviť byť odizolovaný, odkázaný výlučne na domáce reálie. So svojou výbavou z domu sa zakaždým najlepšie zoznámim vo vzájomnej komunikácii so svetom. Je skvelé, že je taký malý svet učupený aj v Banskej Bystrici. Cením si, že môžem byť jeho súčasťou.

DŠT „zapája diváka do diania“, využíva metódu Horror Vacui. Čo táto metóda znamená?

Nemyslím si, že u nás pripisujeme váhu konkrétnej a jedinej metóde. Tá, ktorú spomínate, súvisí s vyhýbaním sa „prázdnym miestam“ a ich vypĺňaním. Nám ide v divadle skôr o to, že sme si vedomí/vedomé toho, že k prítomnosti živého pohybujúceho sa tela v priestore sa publikum vzťahuje inak, preto ho pozývame k inému typu stretnutia s umením. Snažíme sa, čo najviac odstraňovať, akoby stenu medzi tými, čo vysielajú a tými, ktorí prijímajú. Vytvárame situácie, kde sme spolu tu a teraz.

V čom je DŠT výnimočné?

Divadlo Štúdio tanca je v zriaďovateľskej pôsobnosti Banskobystrického samosprávneho kraja a je jediné svojho druhu. Má k dispozícii priestor so solídnym vybavením a potenciál stimulovať návyk k aktuálnemu umeniu a kultúre. Je to miesto pre ľudí, ktorí vyhľadávajú. Je to miesto pre ľudí, ktorí skúšajú. Je to miesto pre ľudí, ktorí sa pýtajú.

Aké predstavenie z repertoára by ste odporučili publiku?

Všetky :). No aktuálne sme v poslednom štádiu tvorby predstavenia Wild Wild Heart. Štúdia vnútorného pralesa v spolupráci s nezávislým kolektívom Uhol_92 okolo umelkyne Alžbety Vrzgula. Je plné silných tém, dôležitých textov (ako hosť sa predstaví Marek Rozkoš, člen súboru Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene). Budem sa tešiť, ak ho k nám príde zažiť čo najviac ľudí.

Aké máte vízie do budúcnosti? Plánujete aj nejaké zmeny?

Predstavujem si živú verejnú inštitúciu, ktorá je okrem „pathosu“ večerného programu známa tiež svojím „ethosom“ celodennej prevádzky. Už teraz sa u nás deje množstvo aktivít – od cvičení cez rezidencie až po konferencie – všetky ich spája Telo a Pohyb. Predstavujem si miesto, kde sa návštevníci neprídu iba na chvíľu a jednorázovo pozrieť, ale kde pobudnú na dlhšie a pravidelne. Preto ma rovnako, ako útroby divadla, zaujíma aj jeho areál. Ale zmeny budú závislé predovšetkým od komunikácie so zriaďovateľom a s jeho plánmi s lokalitou.

Ďakujem za rozhovor.

Zdroj foto: Richard Kohler