Dokumentaristka Hana Nováková rozpráva o filme Amoosed: losia odysea, ktorý vznikal v tieni pandémie, vojny, osobnej straty aj tvorivého kolapsu. Režisérka v rozhovore vysvetľuje, prečo musela film dokončiť dvakrát a ako sa z návratu losa do Česka stal príbeh, ktorý presiahol film.

Prečo sa práve los stal protagonistom vášho prvého celovečerného filmu?

Ja som posadnutá zvieratami. Takmer netočím nič iné. Natočila som všetko možné – od chvostoskokov cez dážďovky, nutrie, kone… milión zvierat. Keď ukážete prstom na nejaké zviera, buď už tam mám „zárez“, alebo ho plánujem.

Takže aj pre mňa samotnú bolo spočiatku nepochopiteľné, prečo práve los. Začalo mi to byť zvláštne v momente, keď film čelil neuveriteľnému množstvu prekážok a bolo by oveľa racionálnejšie to vzdať. Ten film vznikal počas šialených peripetii – geopolitických aj osobných. Napríklad pandémia či vojna Ruska proti Ukrajine. Mali sme totiž ruského protagonistu. Mala som plány natáčať v Rusku ja sama… to všetko padlo. A potom do toho vstupovali aj moje osobné veci – tie v tom filme nie sú, ale sú zásadné.

Zhruba pol roka pred dokončením filmu mi zomrel otec. Bol to môj najväčší „parťák“, zasvätil ma do lásky k prírode. To všetko sa tam stretlo. Úprimne – bolo by rozumnejšie ten film nedokončiť. Bolo to proti zdravému rozumu, proti fyzickým možnostiam. A práve vtedy som si uvedomila, prečo los pre prírodné národy predstavuje hranicu života a smrti.

Čo vás však viedlo k nakrúcaniu? Bol na začiatku filmu los ako zviera, alebo skôr myšlienka, ktorú los reprezentoval?

Odpoviem obšírnejšie. Študovala som vtedy indický animizmus a robila som doktorát. Tieto otázky ma fascinujú odjakživa. Zaujímali ma šamani, animisti, ale hlavne príroda a zvieratá – už od škôlky. Kamkoľvek prídem, kladiem si rovnaké otázky. Spočiatku som chcela natočiť len český príbeh – návrat losov do Československa po päťsto rokoch. Ale ten príbeh ma viedol ďalej a ďalej. Začali sa nabaľovať ďalšie losie príbehy a mne bolo zjavné, že dramatický oblúk filmu sa vytvára sám. Nebolo to len z mojej vôle.

Los sa správal inak než všetky ostatné zvieratá, ktoré som kedy točila. Tá „látka“ sa správala inak. Nedala sa opustiť navzdory mojim plánom. Napríklad Kanada – mali sme 14-dňový nabitý plán, myslela som si, že nepríde žiadne prekvapenie. A všetko sa odohralo úplne inak.

Ten dramatický oblúk sa akoby uzavrel návratom losa Emila do Česka v lete 2025. Keby film ešte nebol dokončený, bol by Emil jeho súčasťou?

Teraz útočíte na moju Achillovu pätu. Ten film je nielen dokončený – on je dokončený dvakrát. V lete 2024 bol hotový, ale ja som sa rozhodla ho celý prestrihať. Bola som v hlbokom smútku kvôli otcovej smrti, potom som išla pešo na púť do Santiaga de Compostela a až tam mi došlo, že finálna verzia filmu nie som ja. Po návrate som sa v tom filme nespoznávala. Producenti súhlasili, že ak od nich nebudem nič potrebovať, môžem ho prestrihať. Prakticky to bolo hrozné rozhodnutie – produkcia medzitým prihlásila starú verziu na festivaly, ale nevzali ju. Pokazili sme si tým festivalovú trajektóriu. Ale ja som to celé prerobila.

V čom je nová verzia iná?

Napríklad v hudbe. Mali sme výbornú slovenskú skladateľku, Evu Sajanovú, ktorá robila hudbu napríklad k Šulíkovej Prezidentke. Jej hudba bola skvelá, lenže k losom vôbec nesedela. To bola prvá vec, ktorú som po návrate zo Santiaga chcela zmeniť. Druhá bol voiceover. Ten pôvodný som vtedy už vôbec nezvládala počúvať. A tak som sa strihovo vrátila k mojej dávnej spolužiačke a kamarátke, s ktorou sme osudovo poprepájané – k Soni Jelínkovej. Ona je muzikantka, strihačka, animátorka… a je to bosorka z Jeseníka. Inak sa to nedá povedať. (Úsmev)

Keď ste sa ma pýtali na Emila, musím vám k tomu povedať príhodu. So Soňou sme odišli do Jeseníka, v dedinke Jelení robiť finálny zostrih filmu. Nahrávali sme hudbu, voiceover, všetko. Sama som na hudbe participovala.

Počul som vo zvuku aj hlas veľrýb. Počul som správne?

Veľryby som mala v projekte už od začiatku tvorby, od roku 2016. Zvuk nám robil Marek Buranovský – totálne eso. Urobil to výborne.

Ale vráťme sa k Emilovi.

V Jelení sme so Soňou nahrávali ten šepkaný voiceover, ktorý som prepísala miliónkrát. Bola to strašná bolesť. Soňa ma tam vlastne dotiahla proti mojej vôli. Ja som to chcela dokončiť v Prahe. Soňa trvala na tom, aby sme šli do prírody. Vo vlaku mi potom hovorila: „Keby k nám tak prišiel los…“ A ja jej na to: „Soňa, preber sa. Losy do hôr nechodia. Prosím ťa, už to len dokončime.“

Boli sme tam asi štyri dni. Film sme dokončili – a na druhý deň prišiel do susednej dediny los Emil. Takže keď sa pýtate na Emila, privolala ho Soňa. Inak si to neviem vysvetliť.

Emil je fenomén. Veľa sa o ňom písalo. S prvými informáciami o vašom filme mi okamžite napadlo, že v ňom Emil bude.

Napísala som o Emilovi esej. Bolo pre mňa šokujúce, že naňho ľudia reagovali úplne inak než na predchádzajúcich losov.

Predtým ich strieľali, ignorovali, alebo ich záchranári uspali a omylom zabili. A zrazu – všetci Emila zbožňujú a chránia. Ľudia medzi Krnovom a Bruntálom sa na sociálnych sieťach poučujú, ako rozoznať losa, že je to samotárske zviera, že sa nesmie uspávať, lebo zomrie na stres. Nechápala som, ako došlo k takému skokovému posunu kolektívneho vedomia – ale stalo sa to.

Samozrejme, že by som Emila strašne rada vo filme mala. Máme vo filme pravidlo trojky: prvý návrat losa do Československa, potom losica s losíčaťom v roku 2016, ktoré zomreli na stres. A Emil to tento rok uzavrel. Lenže na to, aby sme ho pridali do filmu nemáme peniaze. Vôbec žiadne. Zároveň sme film úplne festivalovo „zabili“. Bežne má film jasnú trajektóriu – očakávali sme zahraničnú premiéru a kolotoč festivalov. Ale to sa nestalo.

No aj bez bez uzavretia dramatického oblúku má váš film silný kontemplatívny účinok. Ako ste sa ho snažili dosiahnuť?

Každý film si vypýta vlastné tempo a rytmus. Kontempláciu v Amoosed vytvára prostredie. Ja som tam veľmi chcela vodu – chcela som, aby to bol „vodný film“, pretože los je v podstate vodný jeleň. Film sa akoby podriaďuje tomu zvieraťu. Tomu, čo robí los. Tomu, čo robí los v mojom živote.

Kde sa podľa vás los nachádza medzi realizmom a spiritualizmom?

To je otázka, s ktorou som sama dosť zápasila, pretože to nedokážem vnímať ako dve oddelené dichotómie, ako dva vzdialené svety. Celý tento svet je týmto prelínaním doslova pretkaný. Fyzika a metafyzika sa prelínajú. Materiálny, reálny svet – ten, ktorý sa zdá byť samozrejmý – bol predsa mnohokrát spochybnený aj filozofmi. Netreba byť mystik alebo náboženský fanatik, aby človek spochybňoval realitu.

Myslím, že je to krásne viditeľné aj na našom filme o netopierom guáne. Začínali sme doslova od exkrementu, ale stretol sa pri tom neuveriteľne multiodborový tím a ide od izotopovej analýzy, zoológie, výskumu netopierov až po Platónovu jaskyňu a tiene na stene.

Každú skutočnosť možno pozorovať z nespočetného množstva uhlov – a tie uhly sú vždy prítomné. Záleží len na tom, po ktorom z nich siahnete. Takže los je úplne reálny – a zároveň úplne spirituálny.

Kde má podľa vás film Amoosed miesto vo vašej dokumentárnej tvorbe? Vnímate ho ako vrchol, alebo ako súčasť určitej línie?

Amoosed je môj prvý celovečerný film. Plánovali sme ho ešte počas štúdia na FAMU a realita sa nám dosť vymkla z rúk. Myslím si, že keby som ten film robila v normálnych podmienkach, vyzeral by úplne inak. Ale nejako sme to predsa len zvládli.

Z hľadiska mojej tvorby boli všetky moje predošlé filmy intelektuálne – aj keď to nemusí byť pre diváka čitateľné. Bol tam čierny humor, surrealizmus, ale všetko bolo informované.

Napríklad môj film Nutria ako životné krédo z roku 2013 – niektorí kritici si mysleli, že ide o naivné, „insitné“ dielo. Vôbec si neuvedomili, že režisérka si vyberá protagonistov, sedí v strižni a vedie diváka presne tam, kam chce. Dokumentárna „realita“ je vždy extrémne formovaná režisérom. Divák vo filme objavuje humor a bizarnosť, ale neuvedomuje si, že to tam vložil režisér zámerne. Iba režisér vám dovolí vidieť to, čo vidíte. Veľa kritikov sa nechalo filmom napáliť, iba vďaka tomu, že som nad všetkým mala kontrolu, ale nedošlo im to. No práve Amoosed je pre mňa film, pri ktorom som musela pustiť kontrolu. Bolo mi to strašne nepríjemné. Myslím si, že každé dielo prechádza cez autora ako cez katalyzátor. Či vyrezávate madonu, alebo točíte film, ide to z nejakého zdroja cez vás. Ale Amoosed bol film, kde som musela kontrolu púšťať znova a znova – až za cenu fyzického kolapsu.

Znie to, že si pred ďalšou tvorbou budete musieť dopriať oddych.

Áno, mám pocit, že sa musím dať dokopy. Potrebujem sa venovať veciam, ktoré som kvôli Amoosed odkladala na druhú koľaj. Aktuálne prežívam čas regenerácie a myslím, že sa vo mne mení aj to, ako budem odteraz nakrúcať o prírode.

Myslím si, že budem naďalej robiť filmy o prírode, pretože som tým posadnutá a kopy kľúčových tém som sa ešte nedotkla, no chcela by som. Niečo bude inak a ešte neviem, čo to bude.

Za rozhovor ďakuje Matúš Trišč
Zdroj foto: Archív Hana Nováková