Film režiséra Slavomíra Zrebného Hudba + revolúcia = Nežná revolúcia je strihový dokument, ktorý sa v Kine Lumière bude premietať v slovenskej kinopremiére. Autorom projektu a scenára k filmu je tvár Novembra´89 Ladislav Snopko, ktorý stál za výberom hudby a archívnych materiálov a nahovoril aj komentár k filmu. Podľa neho ide o film v hlavnej úlohe s hudbou revolúcie, pri ktorom vychádzal z myšlienky, že prostredie manifestujúcich občanov počas Nežnej revolúcie je atmosférou súdržnosti a vzájomného porozumenia totožné s mentalitou publika dobrého rockového koncertu.

„Držím sa základnej línie, že ide výlučne o výber z archívov. Teraz už viem, že to je dynamický materiál,“ povedal o koncepte filmu Ladislav Snopko pre mesačník Film.sk. „Čerpám najmä z televíznych archívov. A dôležitý je aj film z archívu Slovenského filmového ústavu, ktorý vyrobil Videofilm Koliba o alternatívnom festivale Čertovo kolo v roku 1988 v réžii Štefana Semjana s kameramanom Martinom Štrbom.“ Vo filme diváci uvidia nielen zábery z Novembra 1989, ale najmä vystúpenia umelcov počas novembrových dní i koncertov a podujatí venovaných vydobytej slobode.

„Film sa začína Martou Kubišovou a jej Modlitbou pre Martu, ktorú a cappella zaspievala 29. novembra 1989 počas prvého stretnutia vedenia VPN s Občianskym fórom v Historickej budove SND, kde sme sa v priamom prenose dozvedeli o zrušení vedúcej úlohy strany“, približuje film Snopko. „Potom sa odvíja od roku 1963 vystúpením Joan Baez na pamätnom pochode na Washington. Ďalej sa to valí cez Jimiho Hendrixa, hrajúceho americkú hymnu na Woodstocku, až k nám domov na Koncert mladosti v Pezinku, Čertovo kolo, Folkovú Lipnicu cez Bratislavskú lýru 1989, kam Joan Baez pozvala Václava Havla a Ivana Hoffmana, aby to napokon vyvrcholilo na Námestí SNP Nežnou revolúciou. Pokračujeme cez koncerty k výročiam revolúcie, ktoré mali rovnakú atmosféru, a pre mňa najlepšie prevedenú slovenskú hymnu s Jurajom Benetinom a Joan Baez, ktorú nahrali v marci 2018 pre hnutie Za slušné Slovensko. Na záver programu – znovu Marta Kubišová a jej Modlitba pre Martu, ale tentoraz z hradu Devín.“ Vo filme tiež odznejú piesne Do batôžka od Milana Lasicu a Jara Filipa alebo Sľúbili sme si lásku od Ivana Hoffmana, ktoré sú spolu s Modlitbou pre Martu už navždy späté s Novembrom´89 a Nežnou revolúciou.

Film Dovidenia v pekle, priatelia režiséra Juraja Jakubiska patrí k dielam, ktoré boli zakázané. Jakubisko ho začal nakrúcať v roku 1970, keď do tvorivého procesu zasiahla normalizácia. Film, ktorý vznikal v koprodukcii s Lichtenštajnskom a Talianskom, Jakubisko nestihol dokončiť. Finálnu podobu dielu dal taliansky producent Moris Ergas, ten však nerešpektoval Jakubiskove predstavy a pozmenil celé myšlienkové vyznenie diela. Jakubisko sa od filmu dištancoval, vrátil sa k nemu až po Nežnej revolúcii, keď dokrútil niekoľko scén s pôvodnými hercami, pričom do rozprávania vložil aj rétoriku a motívy z Novembra 1989. Dvadsať stratených rokov pripomína aj text pred úvodnými titulkami filmu: „Tento film je venovaný všetkým spolupracovníkom a hercom, ktorí sa nedožili premiéry, a ktorí už nikdy nepocítia na svojich pleciach ťarchu slobody.“

V centre filmu, ktorý sa odohráva na dedinskom sídle, stojí skupina čudáckych ľudí. Oddávajú sa neobvyklým a bizarným radovánkam, ktoré sprevádzajú úvahy o živote a smrti, filozofické meditácie, surrealistické motívy, ale aj narážky na národnú tému. Všetko sa odvíja v retrospektíve, pretože svet je nenávratne postihnutý katastrofou, pred ktorou sa dá zachrániť len v arche. „Tento film rozpráva príbeh o dvoch mužoch a jednej žene – čo je pre Jakubiska už tradičná téma, ktorí žijú veľmi zvláštny život,“ charakterizuje film estetik a filozof Peter Michalovič v monografii o Jakubiskovi, ktorú napísal s českým estetikom a filozofom Vlastimilom Zuskom a vydal ju Slovenský filmový ústav (SFÚ) v roku 2005. „Lenže slovo ´príbeh´ môžeme použiť len vtedy, keď ho budeme relativizovať úvodzovkami, pretože o príbehu v tradičnom zmysle slova nemôže byť ani reči. Presnejšie by bolo povedať, že Jakubisko sa pokúsil zobraziť rôzne scény zo spolužitia Rity, Petrasa a Plukovníka, a to hneď z dvoch po sebe nasledujúcich životov.“ Podľa neho život hlavných postáv vo filme pripomína jeden dlhotrvajúci happening, ktorého pravidlá vznikajú ad hoc a zanikajú spolu s aktérmi. Prísny poriadok je v ich živote nahradený anarchiou.

Film vyniká bohatou obrazotvornosťou. Jakubisko bol nielen jeho režisérom, ale spolu s Karolom Sidonom napísal aj scenár a stál tiež za kamerou. V hlavných úlohách vystupujú Olga Schoberová (Rita), Ján Melkovič (Petras) a Nino Besozzi (plukovník), nakrúcalo sa v Liptovskom Jáne, na Štrbskom plese, v Žiarskej doline, Korytnici či Lakšárskej Novej Vsi. V roku 1999 bol film zaradený medzi desať umelecky najhodnotnejších slovenských filmov deväťdesiatych rokov v ankete členov Slovenskej filmovej a televíznej akadémie, ktorá bola vyhlásená počas Prehliadky slovenskej hranej filmovej tvorby 90. rokov. V Kine Lumière sa film premietne z 35 mm kópie.

Filmy Hudba + revolúcia = Nežná revolúcia (2024) Slavomíra Zrebného a Dovidenia v pekle, priatelia (1990) Juraja Jakubiska sa premietnu počas víkendu 15. a 16. novembra. V pondelok 17. novembra bude Kino Lumière zatvorené.

Zdroj: TS Simona Nôtová, tlačová tajomníčka SFÚ

Zdroj foto: Slovenský filmový ústav – foto: Vladimír Vavrek