Johann Sebastian Bach patrí k ústredným osobnostiam dejín európskej hudby a k najvýznamnejším predstaviteľom vrcholného baroka. Vo svojej tvorbe spojil nemeckú kontrapunktickú tradíciu s talianskym koncertantným štýlom a francúzskymi tanečnými formami. Doviedol k mimoriadnej dokonalosti fúgu, kánon, chorálovú predohru, kantátu, pašie, suitu i koncert, pričom technickú zložitosť dokázal prepájať s duchovnou hĺbkou a výraznou emocionálnosťou. Jeho dielo sa stalo trvalou súčasťou koncertného, liturgického aj pedagogického repertoáru a zásadne ovplyvnilo ďalší vývoj západnej hudby.

Narodil sa v Eisenachu ako ôsme a najmladšie dieťa mestského hudobníka a huslistu Johanna Ambrosia Bacha a Marie Elisabeth, rodenej Lämmerhirtovej. Pochádzal z rozsiahleho rodu profesionálnych hudobníkov, ktorý po celé generácie pôsobil v Durínsku. Navštevoval latinskú školu v Eisenachu a spieval v školskom zbore. Po smrti matky v roku 1694 a otca vo februári 1695 sa ako desaťročný presťahoval do Ohrdrufu k staršiemu bratovi Johannovi Christophovi Bachovi, organistovi Kostola svätého Michala. Pod jeho vedením sa zdokonaľoval v hre na klávesových nástrojoch a zároveň získaval praktické poznatky o stavbe organov.

V rokoch 1700 až 1702 študoval na škole pri Kostole svätého Michala v Lüneburgu, kde získal miesto zboristu. Dôležitý vplyv naňho mal organista a skladateľ Georg Böhm. Bach zároveň spoznával severonemeckú organovú tradíciu a v Hamburgu sa stretol s umením Johanna Adama Reinckena. Už najstaršie zachované rukopisné odpisy dokazujú, že ako dospievajúci hudobník ovládal technicky mimoriadne náročný repertoár.

Prvé profesionálne miesto získal v roku 1703 vo Weimare ako hudobník v službách vojvodu Johanna Ernsta III. Ešte v tom istom roku sa stal organistom Nového kostola v Arnstadte, dnešného Bachovho kostola. Na prelome rokov 1705 a 1706 podnikol cestu do Lübecku, aby počul a študoval Dietericha Buxtehudeho; povolenú dovolenku pritom výrazne prekročil, za čo ho po návrate napomenuli. V júni 1707 prijal miesto organistu v Kostole svätého Blažeja v Mühlhausene a 17. októbra sa v Dornheime oženil so svojou príbuznou Mariou Barbarou Bachovou. Kantáta Boh je môj kráľ (Gott ist mein König, BWV 71), uvedená vo februári 1708, sa stala jednou z mála Bachových skladieb vydaných tlačou počas jeho života.

V júni 1708 nastúpil na dvor vo Weimare ako komorný hudobník a organista vojvodov Wilhelma Ernsta a Ernsta Augusta. V tomto období si vybudoval povesť jedného z popredných organových virtuózov a znalcov organov. V roku 1714 ho povýšili na koncertného majstra, čo zahŕňalo povinnosť pravidelne komponovať nové kantáty. Weimarské roky priniesli veľkú časť jeho organovej tvorby vrátane jadra zbierky Malá organová knižka a prehĺbili jeho záujem o taliansky koncertný štýl. Keď v roku 1717 prijal miesto kapelníka v Köthene bez súhlasu weimarského zamestnávateľa, spor vyústil do takmer mesačného väzenia. Prepustili ho až v decembri, keď mohol odísť do nového pôsobiska.

Na dvore kniežaťa Leopolda Anhaltsko-köthenského pôsobil v rokoch 1717 až 1723 ako kapelník. Keďže reformované dvorské bohoslužby nevyžadovali rozsiahlu figurálnu hudbu, sústredil sa najmä na inštrumentálnu a komornú tvorbu. S köthenským obdobím sa spájajú Brandenburské koncerty, Sonáty a partity pre sólové husle, Suity pre sólové violončelo a prvý diel Dobre temperovaného klavíra. Po návrate z cesty do Karlových Varov sa v roku 1720 dozvedel, že Maria Barbara náhle zomrela a už bola pochovaná. Dňa 3. decembra 1721 sa oženil s dvornou speváčkou Annou Magdalenou Wilckeovou, ktorá bola hudobníčkou, odpisovala noty a zohrávala dôležitú úlohu v rodinnom hudobnom prostredí.

Vo februári 1723 bol vymenovaný za kantora pri Kostole svätého Tomáša a od 1. júna pôsobil aj ako mestský hudobný riaditeľ Lipska. Zodpovedal za cirkevnú hudbu v hlavných lipských chrámoch, za výchovu spevákov Tomášskeho zboru a za hudobné vyučovanie v Tomášskej škole. Počas prvých rokov vytvoril niekoľko rozsiahlych cyklov cirkevných kantát určených na nedele a sviatky liturgického roka. Dňa 7. apríla 1724 zazneli po prvý raz Jánove pašie a 11. apríla 1727 prvá verzia Matúšových pašií. Pri viacerých vokálnych dielach spolupracoval s básnikom Christianom Friedrichom Henricim, známym pod pseudonymom Picander.

V roku 1729 prevzal vedenie lipského združenia Collegium Musicum, ktoré pravidelne koncertovalo aj v Zimmermannovej kaviarni. Táto platforma mu umožnila uvádzať svetskú vokálnu tvorbu, orchestrálne suity a koncerty pre husle či čembalo. V rokoch 1734 až 1735 zaznelo počas vianočného obdobia šesť častí Vianočného oratória. Po opakovaných žiadostiach získal v novembri 1736 titul kurfirstsko-saského a kráľovsko-poľského dvorného skladateľa, ktorý posilnil jeho spoločenské postavenie v sporoch s lipskými úradmi.

Neskoré obdobie Bachovej tvorby charakterizuje sústredenie na veľké cyklické a kontrapunktické projekty. V máji 1747 navštívil pruského kráľa Fridricha II. v Postupime. Na panovníkovu hudobnú tému improvizoval a následne z nej vytvoril cyklus kánonov, fúg a komornej hudby Hudobná obeť. V závere života zavŕšil Omšu h mol a pracoval na cykle Umenie fúgy. Od roku 1749 sa zhoršoval jeho zrak aj celkový zdravotný stav. Po dvoch operáciách očí, ktoré v apríli 1750 vykonal kontroverzný anglický chirurg John Taylor, prišli komplikácie; Bach utrpel mozgovú príhodu a 28. júla 1750 v Lipsku zomrel.

Po Bachovej smrti zostala časť jeho klávesovej a kontrapunktickej tvorby živá medzi hudobníkmi a znalcami, rozsiahle vokálne diela sa však na verejnosti uvádzali zriedkavejšie. Zlomovým momentom novodobého záujmu bolo berlínske uvedenie Matúšových pašií pod vedením Felixa Mendelssohna Bartholdyho v roku 1829. V roku 1850 vznikla Bachova spoločnosť, ktorá začala pripravovať prvé súborné vydanie jeho tvorby, publikované v rokoch 1851 až 1900. Bachov odkaz odvtedy prenikol do kompozičnej praxe, interpretačného umenia i hudobného vzdelávania naprieč storočiami. Autograf Omše h mol bol v roku 2015 zapísaný do medzinárodného registra UNESCO Pamäť sveta.

Výber z tvorby / Dielo

Pri dielach s neistým časom vzniku je uvedené odbornou literatúrou prijímané približné datovanie. Čísla BWV odkazujú na tematický katalóg Bach-Werke-Verzeichnis.

Organová a klávesová tvorba

• Capriccio na odchod milovaného brata (Capriccio sopra la lontananza del suo fratello dilettissimo), BWV 992 (1704)
• Passacaglia a fúga c mol (Passacaglia und Fuge c-Moll), BWV 582 (približne 1706 – 1713)
• Malá organová knižka (Orgelbüchlein), BWV 599 – 644 (jadro približne 1712 – 1717)
• Dobre temperovaný klavír I (Das Wohltemperierte Klavier I), BWV 846 – 869 (1722)
• Invencie a sinfónie (Inventionen und Sinfonien), BWV 772 – 801 (konečná podoba 1723)
• Francúzske suity (Französische Suiten), BWV 812 – 817 (približne 1722 – 1725)
• Partity pre klávesový nástroj (Partiten), BWV 825 – 830 (vydávané 1726 – 1731)
• Taliansky koncert (Italienisches Konzert), BWV 971 (1735)
• Francúzska predohra (Französische Ouvertüre), BWV 831 (1735)
• Goldbergove variácie (Goldberg-Variationen), BWV 988 (tlač 1741)
• Dobre temperovaný klavír II (Das Wohltemperierte Klavier II), BWV 870 – 893 (zostavený približne 1739 – 1742)

Orchestrálna a komorná tvorba

• Šesť sonát a partít pre sólové husle (Sei Solo a Violino senza Basso accompagnato), BWV 1001 – 1006 (autograf 1720)
• Šesť suít pre sólové violončelo (Suites a Violoncello Solo senza Basso), BWV 1007 – 1012 (približne 1717 – 1723)
• Brandenburské koncerty (Six Concerts avec plusieurs instruments), BWV 1046 – 1051 (venovanie 1721; časti vznikali skôr)
• Orchestrálne suity (Ouvertüren), BWV 1066 – 1069 (približne 1717 – 1731)
• Koncert pre dve husle d mol (Konzert für zwei Violinen d-Moll), BWV 1043 (pravdepodobne približne 1730)

Duchovná a svetská vokálna tvorba

• Boží čas je ten najlepší čas (Gottes Zeit ist die allerbeste Zeit; Actus tragicus), BWV 106 (približne 1707 – 1708)
• Boh je môj kráľ (Gott ist mein König), BWV 71 (1708)
• Poľovnícka kantáta (Was mir behagt, ist nur die muntre Jagd), BWV 208 (1713)
• Magnificat, BWV 243 (prvá verzia 1723; revidovaná verzia D dur približne 1733)
• Jánove pašie (Johannes-Passion), BWV 245 (prvé uvedenie 1724; neskôr opakovane revidované)
• Matúšove pašie (Matthäus-Passion), BWV 244 (prvé uvedenie 1727; zásadná revízia 1736)
• Kávová kantáta (Schweigt stille, plaudert nicht; Kaffeekantate), BWV 211 (približne 1734 – 1735)
• Vianočné oratórium (Weihnachts-Oratorium), BWV 248 (1734 – 1735)
• Omša h mol (Messe in h-Moll), BWV 232 (časti od roku 1724; Kyrie a Gloria 1733; celok zavŕšený 1748 – 1749)

Neskoré kontrapunktické diela

• Kánonické variácie na „Vom Himmel hoch“ (Canonische Veränderungen über „Vom Himmel hoch da komm ich her“), BWV 769 (1747)
• Hudobná obeť (Musikalisches Opfer), BWV 1079 (1747)
• Umenie fúgy (Die Kunst der Fuge), BWV 1080 (približne 1742 – 1750; dielo zostalo nedokončené, prvé vydanie 1751)

Ocenenia a pocty

• 1736 – titul kurfirstsko-saského a kráľovsko-poľského dvorného skladateľa, udelený panovníkom Augustom III.
• 2015 – zápis autografu Omše h mol do medzinárodného registra UNESCO Pamäť sveta

Bach žil v období, keď sa dnešný systém umeleckých cien ešte neuplatňoval; dobové uznanie jeho postavenia predstavovali predovšetkým prestížne funkcie, dvorný titul a povesť organového virtuóza.

Poznámka redakcie

Ak ste si všimli nepresné alebo neúplné informácie v tomto profile, prosíme, kontaktujte nás na adrese redakcia@mojakultura.sk. Radi informácie overíme, opravíme alebo doplníme o ďalšie relevantné skutočnosti.

S úctou,
redakčný tím portálu eCultureBase