Do Reduty sa vrátil James Judd a prvé z koncertov, ktoré dirigoval, boli diela z obdobia klasicizmu a romantizmu. Pravdou je, že i tie dokážu potrápiť aj kvalitné orchestre. Slovenská filharmónia sa na prvých z dvoch marcových symfonických dvojíc koncertov predstavila pod taktovkou svojho bývalého...

Do Reduty sa vrátil James Judd a prvé z koncertov, ktoré dirigoval, boli diela z obdobia klasicizmu a romantizmu. Pravdou je, že i tie dokážu potrápiť aj kvalitné orchestre.

Slovenská filharmónia sa na prvých z dvoch marcových symfonických dvojíc koncertov predstavila pod taktovkou svojho bývalého šéfdirigenta Jamesa Judda. Na štvrtkovom koncerte 3. marca úvodom koncertu vyjadril Judd v príhovore solidaritu s Ukrajinou a pred samotným programom znela v Koncertnej sieni ukrajinská hymna.

V dramaturgii prvých marcových koncertov (3. a 4. marca) boli diela Wolfganga Amadea Mozarta, Josepha Haydna a Felixa Mendelssohna Bartholdyho. Konečne aspoň trošku oddychový a príjemný repertoár v týchto časoch, keď na nás padá ťažoba a tragédia uplynulých dní, vojnou sužovaného susedného štátu. A napokon, aj hráči orchestra Slovenská filharmónia mali v repertoári za posledné týždne nesmierne náročný repertoár, takže si plne zaslúžia menej náročné skladby, hoc aj na takom Mozartovi či Haydnovi sa dá veľa pokaziť, pravda.

Večer otvorila predohra k opere La clemenza di Tito, KV 621 Wolfganga Amadea Mozarta, ktorú skladateľ skomponoval pri príležitosti korunovácie cisára Leopolda II. v Prahe v roku 1791. Porovnávajúc živý koncert s video nahrávkou, ktorá je k dispozícii v archíve Slovenskej filharmónie – piatkový koncert, je zrejmé, že hudobníci v piatok podali podstatne lepší výkon. Dielu nechýbala kontrastnosť, podstatná expresívnosť a celková kompaktnosť, kým na štvrtkovom koncerte postrádala dostatočnú dynamiku. Samotný dirigent hudobníkov často (nielen pri Mozartovi) viedol k menej expresívnej dynamike, nevediac prečo. Aj Mozartova predohra si vyžaduje od začiatku výbušný nástup vo fortissime, v tempe Allegro, má slávnostný charakter, tympany majú od začiatku zreteľné údery, témy majú znieť s ľahkosťou a sviežo – kontrasty podstatne dôraznejšie. Ak sa teda rozhodol pre „klasický“, nie dobový štýl interpretácie, rozhodne mal byť v rýchlejšom tempe, vzletnejší, kontrastnejší a sviežejší. Určite lepšia však bola z tohto pohľadu – aspoň podľa nahrávky, interpretácia na piatkovom koncerte.

Joseph Haydn skomponoval počas svojho pobytu v Anglicku dvanásť symfónií. V naštudovaní Jamesa Judda sme počuli poslednú z nich - Symfóniu č. 104 D dur Londýnsku. Symfónia sa otvára pomalým, veľkolepým úvodom, Adagio v d mol, ktorý až následne vedie k hlavnej téme v D dur v rýchlom tempe. Orchester pod taktovkou Judda dobre znel v tutti častiach, ktoré s dôrazom vyspievali Haydnove témy. Dirigent sa mohol spoľahnúť aj na sólistov, medzi ktorými vynikal Matúš Veľas (hoboj). Skladateľ bol invenčný melodik a dobre vedel s témami pracovať, rozvíjať ich. Hneď v prvej časti ukázal svoje kompozičné majstrovstvo, ako dokonca jedinú tému dokáže rozvíjať a vystavať na nej v podstate celú vetu. Spravil to umne, vďaka transponovaniu témy do dominanty a práce s dychovými nástrojmi a jednotlivými sekciami sláčikov. Kým orchester síce dobre znel zvukovo, miestami vyrušovali nepresné nástupy a nie najspevnejšie vedené party primistov s koncertným majstrom Ewaldom Danelom. Prednesu pod jeho vedením chýbal dostatočný esprit a energia.

Druhú časť si Judd trošku zjednodušil zrýchlením tempa. Andante potom nevyniklo – pomalá, intímna téma v piáne, ktorú otvárajú sláčiky a postupne sa rozvíja, síce už mala podstatne lepší výraz, no charakterovo iný, ako je predpísaný. Predel do druhej časti vety je zjavný – a aj bol orchestrom pekne zdôraznený, fagotom. Zvláštne, že Haydn si opäť vystačil s jedinou témou (hoci modulovanou) – a preto záleží v mnohom aj na interpretácii, ako ju teleso podá, aby bola pre poslucháča zaujímavá. Andante je zradné tempo, čo ešte viac priťažuje. Filharmonici držali kompaktný zvuk a pekne sa vynímali aj dychári (flautista Cyril Šikula).

Tretiu časť Menuet poňal Judd pekne zostra – opäť v tempe o čosi rýchlejšom ako sú menuety hrávané a s nástupom sforzato, tak, ako aj partitúra predpisuje, no následne chýbal kontrast. To však neprekážalo, pretože koncertná podoba a koncepcia dirigenta môže mať určité odchýlky. Navyše, Haydnovi to dalo aspoň energiu v tanečnej časti a napätie. Z dychov tému v dialógoch interpretovali fagot a hoboj – opäť sme ich počuli v presvedčivom výkone.

Finále Haydnovej symfónie má takmer až bujarý charakter, keďže úvodná téma sa viaže na ľudovú hudbu – skladateľ čerpal z folklóru. Filharmonici vystihli jej charakter, znela s patričným, veselým výrazom a svižnosťou, pekne sa vynímala aj ťahaná basová linka.

To, čo sme cítili v úvode koncertu, počiatočnú neistotu, sa postupne vytratilo a Filharmonici opäť získali istotu. Naplno sa prejavila v druhej časti koncertu, kedy znela Symfónia č. 3 a mol Škótska, op. 56 Felixa Mendelssohna Bartholdyho. O Mendelssohnovi je známe, že vďaka veľmi dobrým kompozičným základom, prísnej kontrapunktickej škole, začal svoje symfónie komponovať už v detstve. V Škótskej symfónii zosobnil svojej dojmy z jedného zo svojich pobytov vo Veľkej Británii, kde vycestoval ako 20-ročný mladík. V tej dobe už mal za sebou veľké diela a hoci by sa predpokladalo, že bude cestovať do Talianska či francúzska, jeho kroky viedli do Londýna a následne do Škótska. Z cesty, ktorá sa začala v Edinburghu a končila v Glasgowe, si robil podrobné zápisky, dokonca si značil aj počasie každého dňa. Samotnú skladbu však komponoval až trinásť rokov po ceste, čo nebolo jednoduché, lebo zistil, že je pomerne ťažké „obnoviť“ si v mysli náladu z dojmy z tejto krajiny.

Symfónia sa začína veľmi netradične, asi ťažko by sme hľadali obdobný prípad inštrumentácie v romantickom slohu symfonickej tvorby: pomalý úvod otvárajú dychy a violy, ku ktorým sa pridajú violončelá, pričom husle sa objavia až v 17. takte. Tlmenou náladou zobrazuje skladateľ kaplnku Holyrood augustiniánskeho opátstva v Edinburghu. Orchestru pod taktovkou Judda sa podarilo túto náladu zachytiť, dokonca aj keď sa ozvú s témou husle – Mendelssohn nechá zaznieť len jednu skupinu nástrojov a potom ďalšie. Úvod akoby nemal konca –kraja, polohlasná, chmúrna nálada, ktorá akoby nedovolila orchestru zaspievať. Judd ho vystaval výborne, podarilo sa mu držať napätie až kým sa neozval v plnej sile celý orchester.

Aj druhú tému, namiesto kontrastnej, skladateľ zvolil žalostnú. Filharmonici ju interpretovali prekrásne – s vyspievanou melodikou, vnútornou drámou, precítenou dynamikou, pekným zvukom a napätím. Dirigent mal symfóniu naštudovanú mimoriadne dobre – viedol orchester s istotou, preto aj všetky kontrastné témy či opakujúca sa ústredná téma s moduláciami vyzneli prehľadne a čisto (napríklad protipohyb vo violončelách vyznel s potrebnou spevnosťou a kontrastnou náladou).

Podľa predstáv Mendelssohna, druhá časť Vivace non troppo má nastúpiť medzi časťami bez prestávky. V prednese orchestra znela veselo a s ľudovým akcentom, napokon, ide o prostredie hôr pri jazere Loch Tay, z ktorého skladateľ čerpal inšpiráciu.

Tretia časť – nádherné Adagio je lamento zobrazujúce škótsku panovníčku z dynastie Stuartovcov, Máriu I. Na tému sadnú slová modlitby Ave Maria, aj z hľadiska inštrumentácie a dynamiky je riešená tak, že okamžite evokuje duchovnú konotáciu. Hoci interpretácia bola uponáhľaná a chýbalo jej o čosi viac intimity a spevnosti, najmä v nosnej téme v husliach (a pizzicata skryť na úkor melodiky), v prejave sme cítili potrebnú vrúcnosť. Žiaľ, lesné rohy vybuchli vo veľkom forte a ešte aj v nečistej intonácii pred dramatickým tutti úsekom, takže dosť výrazne naštrbili dojem z tejto prenádhernej časti.

Finále v rýchlom tempe prinieslo mohutný, plný zvuk so synkopickým rytmom. Bojovná nálada záverečnej časti symfónie, pochodový rytmus symbolizujúci boj, sa clivým klarinetom preklopí v klarinetový plač, aby sa vo finále dostala do víťaznej, oslavnej nálady.

Z celého programu bola práve Mendelssohnova symfónia najkompaktnejšia. Bolo zjavné, že Judd ju cíti, ide vo vlastnej koncepcii, rovnako i orchester je s ňou zžitý. Hrali ju podstatne s väčšou energiou ako úvodného Mozarta, ktorému chýbala individualita a štýlová čistota. Nuž, je zjavné, že i klasicizmus a romantizmus, ba dokonca i diela, ktoré sa na pohľad môžu javiť ako banálne, dokážu potrápiť i kvalitné telesá a netreba ich podceniť.

Zuzana Vachová

Zdroj foto: Alexander Trizuljak

Autor článku: CultureBase