Slovenské komorné divadlo Martin, Slovensko

VSTUPENKY TARTUFFE

Kto je dnešný Tartuffe? Autorská adaptácia Tartuffa v podaní Slovenského komorného divadla Martin a režisérky Anny Klimešovej premieňa Molièrovu klasiku na znepokojivú výpoveď o manipulácii, dôvere a moci v súčasnej spoločnosti. Za obrazom pokojného rodinného života odhaľuje mechanizmy, ktoré umožňujú, aby si človek prichádzajúci „s dobrým úmyslom“ postupne privlastnil cudzie vzťahy, domov aj pravdu.

„Kto to je, ten Tartuffe?“ pýtame sa spolu s Marianou, Orgonovou dcérou, keď s fascináciou, údivom i obavami sledujeme správanie energického mladého muža, drobného vzrastom, no o to sebavedomejšieho. Pomerne rýchlo pochopíme, že ide o nadpriemerne inteligentného manipulátora. Človeka, ktorý prichádza v maske cnosti, aby si postupne prisvojil cudzie vzťahy, cudzie telá, cudzí majetok a napokon aj cudziu pravdu..

Molièrov Tartuffe patrí k dramatickým postavám, ktoré sa už dávno stali pojmom aj mimo divadelnej hry. Tvorcovia novej martinskej verzie Tartuffa inšpirovanej originálom počítajú so všeobecným poznaním hlavného charakteru. A dvíhajú prst: pozor na Tartuffov, ktorí sa dokonale prispôsobujú dobe a spoločnosti – len zmenia jazyk, kostým, rétoriku aj nástroje moci.
V dejinách nášho divadla nájdeme niekoľko podstatných inscenácií Tartuffa. Spomeňme vizionársku inscenáciu v réžii Viktora Šulca z roku 1936, v ktorej odvážne mieril proti slovenskému klerikalizmu, či Tartuffa v réžii Jozefa Budského z roku 1946, ktorého premiéra sa konala tesne pred voľbami a režisérovi sa podarilo pomenovať predvolebnú politickú tartuffiádu chaotických povojnových čias. Režijné interpretácie v 70. a 80. rokoch 20. storočia preniesli konflikt úprimnosti a pretvárky z religióznej oblasti do rodinného a spoločenského prostredia. Takýto akcent nachádzame v inscenáciách Miloša Pietora, Blaha Uhlára či Vladimíra Strniska. No doslova priamym predchodcom najnovšieho Tartuffa je martinská inscenácia autorského prepisu Romana Poláka pod príznačným názvom Striptíz Tartuffe z roku 2002. Vytvoril ho v tandeme s Romanom Císařom a kľúčom ich úpravy bolo doslovné i metaforické vyzliekanie a odhaľovanie.
Autorská inscenácia Anny Klimešovej, Borisa Jedináka a kolektívu vníma Molièrov text ako živý organizmus. Z pôvodnej komédie zostáva kostra príbehu: rodina, do ktorej vstúpi cudzí človek, dom, ktorý sa tvári ako bezpečný priestor, otec, ktorý zlyháva vo vlastnom úsudku, dcéra, ktorá sa náhle cíti ako votrelkyňa tam, kde mala byť doma. Všetko sa presúva do súčasnosti – do domu na slovenskom vidieku so záhradkou, s bielym plotom, grilom, kosačkou, muškátmi, dokonalým trávnikom, televízorom a obecným rozhlasom. Scéna Mikoláša Ziku vytvára idylický obraz „dobrého bývania“, no práve táto idyla sa postupne ukazuje ako dokonale pripravená pasca. Dom so záhradkou, ktorý mal byť obrazom stability, sa mení na miesto sledovania, nátlaku a tichého rozkladu. Znepokojenie v nás graduje aj pomocou svetla a hudby, ktoré evokujú filmový triler. Dolieha na nás divákov priam fyzicky aj preto, že sme v pozícii susedov, ktorí zízajú do vzornej prednej záhradky a rozkošného domčeka doslova spoza plota.
Tartuffe dneška prichádza ako kouč, tréner, odborník na osobný rozvoj, harmóniu, telo, disciplínu, rodinné hodnoty a vnútorný pokoj. Prehovára príjemne a empaticky. Lichotí, podporuje, má pochopenie, je vždy poruke a pritom nenápadne obsadzuje čoraz väčší priestor.
V centre adaptácie nestojí iba pokrytectvo jednotlivca, ale celý mechanizmus manipulácie v rodine a spoločnosti. Tartuffe neprichádza do prázdneho priestoru. Vstupuje do domu, v ktorom sa už predtým o niečom nehovorilo a o mnohom mlčalo: o strachu, o práci, o profesionálnom živote v prepolitizovaných a skorumpovaných médiách, o zlyhaní, o túžbe po slobode, o inakosti, o odchodoch mladých do zahraničia, o potrebe mať pokoj za každú cenu. Tak teda, čo sa udeje, keď sa z ticha stane priestor, do ktorého sa môže nasťahovať niekto cudzí?
Anna Klimešová patrí k režisérkam, ktoré sa prirodzene pohybujú na pomedzí autorského, alternatívneho a činoherného divadla. Jej práca často vyrastá z kolektívneho hľadania, improvizácií, osobných skúseností a mnohoúrovňového skúmania témy – pracuje v autorskom tandeme s dramaturgom Borisom Jedinákom a režisérom Petrom Erbesom, s ktorým vytvorila v Česku niekoľko výnimočných projektov v oblasti autorského tínedžerského divadla. Aj v martinskom Tartuffovi je citeľný tento spôsob uvažovania, schopnosť sociologického sondovania a absolútny cit pre aktuálne problémy súčasných ľudí rôznych generácií. Dôležitejšie než formálna aktualizácia vo vizuálnom poňatí a v súčasnom jazyku je premyslené preskupenie vzťahov. Z Molièrovej dcéry Mariany, pôvodne najmä objektu rozhodnutí jej otca, sa stáva emancipovaná dcéra so skúsenosťou „zvonku“. Prichádza domov osláviť narodeniny, no zisťuje, že jej miesto už obsadil niekto iný – doslova aj symbolicky. Jej detská izba, ženské telo, súkromie aj životné voľby sa stávajú predmetom cudzej interpretácie. Ona ako prvá rozpozná, že čosi nie je v poriadku. Má odstup, a tak vidí to, čo ostatní vidieť prestali: že láskavosť môže byť technikou ovládania, že rodinné hodnoty môžu slúžiť ako nástroj vydierania a že starostlivosť sa môže veľmi rýchlo zmeniť na kontrolu. Jej brat Damis je introvert, ktorý svoje vnútorné znepokojenie považuje za zlyhanie. No aj napriek tomu sa mu podarí vymaniť z nebezpečnej manosféry, do ktorej ho Tartuffe rafinovane vábi. Neochránia ho rodičia, prejde si tým sám. Táto inscenácia je aj o zložitosti, ktorú prinášajú dnešné vzťahy rodičov a ich detí. Tartuffe v podaní Tomáša Mischuru je nebezpečný práve tým, že je príťažlivý. Nie je to karikatúra odporného zloducha. Je charizmatický, pozorný, zábavný, pripravený reagovať na každú situáciu.

V období svojho vzniku bol Molièrov Tartuffe kráľom zakázaný a niekoľkokrát prepísaný, predovšetkým sporom o hranice slobody slova a umeleckej kritiky. Tartuffe Klimešovej a Jedináka tento spor „zintímňuje“ a zdôrazňuje, že nie je len kolektívny a spoločenský, ale predovšetkým individuálny. Cenzúra tu nie je len zákazom zvonku. Je to aj vnútorný hlas, ktorý nám našepkáva, čo robiť a nerobiť. Práve v priestore autocenzúry svojich obetí sa Tartuffovi darí najlepšie. V širšom zmysle hovorí aj o dnešnom fenoméne podvodov vrátane digitálnych a kybernetických, ktoré stoja na zneužití dôvery. Súčasný podvodník prichádza ako poradca, záchranca, odborník, priateľ či niekto, kto „to s nami myslí dobre“. Neútočí priamo, ale vyčkáva, kým mu sami otvoríme dvere, e-mailovú schránku, heslá a kontá. Táto inscenácia preto nie je len príbehom o jednom podvodníkovi. Je príbehom o spoločnosti, ktorá si na podvodníkov zvyká a otvára im dvere.

Romana Štorková Maliti

Dĺžka: 130 min., bez prestávky 

Tvorcovia

autori: Anna Klimešová, Boris Jedinák a kol.
réžia: Anna Klimešová
dramaturgia: Boris Jedinák, Miro Dacho
scéna: Mikoláš Zika
kostýmy: Klára Lustyk
hudba: Michal Cáb

Osoby a obsadenie

Babička: Jana Oľhová
Matka: Nadežda  Vladařová
Dcéra: Dana Droppová
Otec: Peter Kočiš
Tartuffe: Tomáš Mischura
Syn: Adrián Hudák

Informácie

Obsadenie

Zdroj informácií: www.dab.sk