Kostýmy a scénu vytvorila Katarína Holková. O dramaturgiu sa postaral Daniel Majling. Hudbu zložil Martin Štefánik. Na choreografii sa podieľali Radoslav Piovarči a Lucia Bielik. Hrajú: Zuzana Moravcová, Vladena Škorvagová, Ivana Kubáčková, Sára Polyáková, Martin Nahálka, Ján Cibula a Kristína Spáčová (a. h.). Performeri: Adrian Urminský (a. h.), Kristína Kollárová (a. h.), Jason Yap (a. h.), Noemi Muková (a. h.), Laura Osvaldová (a. h.), Katarína Milučká (a. h.), Anna Kertészová (a. h.), Viktória Viola Tekeľová (a. h.), Milo Ivan Mazan (a. h.), Michaela Pockľanová (a. h.), Viktória Komolíková (a. h.).

Inscenácia sa inšpirovala viacerými baladami. Balada je naratívna báseň, ktorá je zameraná na dej končiaci sa väčšinou tragicky. V popredí je konflikt hlavnej postavy. Hrdinovia sú anonymní a majú typizované vlastnosti. V balade je zastúpená lyrika, epika i dráma. V tých slovenských sú zastúpené tie najväčšie strachy (strach zo straty blízkeho, strach zo starnutia, strach zo zrady najbližších, strach z temných síl…). Desia, ale zároveň aj priťahujú. Slovenská balada sa „stáva hororom“. Strachy pretvára na všestrannú ľudskú skúsenosť a poetickú silu. Na konci príbehu prináša katarziu.

Divadelný režisér Ján Luterán (1984, Košice) vyštudoval v roku 2010 divadelnú réžiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Vo svojej tvorbe využíva aktívny herecký prínos, špecifický humor, autorský nadhľad či osobité divadelné skratky. Spolupracuje s viacerými slovenskými divadlami. Jeho inscenácie sa pravidelne objavujú v programe slovenských i českých divadelných festivalov.

Ján Luterán pre náš portál porozprával viac o pripravovanej inscenácii Rev, vresk a brud.

Aký máte vzťah k baladám?
Balady mám osobne rád už od puberty. Časť Žltej ľalie viem doteraz naspamäť. Je to jeden z čítankových textov, na ktoré sa nedá len tak zabudnúť. Alebo Erbenova Kytice, z ktorej ide mráz po chrbte. Bolesť v reálnom živote je strašná a smutná. Naopak, spracovať bolesť do umeleckej podoby je povznášajúce až katarzné. Posolstvo balád je skryté v dôvode ich vzniku. Reflektujú tú najhoršiu možnosť, ako sa náš príbeh môže skončiť, a dávajú nám tým nádej, že sa môžeme ešte rozhodnúť inak.

Ako by ste charakterizovali inscenáciu?
Názov inscenácie Rev, vresk a brud pochádza z notoricky známej balady (Zuzanka Hraškovie) o dievčati, ktoré nikto nevidí a nevníma jej starosti a bolesti. To dievča reve, vrieska o svoju pozornosť, ale okolie vidí len to, že je špinavá, archaicky brudná. To všetko znie veľmi depresívne a ťažko. Ale je v tom aj veľa krásy a poézie. Diváci budú počuť na javisku DAB okrem iného aj veľmi špecifický a originálny jazyk Pavla Országha Hviezdoslava. Dovolím si povedať, že ho zachytia vo forme, ktorá bude pre nich zrozumiteľná. Uvidia prekvapivý – niekedy temný, inokedy zase vtipný – vizuál, nosnú atmosférotvornú hudbu a choreografiu, ktorá prekračuje bežné štandardy kamenných divadiel a prepája hercov spolu s tanečníkmi do jedného celku.

Inscenácia Rev, vresk a brud na základe slovenských balád nie je len nejakou depresívnou úvahou o ľudskej duši. Aj vďaka kontrastnej vizualite, súčasnej choreografii a podmanivej hudbe vytvárame sedem malých inscenácií – sedem odlišných svetov, ktoré majú v sebe poéziu, ale aj nadhľad, dokonca aj humor, a sprostredkúvajú divákom esenciu danej balady. Aj tá krutosť vie byť na javisku krásna a pre diváka oslobodzujúca. Preto sa tie balady ako žáner zrodili: aby sme nad tými hroznými vecami vedeli mať nadhľad. Vznikli z pocitu krivdy a nespravodlivosti; ľudia svoje frustrácie vpísali do týchto niekedy naozaj veľmi krutých príbehov, aby sa od reality bežného dňa vzdialili. Aj dnes cítime veľa nespravodlivosti a krutosti okolo nás. Je dobré si to uvedomiť a použiť tú energiu beznádeje, strachu a bolesti na niečo, čo dokáže tento svet meniť. A to je scitlivovanie, fantázia, kreativita.

Aký motív tu dominuje? Aké predlohy ste použili?
Naša inscenácia sa delí na sedem častí. Každá časť je iná balada, siedma záverečná časť je kompilát viacerých balád, ktoré spája vojnový motív. Všetky balady sme vyberali tak, aby v sebe mali dramatický potenciál a aby sa v nich neopakovali rovnaké motívy; často však ide aj o vnútorné zaujatie témou, štruktúrou, originalitou spracovania, jazykom či atmosférou danej balady. Konečný výber obsahuje veľmi známe balady, ako napríklad: Žltá ľalia, Margita a Besná, Zuzanka Hraškovie, ale aj menej známe, ako napríklad Kar, Chorá deva či Dolinka Strašník. Okrem Pavla Országha Hviezdoslava (Zuzanka Hraškovie, Anča) sú všetci autori viac-menej zo štúrovskej generácie (Ján Botto, Ján Kalinčiak, Jakub Grajchman, Martin Braxatoris-Sládkovič, Izidor Žiak-Somolický).

V istom štádiu prípravy inscenácie sme sa s dramaturgom Danom Majlingom rozhodli nezasahovať autorsky do balád v zmysle tvorby nového textu, ktorý by bol baladami len inšpirovaný. Považovali sme – a stále považujeme – balady za uzatvorené celky, ktoré majú veľmi silnú výpovednú hodnotu. Sála z nich veľmi špecifická atmosféra, niekedy založená na emócii, inokedy na vizualite, štruktúre rozprávania alebo na jazyku. A to sme nemali potrebu meniť a „vylepšovať“. Čiže každá balada v našej inscenácii dostane svoj samostatný priestor a mojím zámerom bolo aj ku každej pristupovať o čosi inak. Divák uvidí sedem rôznych mikropríbehov, sedem rôznych atmosfér, ktoré dokopy spája – okrem iných prostriedkov – aj veľmi originálny vizuálny koncept výtvarníčky a scénografky Katky Holkovej.

Ako je v inscenácii riešená hudba a choreografia?
O hudobnú stránku inscenácie sa postaral veľmi talentovaný mladý skladateľ Martin Štefánik, ktorý zúročil všetky svoje záľuby – od ľudovej hudby až po súčasnú elektroniku či tvorbu vlastných originálnych hudobných nástrojov. Vychádza aj z mnohých ľudových piesní a motívov, ktorým dáva novú podobu, a hudba je výrazným prvkom vo všetkých baladách. Dokonca používame aj Martinom skonštruované hudobné nástroje vytvorené pre našu inscenáciu. V choreografii účinkujú performeri spolu s hercami. Pred skúšobným obdobím sme mali konkurz, kam prišlo vyše 160 uchádzačov, čo bolo úžasné. Ten záujem bol ohromný. Z nich sa nám podarilo vybrať úžasne tvorivých a talentovaných 11 performerov. V každom predstavení sa ukážu vždy šiesti z nich. V žiadnom prípade nejde o komparz alebo „krovie“, ani o nejaké tanečky na vyplnenie. Sú integrálnou súčasťou inscenácie spolu s hercami. Tak ako herci sú súčasťou pohybovej zložky inscenácie, tak aj performeri sú súčasťou hereckej zložky. Pre mňa je to asi najinšpiratívnejšia spolupráca s choreografmi, akú som kedy zažil. Rado a Lucia priniesli do tejto inscenácie úplne iný druh rozmýšľania, ktorý je pre mňa zásadný a veľmi originálny. Mám pocit, že celá tá cesta – všetko to hľadanie výsledného tvaru – baví vyše dvadsať rôznorodých ľudí, ktorí sme súčasťou tímu, a tak verím, že ten výsledok bude rovnako baviť aj divákov.

Fotografie zo skúšky: Frederika Csekeiová, DAB