Príbeh vzniku filmu Redakcia začal ešte pred totálnou ruskou-ukrajinskou vojnou a pokračoval aj počas nej. Koprodukčný film, na ktorom sa podieľala aj slovenská, česká a nemecká strana, musel byť napokon dokončený u nás na Slovensku. Aj napriek početným produkčným problémom, odkladom a nešťastiam sa tvorcom podarilo nakrútiť sviežu a súčasne znepokojivú politickú satiru.

Synopsa filmu Redakcia: Hlavným hrdinom filmu je biológ a fotograf Jura, ktorý žije na juhu Ukrajiny a zaujíma sa o populáciu Svišťov v tejto oblasti. Keď sa stane svedkom zločinu podpaľačstva, pokúsi sa dôkazné fotografie uverejniť v miestnych novinách. Redakcie však nemajú záujem šíriť pravdu o zámerne zakladaných lesných požiaroch. Je pred voľbami a do éteru sú vypúšťané iba informácie a materiály, ktoré môžu pomôcť politickej strane Bez hraníc. Obyvateľstvo sa preto topí v mori propagandy a fake news. Pravda sa stratila nevedno kam.

O Redakcii nemožno hovoriť ako o politickej dráme v pravom slova zmysle, hoci obsahuje naratívne náležitosti takejto drámy: hlavným hrdinom je mladý idealista bojujúci proti prehnitému systému a odkrývajúci obludnú korupčnú schému, až ho to dovedie k boju o vlastný život. Dej sa však nevyvíja prísne kauzálne, ako je to dráme s dôrazom na realistickosť blízke, ale necháva sa strhávať poetickým chaosom. 

Autori využívajú hravú formu rozprávania, približujú sa avantgardným postupom, nechávajú si veľa priestoru pre humor a dejový vrchol naplno ponárajú do snovej logiky, s ktorou koketovali od prvého záberu. 

Snímka Romana Bondarčuka je nečakane zábavná. Registroval som jej prítomnosť niekoľko mesiacov počas leta na slovenských filmových festivaloch, no vtedy som dával prednosť iným témam. Politická problematika z Ukrajiny, pojednávajúca o situácii v krajine krátko pred úplnou inváziou - nevedel som si predstaviť, čím by film mohol do hotového obrazu o konflikte prispieť. Spätne trochu ľutujem, že som mu nedovolil doplniť môj letný festivalový zážitok. Snímka sa okrem poučenia intenzívne snaží svoje obecenstvo rozosmiať. Robí tak prostredníctvom satiry, ale aj skvelo zrežírovaných gagov, ktoré by ste na území tohto žánru zrejme nečakali. 

Film sa vysmieva z propagandy, z fungovania fake news, z trendoch na sociálnych sieťach, vďaka, ktorým sa aj kedysi seriozni politici stali klaunami, len aby si nahnali hlasy v najbližších voľbách. Mediálny chaos, podvodníci na každom kroku, internet, televízia, sociálne siete a videá - celé je to jedno obrovské mínové pole, kde človek stráca prehľad a napokon aj zdravý rozum pod ťarchou neoveriteľných právd a lží. 

Príbehovou štruktúrou mi film pripomína drámu Kirilla Serebrennikova U Petrovovcov zúri chrípka. Jednotlivé scény obsahujú tajomno, ktoré oddiaľuje moment porozumenia. Nikdy celkom neviete, aký bude mať daná scéna neskôr význam vo filme ako celku. Čo pôsobí len ako malý vtip, sa neskôr ukáže byť dôležité a naopak. Našťastie snímka nezachádza príliš ďaleko do tohto tajomna a tak sa hlavná dejová línia drží pri zrozumiteľnosti. 

Autori kreatívne pracujú so scénou a akcia sa neraz odohráva vo viacerých plánoch. V jednej chvíli tak môžete sledovať dialóg dvoch postáv, za ktorými sa odohráva iná scéna, ktorá má však s príbehom veľa spoločného. Prakticky všetko sa točí okolo blížiacich sa volieb. Kampaň je všadeprítomná. Spolu s hlavným hrdinom zisťujeme, kam až siahajú chápadlá politikov s cieľom ovplyvniť vnímanie občanov aj na tej najintímnejšej úrovni. 

Režijný štýl má veľa spoločného s filmami Roya Andersona, takže humor plynie neraz aj zo strnulosti kamery a absurdne sa vyvíjajúcich situácií. 

Rád by som sa dostal aj k postavám, ktoré sú piliermi celého diela a dodávajú mu jeho špecifický výraz. Hrdinovia a antihrdinovia nie sú predstavovaní klasickým spôsobom a nie je ich málo. Vzťahy medzi nimi sa odkrývajú postupne a vôbec nie je jednoduché odhadnúť, kto má aký význam pre príbeh. Často sa hovorí o niekom, koho sme na plátne ešte ani nemali možnosť vidieť, a naopak, tvorcovia sa neboja venovať niekoľko scén postave, ktorá nie je pre vývoj deja nijak zvlášť dôležitá. Keď to preženiem, Redakcia miestami naozaj pôsobí, ako sen. Nachádzajú sa v nej farbisté a grotesktné charaktery, aké by v inom filmovom vesmíre mohli obývať cirkus alebo zábavný park. Lenže v tomto príbehu sú to politici, bulvárni novinári či gangstri riadiaci kolabujúci spoločenský systém. 

Môže sa stať, že počas filmu rezignujete na jeho rozprávačskú logiku a stratíte sa v mori nesúrodých situácií. Kvôli tomu tvorcovia s pribudajúcim časom uberajú na vtipoch a sústredia sa predovšetkým na ukončenie príbehu. Film vplyvom toho podstatne zvážnie, ale zároveň zostáva čitateľný. 

Téma vojny je samozrejme prítomná. Postavy vyjadrujú svoju túžbu po ukončení konfliktu, ktorý siaha až do roku 2014. Do nočnej oblohy vysielajú otázky a chcú vedieť, kedy sa toto všetko skončí. Odpoveď nikto z nich nepozná. Zmätok vo verejnom priestore už preniká do hláv jednotlivcov a vytvára davovo prežívanú dezilúziu. Zlepšenie je v nedohľadne. Napriek kvalitnému humoru je film v konečnom dôsledku stále smutný a pripomína nám, že naša realita nie je o nič ružovejšia. Ako povedala slovenská koproducentka Katarína Krnáčová pred premiérou filmu: “Film sme pred rokom a pol nakrúcali s tým, že ide o príbeh, ktorý sa udial pred pár rokmi na juhu Ukrajiny, ktorá je od nás geograficky vzdialenejšia. Mali sme pocit, že sa nás to až tak veľmi netýka. Keď sme snímku Redakcia premiérovali vo februári 2024 v Berlíne, uvedomila som si, že téma, príbeh a všetky idey filmu sú v súčasnosti našej krajine oveľa príbuznejšie, aktuálnejšie a horúcejšie, než sme si kedy mysleli. Dávajme si preto veľký pozor na demokraciu a slobodu slova a médií, pretože je to veľmi krehké.”

Bolo by jednoduchšie sa na tom všetkom iba zasmiať.

Matúš Trišč

Zdroj foto: ASFK