Symfonický orchester Slovenského rozhlasu uvedie 30.júna 2023 v rámci 10. abonentného koncertu ďalšie dielo Gustava Mahlera: Symfóniu č. 5 cis mol pod taktovkou šéfdirigenta Ondreja Lenárda. Hudobné dedičstvo Gustava Mahlera (1860 – 1911) zaujalo ústredné miesto v dejinách hudby a orchestrálneho re...

Symfonický orchester Slovenského rozhlasu uvedie 30.júna 2023 v rámci 10. abonentného koncertu ďalšie dielo Gustava Mahlera: Symfóniu č. 5 cis mol pod taktovkou šéfdirigenta Ondreja Lenárda.

Hudobné dedičstvo Gustava Mahlera (1860 – 1911) zaujalo ústredné miesto v dejinách hudby a orchestrálneho repertoáru. Ukázal sa ako rozhodujúci most medzi hudobným romantizmom 19. storočia a modernou 20. storočia.

Skladateľ, ktorý zároveň zhrnul úspechy svojich predchodcov a ukázal cestu vpred. Mahler raz povedal, že symfónia by mala byť ako svet, musí obsiahnuť všetko. Presne o to sa vo svojich symfóniách snažil, z desiatich rôznorodých diel, zaujíma Symfónia č. 5 cis mol kľúčové miesto v nekonečne fascinujúcej Mahlerovej tvorbe. Stelesňuje expanzívnu kompozičnú paletu, ako aj jeho schopnosť budovať hudobný svet. Je druhou rýdzo inštrumentálnou symfóniou, bez použitia sólových hlasov, zboru, či citácií zo svojich piesňových cyklov.

V skladateľskom lete 1901,  keď Mahler pôsobil ako dirigent, komponoval väčšinou len cez prázdniny a aj tak bolo mimoriadne plodné. V tom čase prechádzal zložitým pracovným obdobím, nezhody s viedenskými filharmonikmi a viedenskou dvornou operou vyústili do rezignácie z postu riaditeľa opery. Na jeseň toho roku sa stretol s Almou Schindler, dcérou viedenského maliara, ktorej venoval časť symfónie ako vyznanie svojej lásky. Symfónia odráža tento vývoj v osobnom živote skladateľa – od smútku k triumfu. Mahler nikdy nepracoval na žiadnej inej symfónii tak dlho ako na Symfónii č. 5. Od prvého uvedenia diela 18. októbra 1904 v Kolíne nad Rýnom v pravidelných intervaloch zapracovával do partitúry skúsenosti a dojmy, ktoré postupne nadobudol pri uvádzaní diela. Finálne tak urobil deväťkrát, teda presne toľko, koľko stál za dirigentským pultom pri interpretácii vlastného diela.

Päťčasťová symfónia je rozdelená do troch sekcií. Motivické a tematické vzťahy medzi prvou a druhou časťou sú rovnako blízke ako medzi štvrtou a piatou časťou. Dielo otvára sólová trúbka, ktorá navodzuje vojenskú náladu, pričom pokračuje smútočným pochodom. Zvukovú a rytmickú búrku dychových a bicích nástrojov z úvodu druhej časti kontrastne upokojujú kantilény sláčikových sekcií orchestra. Stredné Scherzo ako najväčšie v hudbe potrebuje svoje vlastné miesto, je tanečným odľahčením, ktoré dopĺňajú vzletné sóla dychových nástrojov. Ľúbostné momenty navodzujú sláčikové nástroje a harfa v štvrtej časti Adagietto. Mahler ostáva verný dychovým nástrojom aj pri poslednej sviežej a rozohranej časti Rondo, ktorú slávnostne otvorí lesný roh.

Pre Mahlera boli symfónie vždy prostriedkom na interpretáciu najspletitejších filozofických problémov, keďže ich nebolo možné vyriešiť verbálne. Ambiciózna štruktúra Symfónie č. 5 siaha od smútočného pochodu až po burácajúce finále. Zároveň je prvou Mahlerovou symfóniou, v ktorej upustil od programového prístupu – namiesto toho, aby diktoval, čo by pre nás hudba mala znamenať tým, že poskytuje nejaký druh rozprávania, hudba naznačuje akúsi vnútornú osobnú drámu. Ide o priamy pokus o vyriešenie tragického konfliktu s okolitým svetom. Kľúčové Adagietto tvorí kĺb, pri ktorom sa smútok mení na triumf. Po premiére sa Mahler údajne vyjadril: „Nikto tomu nerozumel. Prial by som si, aby som mohol dirigovať prvé predstavenie päťdesiat rokov po mojej smrti.“ Herbert von Karajan zase povedal, že keď počuje túto symfóniu, „zabudne, že čas uplynul.“

Gustav Mahler: Symfónia č. 5 cis mol

Trauermarsch. In gemessenem Schritt. Streng. Wie ein Kondukt

Stürmisch bewegt, mit größter Vehemenz

Scherzo. Kräftig, nicht zu schnell

Adagietto. Sehr langsam

Rondo-Finale. Allegro – Allegro giocoso  

lesný roh: Athanasios Ioannou

trúbka: Marek Bielik

Text pripravil:  Martin Kelemen, dramaturg SOSR

Titulná foto: Gustav Mahler. Wikipedia: Foto: Moritz Nähr 

Autor článku: CultureBase