Je až zarážajúce, s akou ľahostajnosťou kompetentní prehliadajú fakt, že Symfonický orchester Slovenského rozhlasu čoskoro vstúpi do svojho stého roku existencie. V znamení storočnice žije tohto roku Slovenský rozhlas. Symfonický orchester Slovenského rozhlasu bol založený v roku 1929 na pôde bratislavskej pobočky rozhlasovej spoločnosti Radiojournal, ako prvé profesionálne symfonické teleso na Slovensku. Naše najstaršie symfonické teleso, ktoré si celé desaťročia budovalo profesionálnu úroveň, reprezentuje Slovensko doma i v zahraničí a zachová aj pre nasledujúce generácie stovky hodín hudobného dedičstva v archívoch, no pre našu “vrchnosť” akoby neexistovalo. Takmer sto rokov kontinuálnej kultúrnej služby...

Iste, doba je „konsolidačná“. Ale konsolidácia bez elementárnej úcty k vlastnej tradícii je až nepekne krátkozraká. Práve v časoch úspor sa ukazuje, čo si krajina naozaj váži. Nezaslúži si náš orchester aspoň nejaké verejné gesto? Napríklad vo forme priameho prenosu abonentného koncertu vo verejnoprávnej televízii? Je smutné sledovať, ako sa kultúra ocitá na konci záujmu tých, ktorí by ju mali chrániť a niesť jej symbolické hodnoty. Ťažko môžeme hovoriť o vyspelosti kultúrneho prostredia a ešte ťažšie o úcte k vlastným koreňom. Nuž, aj škrtať síce treba (čo je väčšinou bolestivé), no aspoň so zvyškami zdravého rozumu. Veď pri takej machovej stene by sa jeden slávnostný koncert mohol javiť ako “chudobný príbuzný”.

Voľba mohla padnúť napríklad aj tento abonentný koncert (23.1.2026, Veľké koncertné štúdio Slovenského rozhlasu), ktorý by diváci mohli v televízii zažiť aspoň sprostredkovane. Už len letmý pohľad na program večera hovoril o premyslenom oblúku, nádherných, hlboko filozofických skladbách, ktoré sa začali heroizmom, smerovali k introspektívnemu humanizmu, končiac dielom, ktorému sa Ondrej Lenárd prepracoval po desaťročiach štúdia (ako povedal v rozhovore pre Slovenský rozhlas, práve Brahmsovu Symfóniu č. 3 objavoval a študoval po celý svoj doterajší život) .

Koncert bol dramaturgicky vystavaný s citom pre prepojenia jednotlivých diel. Beethoven dominoval prvej polovici večera: najprv ako dramatik a operný vizionár v predohre Leonora III, potom ako lyrik i architekt monumentálnych hudobných oblúkov v Husľovom koncerte. Úvodná predohra svojou symfonickou veľkoleposťou predznamenala charakter celého večera, zároveň tiež vytvorála kontext s druhou časťou programu: Brahmsovou Symfóniou č. 3, ktorá nad Beethovenovým odkazom nielen stojí, ale s ním aj polemizuje a dodáva mu nadstavbu. Takto zostavený program pôsobil ako ucelený dialóg medzi dvoma zásadnými pólmi nemeckého symfonizmu, pričom Brahmsova Tretia symfónia bola vyvrcholením, v ktorom všetky dovtedajšie výrazové línie nadobudli nový, hlbší význam.

Už v úvodnej kompozícii večera Leonora III., predohra, op. 72b, sa prejavil charakteristický znak Lenárdovho prístupu: dôraz na vnútorné hlasy a tempovú veľkorysosť. Šéfdirigent SOSR je príliš skúsený na to, aby podľahol tlaku dramatického uponáhľania. Beethovenove tematické a zvukové vrstvy organicky dýchali, témy vyzneli so zreteľnou artikuláciou. Tektonika diela bola mimoriadne čitateľná, a to presne prospieva Beethovenovej hudbe.

Úvodné Adagio malo potrebnú výrazovú temnosť a dynamickú vyváženosť. Prvý akord vo fortissime hral Ondrej Lenárd ako kľúčový, v ďalšom klesajúcom pohybe dbal o ucelenosť introdukcie. Nenašli ste v nej zbytočné prehnané crescendá a decrescendá, preferoval vyváženosť a jednotnú líniu v intimite. Pianissimo sláčikov bolo nádherné, nástup fagotov očarujúci a presný. Tak i klarinety zaslúžia pochvalu, celkovo v tento večer boli dychové nástroje skvelé (k dychárom sa v tejto recenzii ešte dostaneme). Takéto dynamické nuansy, interpretačná čistota a postupné budovanie drámy, sú už dnes priam raritou, preto doslova pohladia dušu.

Kontrast v Allegre bol predpripravený dôsledne dopovedaným pianissimom. O to bol výraznejší, aj tempom. V Allegre spočiatku dominovalo neustále pianissimo, až postupne sa rozvinul kontrast a akcenty. Nikdy však nie kostrbaté zmeny dynamiky uprostred fráz (osobne takúto interpretáciu vypínam). Výnimočne sa v tento večer darilo aj plechovým dychom - trombónom v pianissime a samozrejme, trúbke. Kontrast v tomto dieli zosobňovali boj a nádej. Beethovenova tvorba je postavená na priam bytostných kontrastoch, v rozvedení Leonory zhusťuje faktúru, tému spracúva v extrémnych polohách a predohra v podaní SOSR nadobudla priam symfonické rozmery. Najslávnejším momentom diela je signál trúbky z hradnej veže. V opere symbolizuje záchranu nevinného Florestana, no v predohre je symbolom ľudskosti a svetla, ktoré dominuje nad temnotou. Skladateľ toto trúbkové sólo nechal zaznieť až dvakrát, aby potvrdil jeho dramatický efekt. Bolo to fenomenálne sólo, technicky bezchybné, dostatočne majestátne a dôrazné, no pritom aj mäkké a muzikantské (hráč sa nachádzal mimo pódia, imitujúc tak zvuk prichádzajúci z diaľky).

Po ňom nastáva v skladbe zmena: v interpretácii vyznela čistota textúry a dostatočný dôraz na radostnú, slávnostnú kódu. U Beethovena, tak, ako i u Brahmsa, však nič nie je prvoplánové. Triumfálne pasáže nie sú na “prvú dobu” ani u jedného z autorov, majú hĺbku a takpovediac, “treba si ich zaslúžiť”. Bola to zaslúžená apoteóza - a opäť zrozumiteľná, zreteľná, členená, so sústredenými, vyváženými sláčikmi a expresivitou. Dramatickosť a exaltovanosť, no zároveň mimoriadna psychologická presnosť boli pre túto interpretáciu charakteristické.

Druhou skladbou večera bol Koncert pre husle a orchester D dur, op. 61, sólistom ktorého bol Dalibor Karvay. Dielo predstavuje jeden z vrcholov husľovej literatúry. Spája symfonickosť, lyrizmus a filozofickú hĺbku. Je to pritom kontemplatívna výpoveď, v ktorej je kladený dôraz na kantilénu a vnútorný pokoj. Karvay je známy svojím kultivovaným tónom a prirodzenou eleganciou frázy, zároveň vycibrenou technikou, takže mal všetky predpoklady, aby sme boli svedkami výnimočného interpretačného výkonu. Navyše, ešte jeden cenný moment treba spomenúť. Je to vynikajúci vzťah nášho renomovaného huslistu so šéfdirigentom Lenárdom a hráčmi orchestra, ktorý povyšoval toto prevedenie na jedinečné, plné muzikality, lyrickosti a rozjímavosti. Disciplinovaný orchester umožnil sólistovi rozvinúť dlhé kantilény Beethovena, pričom ste v nich necítili ani otrockosť, ani tlak. Bolo to vskutku pravé muzicírovanie s čistými dychmi a mimoriadne presnými nástupmi. Vyváženosť dynamiky sme postredli už v Allegro ma non troppo, ktoré šéfdirigent Ondrej Lenárd nastavil v adekvátnom, miernejšom tempe. To podčiarklo charakter diela. Hudobníci boli Karvayovi oporou a spoľahlivým partnerom. Tak sólista ako orchester pochopili, že tento koncert nie je o exhibícii, ale o vzájomnom hudobnom partnerstve, ktoré fungovalo na výbornú.

Rýchle prevedenie zmení charakter na (možno) efektnú, ale nezmyselnú virtuozitu, pomalé ho urobí príliš majestátne. Dočkali sme sa plynúcej hudby, ktorej nechýbal potrebný dýchajúci tok. Známy, priam ikonický motív, definuje celú prvú časť. Spevnosť Karvaya bola úchvatná, jeho trilky brilantné, v interpretácii neopomínal klenbu melodického oblúka s jemnými, vkusnými agogickými prvkami, ktoré plynuli zo samotného naturelu melódií. Presne tento typ oblúkového frázovania v dlhých kantilénach si žiada Beethovenovo dielo. Tretí diel prvej časti tvoria nekonečne plynúce melodické úseky. Bol to pokoj, lyrika, spevnosť a ich plynulosť, ktoré sme obdivovali. Sólista svoje schopnosti spečatil v kadencii, v ktorej udržal tok, pred jej záverom stíšil do dokonalého, vyváženého pianissima - bol to rozhodne moment, ktorý ostane pre publikum pamätný.

Po štýlovo a esteticky pochopenej prvej časti, v ktorej dominovalo hľadanie rovnováhy a zmyslu života (tak ako v Brahmsovej symfónii) nad typicky konfliktnou hudbou Beethovena, sme sa ponorili do meditácie v pomalej časti Larghetto. Jednoduchá, hlboko expresívna téma mala charakter tichej, osobnej, kontemplatívnej modlitby. Karvayovo mäkké legáto, kontrola nad vibratom, udržanie napätia a kultivovanosť tónu, boli pre toto prevedenie charakteristické. Záverečné Rondo malo v sebe ľahkosť a tanečnosť. Opäť však nie prvoplánovej, no elegantnej a ušľachtilej.

Najväčšia pozornosť sa sústredila na druhú polovicu koncertu. A oprávnene. Brahmsova Tretia symfónia, dielo, ktoré Ondrej Lenárd doposiaľ nedirigoval napriek celoživotnému štúdiu Brahmsa. Znelo ako jeho osobné hudobné vyznanie. Kým Prvá a Štvrtá symfónia sú v Brahmsovej tvorbe jednoznačné, Tretia je pre pochopenie a interpretáciu najnáročnejšia. Pre mňa osobne zároveň predstavuje Brahmsovo “top” dielo, ku ktorému treba hľadať výklad v mnohých súvislostiach.

Keď Brahms začal pracovať na svojej Tretej symfónii, mal už 50 rokov a za sebou dve desaťročia intenzívnej tvorivej práce aj osobných kríz. Roky okolo 1883 patria k najvyrovnanejšiemu, no zároveň najintrospektívnejšiemu obdobiu jeho života. Po obrovskom úspechu Druhej symfónie (1877) sa na čas odmlčal. Komponoval menej, cestoval, premýšľal, bilancoval. Tretia symfónia vznikla v Bad Ischli, v idylickom prostredí rakúskych Álp, kde nachádzal pokoj, ktorý potreboval pre tvorbu. Vďaka tomu dokázal do diela premietnuť svoje najvnútornejšie pocity. Tretia symfónia je reflexiou jeho života, starnutia, jeho melanchólie, zároveň hľadania. Je vnímaná aj ako vyznanie zrelej lásky v podobe jemnosti, nostalgie a bolesti. Ide o skrytú spoveď skladateľa, jeho odkaz Clare Schumannovej, ktorý je prítomný aj v mnohých jeho ďalších dielach, no práve v tomto sa javí ešte intenzívnejšie ako v ktoromkoľvek inom.

Šéfdirigent Ondrej Lenárd študoval dielo v súvislostiach, jeho dôsledná príprava sa prejavila už v interpretácii prvej vety. Allegro con brio s otváracím motívom symbolizujúcim odkaz Frei aber froh (je to motto celej symfónie), malo v sebe potrebnú plastickosť. Tým, že nepodľahol heroickej interpretácii, dostatočne vynikli vnútorné hlasy, ktoré v iných interpretáciách tak zásadne chýbajú. Altové polohy sláčikových nástrojov, lesné rohy, sóla drevených dychov (prekrásne koncipovaný klarinetový vstup, ktorý Brahms včlenil ako nenápadnú vsuvku, no pritom je to nádherný moment v kontexte celého diela) - nezanedbal ani jediný detail. Spomenúť treba aj skupinu violončiel, ktoré sú nositeľmi odpovedí a zároveň kontrastnej nálady. Počuť dôsledné, vypracované, výrazovo presvedčivé violončelá, rovná sa v prevedení Bramsa, jasnému úspechu. Aj vďaka vyniknutiu týchto prvkov získala skladba potrebnú hĺbku a dramatické napätie.

Brahms preferuje, viac ako kedykoľvek predtým, komorné myslenie. Podstatné sú preňho farby, striedmosť, emócie necháva pod povrchom, dôraz kladie na jemné nuansy a vnútorný pohyb. Zásadná je v tejto symfónii istá forma rozporov. Aj radostnejšie znejúca téma má odtieň, z ktorého sa vynára smútok a clivota. Aj sloboda, ktorú demonštruje hneď v úvode, má svoj dovetok - slobodný, no nie celkom šťastný. Jeho láska je prítomná, no nikdy nebola naplnená. Je to symfónia plná protipólov.

Už vedľajšia téma prvej časti predstavuje tento kontrast. Po energickejšom tematickom materiáli nastúpila jemnejšia dynamika, spevnosť, pokoj klarinetov a fagotov, ktoré boli v kontraste s úvodnými sláčikmi a lesnými rohmi (o prvom hornistovi bude zaiste ešte pár zmienok). Hrdinskosť verzus pokoj. Čo však na tejto interpretácii (celej symfónie) bolo fascinujúce, bola jej kompaktnosť. Nie ostré kontrasty, no pochopená filozofia Brahmsovej tvorby a postavenia tejto symfónie v kontexte ostatných diel.

V druhej časti Andante prišiel pokoj a zmierenie. V téme klarinetu so sprievodom sláčikov sa zračí typická premyslená jednoduchosť. Jej chorálový charakter a spevnosť vynikli aj vďaka tomu, že šéfdirigent dbal na (spomínaný) komorný charakter diela. Ponorenie sa do intimity a krásy - taký bol úvod, aby ho následne striedal kantabilnejší, citovo vrúcnejší materiál druhej témy v husliach. Opäť rozporného charakteru - na jednej strane je to hlboká lyrika, no stále z neho pociťujeme introvertnosť a istú formu zdržanlivosti. Napovedá tomu aj dramatické zahustenie stredného dielu, ktoré však po napätí smeruje opäť k pokojnému záveru. Nielen klarinet, ale aj fagot v odpovediach, horny so svojimi jemnými signálmi a violy v nádherných vnútorných melodických líniách, to všetko tvorilo výnimočnú interpretáciu. V dobe skratkovitého uvažovania je Ondrej Lenárd vzácnou svetlou výnimkou, ktorá nám obsah tejto symfónie dokáže sprostredkovať.

Medzi najznámejšie motívy patrí hlavná téma tretej časti Poco allegretto. Koľkí si toto tempo vysvetľujú nesprávne a koľkí nedokážu v hudbe zachytiť to podstatné - romancu a veľký žiaľ. Zračil sa v nositeľoch tematického materiálu - vo violách a violončelách, bol plný nostalgie a smútku, držanlivosti. A lásky ku Clare, ktorá nikdy nebude vypovedaná. Je to najintímnejší a zároveň najsignifikantnejší moment celej symfónie. Priam vás svojim žiaľom na koncerte objal. Okrem výrazu sa šéfdirigent koncentroval na to, aby boli frázy ucelené a hrané na jeden dych. Vedľajšia téma - to, čo sa javí ako kontrast a svetlo, vlastne svetlom nie je (a už vôbec nie iskrivý valčík, ako si to mnohí mylne vysvetľujú). Len málokto tento moment zachytí. Pritom to vyplýva všetko z nôt, pretože náznak nádeje postupne zanikne. Pri návrate úvodnej témy poslucháč horlivo očakáva sólový lesný roh. Jeden z kľúčových momentov tejto časti znel vďaka prvému hornistovi s ukážkovým tvarovaním, zamatovo farebne, vrúcne lyricky, v bezchybnom, precítenom piane - bol odpoveďou na predchádzajúci vstup klarinetov a fagotov, no zároveň ukotvením lyrického materiálu z úvodu. A samozrejme, vyznaním, zvolaním z diaľky, snom o Clare Schumannovej. Človek zrazu zatúžil, aby táto hudba nikdy neprestala hrať.

Finále Allegro pôsobilo ako syntéza všetkých predchádzajúcich nálad - dramatických, lyrických aj introspektívnych. Lenárd dokázal vystavať napätie bez ostrosti a prehnaného akcentu. Zdôraznil nepokoj a naliehavosť v sláčikoch, lesné rohy boli nositeľmi dramatických signálov. Turbulencia života, ktorú skladateľ do hlavnej témy finále vniesol, však tiež ustúpila lyrike a postupnému stíšeniu. Motto symfónie sa vrátilo v závere. Postupne nadobúdalo čoraz tichší, no pritom sugestívny charakter. Bol to dramatický záver zavŕšený tichým zmierením.

Brahmsova Tretia symfónia bola vrcholom večera. Vďaka umeleckej zrelosti Ondreja Lenárda sme s týmto dielom nezažili povrchový obdiv k tvorbe tohto (často nepochopeného) autora, no odhalenie vnútorného obsahu a jeho odkazu. Bol to jeden z najsugestívnejších hudobných sviatkov, ktorým si hudobníci uctili dvoch veľkých skladateľov európskej hudby.

Zuzana Vachová

Foto: ilustračné: archív STVR/SOSR