Ťažko uveriť, že nad problémami žien v modernej spoločnosti ešte stále dokážeme mávnuť rukou. Estónska režisérka Anna Hints vybrala pre svoj poetický dokumentárny film Sestry z dymovej sauny protagonistky, ktoré vypovedajú o ťažkostiach moderných žien, od "menších nepríjemností” až po závažné zloči...

Ťažko uveriť, že nad problémami žien v modernej spoločnosti ešte stále dokážeme mávnuť rukou. Estónska režisérka Anna Hints vybrala pre svoj poetický dokumentárny film Sestry z dymovej sauny protagonistky, ktoré vypovedajú o ťažkostiach moderných žien, od "menších nepríjemností” až po závažné zločiny, ktorých sú ženy častými obeťami.

Autentické výpovede umožnia pochopiť ich problémy a silný katarzný zážitok uľahčí diváčkam a najmä divákom chápať protagonistky aj empaticky a emocionálne.

Režisérka sa s malým štábom presunula do intímneho prostredia lesnej sauny, kde pred sebou návštevníčky nič neskrývajú ani netaja. V priestore sauny môže zaznieť úplne všetko, bez toho, aby to niekto opätoval výsmechom či nepochopením. Oslobodzujúci pocit na seba zakrátko prevezme aj divák. Súčasne však dochádza aj na hrozivé precitnutie. Pri filme si možno naplno uvedomiť, koľkým hraničným situáciám žena môže či dokonca musí v živote čeliť, iba preto, že je ženou. V rôznych kultúrach prichádza dieťa na svet ako nechcené, pretože nie je mužského pohlavia, keď nespĺňa estetické požiadavky spoločnosti, dostáva to už v útlom veku pravidelne pocítiť. To je iba zlomok toho, o čom snímka Sestry z dymovej sauny skutočne hovorí.

Do filmu sa toho zmestilo skutočne veľa. Počas neho odpovedajú hrdinky bez mien a často aj bez tvárí prostredníctvom vlastných skúseností na univerzálne ťažkosti ženskej populácie a k polemike tak prikladajú dôkazy, na ktoré ťažko hľadať protiargumenty. Dotknú sa jasne definovaných problémov, ktoré spoločnosť svorne odsudzuje, ale aj kontroverzných oblastí, kde sme ešte nenašli všeobecný konsenzus. Od bodyshamingu, cez násilie, až po interrupcie. V živote ženy je mnoho nástrah a hoci sa môže zdať, že si režisérka vybrala extrémne prípady, ktoré do filmu cielene vniesli prudké emócie, aj zo vzniku rôznych hnutí na podporu žien po celom svete vyplýva, že ide o javy omnoho bežnejšie, než by ktokoľvek predpokladal. Režisérkin prístup teda určite nemožno označiť za precitlivelý, pretože obsah filmu dokazuje presný opak. Čo za tajomstvá v sebe ženy dokážu udržať, neraz vezme dych aj mužskému divákovi.  

Dymové sauny v Estónsku tradične pomáhajú ženám v určitej duchovnej obnove. Nepochybne je nevyhnutné, aby im celková atmosféra umožnila otvoriť sa sebe navzájom aj terapeutickým účinkom. Lenže ako takýto proces ukázať divákovi správnym spôsobom, aby sa mu situácie z filmu zdali blízke a reakcie žien adekvátne? Annu Hints nezaujíma iba duševný stav protagonistiek pred objektívom, ale vo veľkej miere sa stará aj o obecenstvo kinosály. Poetickými, miestami až omamnými zábermi na rozplývajúce sa masy dymu, pary a vody navodzuje perfektnú hypnózu, príjemnou a upokojujúcou záťažou namáha divácke vnímanie, aby ho neskôr prebudila prudkým ľadovým schladením v nádrži ženskej ubolenej duše. Režisérka veľmi presne navodzuje pocity zmyselného saunového ceremoniálu, a to je v sedačke kina samo o sebe netradičný zážitok. Napriek celkom útlej minutáži som mal preto dojem, že sa úplne omámený a bez pohnutia dívam na abstraktné obrazy celé hodiny. Striedavo ma ovaľovali pocity pohodlia aj diskomfortu, tak ako to pri saunovaní bežne býva. Udivujúce je, že autorka na navodenie takejto relaxačnej nálady a zároveň prudkého emocionálneho prežívania využila iba kameru a mikrofón. 

Ani si však nespomínam, kedy sa mi naposledy stalo, aby som si prial mať dva sťažňové piliere dokumentárneho filmu oddelené - obraz separátne od hovoreného slova. Estónskemu jazyku za hranicami pobaltského štátu asi veľa divákov rozumieť nebude, preto čítanie titulkov je pre nás nevyhnutné, ak chceme o príbehoch žien vedieť všetko potrebné. Prirodzene to však uberá na možnostiach sledovať kompozičnú a strihovú prácu filmárskeho tímu. No inak to nejde. Prvý raz som sa tak pri sledovaní filmu ocitol v situácii, že sa ma snažili upútať dva mimoriadne zaujímavé vyjadrovacie jazyky súčasne a navzájom si kradli divákom vnímateľný priestor. Obraz aj zvuk totiž ponúkajú množstvo podnetov stimulujúcich jednak zmysly, ale aj morálne podložie ľudskej mysle. V pozadí detailných záberov na ženské telo úplne očistených od erotického podtónu znejú vtipné aj tragické spomienky neznámych protagonistiek. A obecenstvo je na emocionálnej horskej dráhe, kde zažíva horúčosť, mráz, smiech, smútok, hnev, ale aj pohodlie a vytúženú katarziu. 

Dokážem si predstaviť, že nie každý prijme estetické nastavenie filmu. Kto sa stavia za väčšinou uznávaný model krásy, si voči protagonistkám možno vymedzí svoj postoj, no režisérka má aj preňho jeden odkaz: ženy sú viac ako kusy mäsa, ktoré musia spĺňať kýmsi určené kvality. Všeobjímajúce pochopenie a láskavosť tvoria neochvejnú istotu, ktorú z filmu veľmi dobre cítiť a kiežby si každý z kina kus láskavosti odniesol so sebou. Prinajmenšom v okruhu milovníkov dobrého filmu sa tak určite deje, keďže snímka si vyslúžila už viacero ocenení vrátane Európskej filmovej ceny v kategórii Najlepší európsky dokument. Verme, že Sestry z dymovej sauny pomôžu ženám cítiť sa lepšie a bezpečnejšie aj mimo umeleckého sveta. 

Debutový celovečerný dokumentárny film estónskej režisérky Anny Hints ponúka očistný zážitok každému, kto sa naň zadíva. Vďaka usilovnej snahe talentovanej autorky máme možnosť skoro až fyzicky zažiť unikátny ozdravovací proces spojený s umeleckým zážitkom, na aký v kine nenatrafíte každý deň. 

Matúš Trišč
Zdroj foto: Filmtopia 

Autor článku: CultureBase