Bohatú a jedinečnú tvorbu španielskeho režiséra Pedra Almodóvara si možno len ťažko pomýliť. Svoj osobitý štýl, v ktorom spája živé farby, emotívne príbehy a temperamentné postavy, si diváčky a diváci zamilovali a už desaťročia sa nechávajú unášať skúmaním tém ako láska, rodinné vzťahy, identita,...

Bohatú a jedinečnú tvorbu španielskeho režiséra Pedra Almodóvara si možno len ťažko pomýliť. Svoj osobitý štýl, v ktorom spája živé farby, emotívne príbehy a temperamentné postavy, si diváčky a diváci zamilovali a už desaťročia sa nechávajú unášať skúmaním tém ako láska, rodinné vzťahy, identita, sexualita a komplexnosť ženského sveta.

V Almodóvarových snímkach často žiaria živelné hrdinky stvárnené herečkami španielskeho pôvodu, ktoré sa ocitajú v hraničných životných situáciách či v náročných rodinných vzťahoch. Almodóvar taktiež rád pracuje s neortodoxnými naratívmi, pričom sa nebojí provokovať a používať humor aj drámu na vyjadrenie hlbokých, niekedy kontroverzných myšlienok.

Zachováva tieto vlastnosti aj režisérova anglicky znejúca novinka Vedľajšia izba? Vyrovná sa oscarovým snímkam ako Hovor s ňou (2002) a Všetko o mojej matke (1999) a ďalším oceňovaným filmom?

Synopsa filmu Vedľajšia izba: Ingrid (Julianne Moore) a Martha (Tilda Swinton) sa poznajú už dlho, no roky sa nevideli. Znova ich spojí až nešťastná diagnóza. Martha trpí nevyliečiteľnou chorobou a od svojej kamarátky potrebuje jednu veľkú láskavosť. 

Pútavý námet súvisiaci s otázkou “dobrej smrti” je jednou z najsilnejších stránok Vedľajšej izby. Pochádza z pera spisovateľky Sigrid Nunez a filmu slúži ako kostra nesúca komplex myšlienok a metafor o živote, smrti a umení. Tieto myšlienky sú formulované bez najmenšieho zaváhania. Ako sa na dobrú melodrámu patrí, hrdinky majú dostatok priestoru slovne vyjadriť svoje najhlbšie úvahy a robia tak bez scivilňovania svojho teatrálneho prejavu. Popravde nič, na čo by sme u Almodóvara neboli zvyknutí. Postavám vychádzajú z úst jasne formulované myšlienky, čím snímka v mnohom pripomína komorné javiskové predstavenie. Reč hrdiniek často smeruje k ich minulosti a repliky najmä v prvej polovici filmu neraz odštartujú retrospektívnu sekvenciu, ktorá zväčša len obrazovo demonštruje už vopred vyslovenú skutočnosť. Na hlavnú dejovú líniu pritom tieto udalosti ani nemusia priamo nadväzovať. Takúto produkčnú prehnanosť si môžu dovoliť len uznávaní autori, ktorí sa vo svojej filmárskej profesii neprestali vyžívať a nestali sa z nich uponáhľaní pragmatici. Nuž, aspoň sa je na čo pozerať. 

Nemôžem opomenúť herecké výkony dvojice Julianne Moore a Tilda Swinton, ktorú vo vedľajšej role dopĺňa John Turturro. 

Herečky nepochybne čaká séria ocenení, najmä vďaka psychologizačnej povahe snímky a námetu, ktorý sám o sebe vyvoláva emócie. Ich postavám však chýba temperament a teatrálnosť španielok, ktorým dlhé monológy akosi viac pristanú. Vedľajšia izba sa snaží vyvolať iný súbor emócií. Herečky mali filmu zrejme dodať istú umiernenosť, a zámer sa vydaril, hoci tu a tam sa režisérov klasický dramatický štýl vydral na povrch. 

Na podnose podané informácie o postavách a ich minulosti a dramatické dialógy plné sĺz či smiechu ma na filmoch Pedra Almodóvara vždy trochu vyrušovali a vždy som sa ich snažil prijať ako jeden z nevyhnutných atribútov prichádzajúcich spolu s dielom. Stále na to nie som celkom pripravený. Uznávam však, že Vedľajšia izba na tempe a intenzite uberá podstatne viac, než režisérove staršie filmy. 

Hĺbavé čakanie na smrť je to, čo ženie Almodóvarove najnovšie dielo dopredu. Téma je jednak zdrojom určitého napätia, keďže nevieme, kedy presne nastane onen zlomový moment, je však aj štúdiou psychiky človeka, ktorý sa už duševne dostal za tento okamih a môže sa na život dívať bez strachu. 

Režisér tak svoje hrdinky dostáva tesne za horizont života, kde sa možno na moment zastaviť a obzrieť, avšak pre jednu z nich už návrat nie je možný. S prihliadnutím na to je myšlienkové utriedenie diela pochopiteľné. Pre ťažko chorú Marthu už na svete nie je nič, čo by sa musela naučiť či pochopiť. Dokáže len reflektovať skutočnosti, ktoré už prežila, pozná význam všetkého, čo sa v jej živote udialo. 

Príbeh Ingrid, ktorá musí Marthu sprevádzať na jej poslednej ceste, je o inom. Ide o akési podobenstvo latinského príslovia “Memento mori” a reaguje na prirodzené ľudské neuvedomovanie si vlastnej smrteľnosti. Ingrid je však tejto naivity zbavená a už vie, že smrť prichádza. Preto si váži každý jeden priateľkin prežitý deň ako neoceniteľný dar. 

Do týchto ideových sfér preniká aj filozofická úloha umenia, ktoré už hrdinke na hranici života v mnohých formách neprináša potešenie. Jediné, čomu je ochotná venovať svoj posledný čas, sú filmové klasiky. 

Pedro Almodóvar nezaprel svoj rukopis ani po obrazovej stránke a prostredníctvom kamery nás opäť dostáva do prostredia pestrých farieb, hoci nie tak extravagantných ako napríklad v prípade snímky Volver (2006). V jednotlivých záberoch nesmú chýbať ani ostrovčeky charakteristickej červenej farby. Farebnú paletu dopĺňa ako nábytok, tak aj vizáž hrdiniek. Veľký dôraz je opäť kladený na interiér, farebné odtiene stien, dekorácie terás, záhrad, balkónov či umiestnenie okrasných rastlín. Aj z takýchto maličkostí môže pozostávať autorská vízia. 

K obľube diel Pedra Almodóvara môže viesť dlhá cesta. Nenachádzam sa na jej začiatku, ale do konca mám stále pomerne ďaleko. Pri snímke Vedľajšia izba dokážem prijať jej bohatý ideový obsah a starostlivo kreovanú výtvarnú stránku. Na režisérovo vedenie hercov a občas až prehnané zaujímanie sa o minulosť postáv som však ešte celkom nedorástol. 

Pridajte sa do našej facebookovej skupiny a zdieľajte s nami svoje názory a postrehy. Iba vďaka aktívnej komunite sa môžeme všetci dozvedieť viac o aktuálnom dianí vo filmovom svete a vzájomne si odpovedať na otázky týkajúce sa audiovizuálnej kultúry u nás aj v zahraničí. 

Matúš Trišč

Zdroj foto: Continental film

Autor článku: CultureBase