Lars von Trier patrí k výrazným predstaviteľom európskeho autorského filmu. Jeho tvorba spája formálny experiment s príbehmi o viere, obeti, vine, moci a ľudskej zraniteľnosti. Nakrúcal psychologické drámy, muzikál, horor, dokumentárny experiment aj televízny seriál. Jednotlivé diela sa od seba často radikálne odlišujú obrazovým spracovaním, no vracia sa v nich otázka, čo sa stane s človekom, keď sa jeho presvedčenie dostane do konfliktu s požiadavkami okolia.

Medzinárodnú pozornosť získal už celovečerným debutom Prvok zločinu (Forbrydelsens element) a filmom Európa (Europa). V deväťdesiatych rokoch sa podieľal na vzniku produkčnej spoločnosti Zentropa a spolu s Thomasom Vinterbergom formuloval manifest Dogme 95. Filmy Prelomiť vlny (Breaking the Waves) a Tanečnica v tme (Dancer in the Dark) upevnili jeho postavenie na svetovej filmovej scéne. Za film Tanečnica v tme získal v roku 2000 Zlatú palmu na festivale v Cannes.

Jeho filmy vyvolávajú diskusie o hraniciach umeleckého zobrazovania, o násilí a o postavení žien. Obdiv k hereckým výkonom a režijným postupom sprevádza kritika spôsobu, akým vystavuje postavy poníženiu a utrpeniu. Súčasťou verejného obrazu režiséra sú aj kontroverzné vystúpenia. Pri pohľade na jeho dielo preto vedľa seba stoja umelecký prínos, rozdielne kritické hodnotenia a otázky zodpovednosti autora.

Detstvo, vzdelanie a prvé filmy

Narodil sa ako Lars Trier v Kongens Lyngby pri Kodani. Vyrastal v rodine Inger Høstovej a Ulfa Triera. O film sa zaujímal od detstva a postupne sa venoval vlastným krátkym filmovým pokusom. Profesionálnu prípravu začal štúdiom filmu a médií na Kodanskej univerzite v rokoch 1976 až 1979. Následne študoval réžiu na Dánskej národnej filmovej škole, ktorú absolvoval v roku 1982.

Počas štúdia prijal umelecké meno Lars von Trier. Častica „von“ je súčasťou vytvoreného autorského mena, nie dokladom šľachtického pôvodu. Už jeho študentská tvorba prezrádzala záujem o štylizáciu, atmosféru a obrazové rozprávanie. K raným prácam patrí Nocturne (Nokturno; voľný prekl.) a absolventský film Befrielsesbilleder (Obrazy oslobodenia; voľný prekl.), medzinárodne uvádzaný ako Images of Liberation. V druhom z nich sa zaoberal koncom druhej svetovej vojny a situáciou porazených, čím otvoril tému európskej historickej pamäti, ku ktorej sa neskôr vrátil.

Jeho vzťah ku kinematografii formovala tradícia európskeho autorského filmu. Osobitné miesto v nej mal dánsky režisér Carl Theodor Dreyer. Záujem o vieru a o človeka vystaveného odsúdeniu spája Trierove filmy s otázkami, ktoré nastoľovala už Dreyerova tvorba. Priamy tvorivý kontakt s týmto dedičstvom predstavovala televízna Médea (Medea) z roku 1988, vychádzajúca zo scenára Carla Theodora Dreyera a Prebena Thomsena podľa Euripidovej tragédie.

Európska trilógia a vznik Zentropy

Celovečerný debut Prvok zločinu uviedol v roku 1984. Kriminálny príbeh zasadil do ponurého, rozrušeného sveta a vyšetrovanie prepojil s hypnózou a s prenikaním do myslenia páchateľa. Namiesto realistického obrazu súčasnej spoločnosti vytvoril štylizovaný priestor pripomínajúci zlý sen. Film získal v Cannes Veľkú cenu technickej komisie.

Nasledovala Epidémia (Epidemic) z roku 1987, v ktorej sa objavil spolu so scenáristom Nielsom Vørselom. Rozprávanie o príprave filmu sa v ňom prelína s príbehom epidémie. Už tu sa prejavuje Trierov záujem odhaľovať samotný proces tvorby a narúšať hranicu medzi autorom, rozprávačom a postavou. Film sa dostal do canneskej sekcie Un Certain Regard.

Európa z roku 1991 uzavrela voľnú európsku trilógiu. Jej časti netvoria jeden pokračujúci dej; spája ich znepokojivá predstava kontinentu poznačeného násilím, rozpadom istôt a nemožnosťou jednoducho uniknúť minulosti. Európa zároveň predstavovala vrchol Trierovho raného záujmu o dôsledne komponovaný filmový obraz. Čiernobielu fotografiu kombinoval s farebnými prvkami, zadnými projekciami a viacerými obrazovými vrstvami.

V roku 1992 založil s producentom Petrom Aalbækom Jensenom spoločnosť Zentropa. Tá sa stala produkčným zázemím jeho filmov aj ďalších dánskych a medzinárodných projektov. Trierov vplyv tak presiahol vlastnú réžiu: podieľal sa na vytvorení prostredia, v ktorom mohli vznikať autorské filmy opierajúce sa o medzinárodné koprodukcie.

Dogme 95 a obrat k bezprostrednosti

V roku 1995 Lars von Trier a Thomas Vinterberg predstavili manifest Dogme 95. Jeho pravidlá požadovali nakrúcanie v skutočných priestoroch, ručnú kameru a zvuk vznikajúci spolu s obrazom. Odmietali dodatočne pridávanú hudbu, umelé efekty a viaceré postupy, ktorými film vytvára ilúziu dokonale kontrolovaného sveta. K zakladateľskej skupine sa pridali Kristian Levring a Søren Kragh-Jacobsen.

Pre Triera znamenalo hnutie obrat od technicky zložitých obrazových konštrukcií k nakrúcaniu otvorenému náhode, pohybu a bezprostrednej hereckej reakcii. Dogme 95 zároveň upozornilo, že silný film nemusí závisieť od nákladnej výpravy. Pravidlá sa stali medzinárodne diskutovanou výzvou pre tvorcov, ktorí hľadali iný spôsob práce s príbehom a hercami. V roku 2008 získali štyria zakladatelia hnutia spoločné čestné ocenenie Európskej filmovej akadémie za prínos svetovej kinematografii.

Prelomiť vlny z roku 1996 už využíva nepokojnú ručnú kameru a výraznú blízkosť k postavám, nejde však o film nakrútený podľa všetkých pravidiel Dogme 95. Trier v ňom spája drsnú každodennosť s hudobnými predelmi a duchovnou rovinou rozprávania. Jeho vlastným príspevkom do certifikovaného cyklu Dogme sa stali až Idioti (Idioterne) z roku 1998, označení ako Dogme č. 2.

Prelomiť vlny, Idioti a Tanečnica v tme tvoria voľnú trilógiu Zlaté srdce. Každý film má inú podobu, no všetky skúmajú zraniteľnosť človeka, ktorého konanie sa nedá jednoducho vysvetliť praktickým prospechom. V týchto dielach sa do popredia dostávajú ženské postavy a napätie medzi ich vnútorným presvedčením a spoločenským odsúdením.

Medzinárodné úspechy a nové formy rozprávania

Film Tanečnica v tme z roku 2000 spojil sociálnu tragédiu s muzikálom. Hlavnú postavu stvárnila islandská hudobníčka Björk, ktorá bola zároveň hlavnou autorkou hudby. Film získal Zlatú palmu a Björk cenu za ženský herecký výkon v Cannes. Trier tým dosiahol významný festivalový úspech s dielom, ktoré zámerne narušilo predstavu muzikálu ako úniku do harmonického sveta.

Vo filme Dogville z roku 2003 sa obrátil k takmer prázdnemu štúdiovému priestoru. Ulice a domy nahradili čiary na podlahe a niekoľko rekvizít. Príbeh Grace, ktorú stvárnila Nicole Kidmanová, získal podobu podobenstva o prijatí cudzinca, závislosti a zneužívaní. Viditeľná divadelnosť prostredia divákovi neustále pripomína, že sleduje vytvorený model spoločnosti.

Na Dogville nadviazal film Manderlay z roku 2005 s Bryce Dallas Howardovou v úlohe Grace. Zaoberá sa rasovou nadvládou a rozporom medzi vyhláseným oslobodením a skutočnou možnosťou rozhodovať o vlastnom živote. Oba filmy boli súčasťou plánovaného cyklu USA – krajina príležitostí; zamýšľaná tretia časť Washington nevznikla.

Popri veľkých drámach nakrútil s Jørgenom Lethom dokumentárny experiment Päť prekážok (De fem benspænd) a komédiu Kto je tu riaditeľ? (Direktøren for det hele; medzinárodne The Boss of It All) z roku 2006. V komédii o riaditeľovi firmy, ktorý na seba nechce prevziať zodpovednosť, skúmal aj možnosti zámerne obmedzenej kontroly nad kompozíciou obrazu prostredníctvom systému Automavision. Pravidlo, prekážka alebo dobrovoľné obmedzenie sa tak opakovane stávajú súčasťou jeho tvorivej metódy.

Antikrist, Melanchólia a Nymfomanka

Antikrist (Antichrist) z roku 2009, Melanchólia (Melancholia) z roku 2011 a Nymfomanka (Nymphomaniac) z roku 2013 sa zvyknú označovať ako trilógia depresie. Nejde o pokračovania jedného príbehu ani o klinický výklad psychických ochorení. Spojenie vychádza z tematickej blízkosti diel, ktoré rôznym spôsobom zobrazujú smútok, úzkosť, osamelosť a narušený vzťah k vlastnému telu či okolitému svetu.

Antikrist sústreďuje rozprávanie na partnerskú dvojicu po strate dieťaťa. Melanchólia prenáša osobnú krízu do rozmeru konca sveta. Nymfomanka používa rozsiahle autobiografické rozprávanie hlavnej postavy, ktorého význam priebežne menia reakcie poslucháča. Vo všetkých troch filmoch účinkuje Charlotte Gainsbourgová, zakaždým v odlišnej pozícii.

Uvedenie Melanchólie v Cannes v roku 2011 zatienili Trierove výroky o Hitlerovi a nacizme na tlačovej konferencii. Festival ho vyhlásil za nežiaducu osobu. Režisér sa za svoje vyjadrenia ospravedlnil. Film zostal v súťaži a Kirsten Dunstová získala cenu za ženský herecký výkon. Táto udalosť výrazne zasiahla do verejného prijatia filmu aj do vzťahu jeho autora s festivalom.

Do canneského programu sa vrátil v roku 2018 s filmom Jack stavia dom (The House That Jack Built), uvedeným mimo súťaže. Prostredníctvom rozprávania sériového vraha sa v ňom zaoberá sebaklamom, manipuláciou a zneužívaním predstavy umeleckej výnimočnosti. Film možno čítať aj ako sebaironickú reflexiu autora, ktorý pozná vlastnú povesť a zámerne ju vkladá do rozprávania.

Kráľovstvo a televízna tvorba

Samostatné miesto v Trierovej filmografii má seriál Kráľovstvo (Riget; medzinárodne The Kingdom). Prvé dve časti televízneho cyklu vznikli v rokoch 1994 a 1997 v spolupráci s režisérom Mortenom Arnfredom. Príbehy z kodanskej nemocnice spájajú lekárske prostredie, byrokratickú satiru, nadprirodzené udalosti a čierny humor.

Nemocnica je tu zároveň modernou inštitúciou aj miestom, v ktorom sa vracia potlačená minulosť. Racionálne vysvetlenia narážajú na javy, ktoré nedokážu obsiahnuť. Seriál ukazuje Trierovu schopnosť budovať napätie vo väčšom ansámble a rozvíjať dej prostredníctvom stretávania groteskných aj tragických postáv.

V roku 2022 sa k tomuto svetu vrátil sériou Riget Exodus (Kráľovstvo: Exodus; voľný prekl.). Scenár pripravil s Nielsom Vørselom a medzi účinkujúcimi boli Bodil Jørgensenová, Mikael Persbrandt, Lars Mikkelsen a Nikolaj Lie Kaas. Dielo bolo uvedené mimo súťaže na filmovom festivale v Benátkach. Návrat k staršiemu seriálu vytvoril priestor na stretnutie pôvodných motívov s odstupom času a s novými postavami.

YouTube – spoločný trailer trilógie Kráľovstvo, MUBI:

Spolupracovníci a herecké osobnosti

Trierova tvorba vzniká v spolupráci s opakovane sa vracajúcimi scenáristami, producentmi, kameramanmi, strihačmi a hercami. Niels Vørsel sa podieľal na jeho ranej tvorbe i na Kráľovstve. K dôležitým spolupracovníkom patrí strihačka Molly Malene Stensgaardová. Obrazovú podobu viacerých filmov formoval Anthony Dod Mantle a v neskoršom období Manuel Alberto Claro.

Medzi opakovane obsadzovaných hercov patria Stellan Skarsgård, Udo Kier, Jean-Marc Barr a Willem Dafoe. Charlotte Gainsbourgová prepája tri významné filmy z rokov 2009 až 2013. Emily Watsonová, Björk, Nicole Kidmanová a Kirsten Dunstová vytvorili ústredné postavy diel, v ktorých významná časť účinku spočíva v blízkosti kamery k hereckému prejavu.

Herecký výkon u Triera nie je iba súčasťou hotovej vizuálnej koncepcie. Často sa stáva miestom, na ktorom vzniká napätie medzi presne stanovenou dramatickou situáciou a dojmom spontánnej reakcie. Jeho filmy preto môžu súčasne pôsobiť ako dôkladne pripravené konštrukcie aj ako bezprostredné stretnutia s neistotou a zraniteľnosťou postáv.

Umelecký rukopis a prijatie tvorby

Trierov rukopis nemožno stotožniť s jedným typom obrazu. Európa pracuje s komplikovanou štylizáciou, Idioti s drsnou bezprostrednosťou, Dogville s obnaženým javiskovým priestorom a Melanchólia s monumentálnymi obrazmi sprevádzanými Wagnerovou hudbou. Spoločným znakom je prispôsobovanie formy otázke, ktorú chce film nastoliť.

Významnú úlohu má rozprávač a členenie na kapitoly. Rozprávanie môže pôsobiť prehľadne usporiadané, zatiaľ čo samotné udalosti podkopávajú jeho vysvetlenia. Obraz a slovo sa niekedy dopĺňajú, inokedy si odporujú. Divák tak musí posudzovať nielen konanie postáv, ale aj dôveryhodnosť hlasu, ktorý ich príbeh podáva.

Častým motívom je komunita, ktorá si vytvorí ospravedlnenie pre násilie voči jednotlivcovi. Inokedy sa podobným spôsobom obhajuje samotná postava. Otázky viny a zodpovednosti preto presahujú jednoduché rozdelenie na dobrých a zlých. Rozprávanie skúma aj to, ako sa z dobrého úmyslu môže stať nástroj nátlaku a ako možno kultivovaným jazykom zakrývať krutosť.

Prijatie týchto postupov je rozporuplné. Časť kritiky oceňuje schopnosť spochybniť pohodlné morálne istoty a vytvoriť mimoriadne intenzívnu divácku skúsenosť. Iní kritici upozorňujú na manipuláciu emóciami, opakované obrazy ženského utrpenia či samoúčelnosť provokácie. Tieto výhrady tvoria podstatnú súčasť diskusie o jeho filme a nemožno ich redukovať iba na nepochopenie autorovho zámeru.

Osobný život a neskoršie obdobie

Lars von Trier je otcom štyroch detí. V osobných rozhovoroch hovoril o úzkostiach a depresii; tieto výpovede ovplyvnili aj spôsob, akým verejnosť číta jeho filmy. Jednotlivé postavy však nemožno automaticky považovať za priame autobiografické záznamy.

V roku 2022 bolo verejne oznámené, že Larsovi von Trierovi diagnostikovali Parkinsonovu chorobu. Vo februári 2025 producentka Louise Vesthová potvrdila, že pri liečbe a starostlivosti využíva pomoc špecializovaného zariadenia. Tieto informácie opisujú okolnosti jeho neskoršieho pôsobenia; samy osebe neznamenajú oznámenie ukončenia tvorby.

V septembri 2024 bol zverejnený pripravovaný filmový projekt s pracovným názvom After (Potom; voľný prekl.), pri ktorom bol Trier uvedený ako scenárista a režisér. Projekt získal vývojovú podporu Dánskeho filmového inštitútu. Ide o oznámený projekt; nemožno ho zamieňať s dokončeným alebo uvedeným filmom.

Festivalové úspechy a ocenenia

Tvorba Larsa von Triera získala výrazné medzinárodné uznanie, predovšetkým na festivale v Cannes a pri Európskych filmových cenách. Už jeho celovečerný debut Prvok zločinu získal v Cannes v roku 1984 Veľkú cenu technickej komisie. Európa na tento úspech nadviazala v roku 1991 Cenou poroty ex aequo a Veľkou cenou technickej komisie. Film Prelomiť vlny získal v roku 1996 Grand Prix a Tanečnica v tme v roku 2000 najvyššie festivalové ocenenie – Zlatú palmu.

Významné uznanie získali aj herecké výkony v jeho filmoch. Cannes ocenilo Björk za Tanečnicu v tme v roku 2000, Charlotte Gainsbourgovú za Antikrista v roku 2009 a Kirsten Dunstovú za Melanchóliu v roku 2011. Tieto ceny patria herečkám a zároveň dokladajú výrazné miesto hereckej tvorby v Trierových dielach.

Pri Európskych filmových cenách boli ako európsky film roka ocenené Prelomiť vlny v roku 1996 a Melanchólia v roku 2011. Prelomiť vlny priniesli európsku hereckú cenu Emily Watsonovej a získali tiež cenu kritikov Prix FIPRESCI. Pri Melanchólii boli ocenení aj kameraman Manuel Alberto Claro a scénografka Jette Lehmannová.

Samotný Trier získal v roku 2003 Európsku filmovú cenu za réžiu filmu Dogville. V roku 2008 prijal spolu s Thomasom Vinterbergom, Sørenom Kragh-Jacobsenom a Kristianom Levringom spoločné čestné ocenenie Európskej filmovej akadémie za prínos hnutia Dogme 95 svetovej kinematografii.

K medzinárodnému ohlasu jeho tvorby patrí aj oscarová nominácia piesne I've Seen It All (Všetko som už videla; voľný prekl.) z filmu Tanečnica v tme v roku 2001. Hudbu vytvorila Björk a text napísali Lars von Trier a Sjón.

Desať vybraných filmov – ukážky z tvorby

Nasledujúci chronologický výber predstavuje rozličné obdobia a podoby Trierovej tvorby. Zahŕňa hrané filmy aj dokumentárny experiment; nejde o rebríček podľa návštevnosti alebo výšky tržieb.

1. Europa / Európa (1991)

Druh: hraný film, psychologická a historická dráma.
Réžia: Lars von Trier. Scenár: Lars von Trier a Niels Vørsel.
Hlavní predstavitelia: Jean-Marc Barr, Barbara Sukowa, Udo Kier, Ernst-Hugo Järegård. Rozprávač: Max von Sydow.

Mladý Američan Leopold Kessler prichádza po druhej svetovej vojne do Nemecka a začne pracovať pre železničnú spoločnosť Zentropa. Chce pomáhať a zachovať si odstup od politických konfliktov. Postupne však zisťuje, že neutralita v prostredí preniknutom mocenskými záujmami nie je jednoduchou ani bezpečnou voľbou.

Film uzatvára Trierovu európsku trilógiu a rozvíja jej obraz historickej skúsenosti ako labyrintu. Hlas rozprávača uvádza diváka do príbehu spôsobom pripomínajúcim hypnózu. Čiernobiele a farebné vrstvy vytvárajú svet, ktorý je presný vo výtvarnom detaile, no zároveň nestabilný a snový.

Európa je vhodným východiskom na sledovanie režisérovho vývoja: ukazuje, ako dôsledne ovládal štylizovaný obraz ešte pred príklonom k ručnej kamere a pravidlám Dogme 95. Zároveň nastoľuje otázku osobnej zodpovednosti, ktorá zostane prítomná aj v jeho neskoršej tvorbe. V Cannes film získal v roku 1991 Cenu poroty ex aequo a Veľkú cenu technickej komisie.

YouTube – trailer, Allusion to Shadow:

2. Breaking the Waves / Prelomiť vlny (1996)

Druh: hraný film, psychologická a duchovná dráma.
Réžia: Lars von Trier. Scenár: Lars von Trier, Peter Asmussen a David Pirie.
Hlavní predstavitelia: Emily Watsonová, Stellan Skarsgård, Katrin Cartlidgeová. Kamera: Robby Müller.

Bess žije v prísne nábožensky organizovanom škótskom prostredí a vydá sa za pracovníka ropnej plošiny Jana. Po jeho vážnom úraze sa jej láska, viera a pocit vlastnej zodpovednosti dostanú do tragického konfliktu. Príbeh sleduje ženu, ktorej vnútornému presvedčeniu okolie nedokáže porozumieť.

Film otvoril trilógiu Zlaté srdce. Ručná kamera a bezprostredný herecký prejav kontrastujú so štylizovanými hudobnými predelmi medzi kapitolami. Hoci vznikol krátko po manifeste Dogme 95, nemožno ho označiť za film dodržiavajúci tento súbor pravidiel.

Jeho sila spočíva aj v nejednoznačnosti: Bessino konanie možno vnímať cez oddanosť, manipuláciu, náboženský tlak i sebazničujúcu obetu. Film nedovoľuje, aby sa tieto možnosti jednoducho zlúčili do jediného vysvetlenia. V Cannes získal Grand Prix a Emily Watsonovej priniesol medzinárodný prielom. Európska filmová akadémia ho v roku 1996 ocenila ako európsky film roka; Emily Watsonová získala cenu za európsky ženský herecký výkon. Film získal tiež cenu kritikov Prix FIPRESCI pri Európskych filmových cenách.

YouTube – trailer, Umbrella Entertainment:

3. Idioterne / The Idiots / Idioti (1998)

Druh: hraný film, spoločenská dráma s prvkami čiernej komédie.
Réžia a scenár: Lars von Trier.
Hlavní predstavitelia: Bodil Jørgensenová, Jens Albinus, Anne Louise Hassingová, Nikolaj Lie Kaas. Strih: Molly Malene Stensgaardová.

Skupina ľudí predstiera na verejnosti intelektové postihnutie ako formu odporu voči spoločenským konvenciám. Do jej prostredia vstúpi Karen, ktorej osobný príbeh postupne mení význam pôvodne provokatívnej hry. Rozdiel medzi deklarovanou slobodou a skutočnou schopnosťou niesť následky vlastného konania sa stáva zásadným konfliktom filmu.

Idioti vznikli ako Dogme č. 2. Pohyblivá kamera, neučesaný obraz a spôsob vedenia scén vytvárajú dojem pozorovania udalostí, ktoré nie sú úplne pod kontrolou filmárov. Dielo sa zároveň nevyhýba znepokojivej otázke, či samotná vzbura skupiny nezneužíva druhých.

Pri interpretácii je dôležité rozlišovať medzi postojmi postáv a postojom filmu. Kolektív sa síce odvoláva na oslobodenie, ale postupne odhaľuje vlastné hierarchie a limity solidarity. Karenina skúsenosť presúva pozornosť od provokácie k tomu, čo znamená skutočné vystavenie sa odmietnutiu.

YouTube – trailer, MUBI:

4. Dancer in the Dark / Tanečnica v tme (2000)

Druh: hraný film, muzikál a sociálna tragédia.
Réžia a scenár: Lars von Trier. Hudba: Björk, so spolupracovníkmi.
Hlavní predstavitelia: Björk, Catherine Deneuveová, David Morse, Peter Stormare. Kamera: Robby Müller.

Selma, prisťahovalkyňa z Československa, pracuje v americkej továrni a postupne prichádza o zrak. Šetrí na operáciu syna, ktorému hrozí rovnaký osud. Jej každodennosť prerušujú hudobné predstavy, v ktorých sa zvuky strojov a pohybu menia na rytmus a choreografiu.

Trier tu vytvára napätie medzi sociálnou drámou a muzikálovou fantáziou. Hudobné čísla nevyriešia materiálnu núdzu ani krivdu, ale odhaľujú vnútorný svet postavy. Björkina hudba a herecký prejav preto predstavujú podstatnú súčasť rozprávania, nie iba jeho sprievod.

Film uzatvára trilógiu Zlaté srdce a patrí k najvýraznejším príkladom Trierovej práce s emocionálne vyhroteným príbehom. Získal Zlatú palmu a Björk cenu za ženský herecký výkon v Cannes. Pieseň I've Seen It All (Všetko som už videla; voľný prekl.) bola v roku 2001 nominovaná na Oscara; hudbu vytvorila Björk a text napísali Lars von Trier a Sjón.

YouTube – trailer s francúzskymi titulkami, My French Stories:

5. Dogville (2003)

Druh: hraný film, spoločenské podobenstvo.
Réžia a scenár: Lars von Trier.
Hlavní predstavitelia: Nicole Kidmanová, Paul Bettany, Lauren Bacallová, Stellan Skarsgård. Rozprávač: John Hurt. Kamera: Anthony Dod Mantle.

Grace, ktorá uteká pred gangstrami, nájde útočisko v malom mestečku. Obyvatelia jej spočiatku ponúknu pomoc výmenou za prácu. Keď sa jej závislosť od ich ochrany prehĺbi, začnú meniť podmienky a stupňovať požiadavky.

Príbeh vznikol v štúdiu s minimom dekorácií. Domy a ulice sú prevažne vyznačené na podlahe, takže divák vidí činnosť komunity aj tam, kde by ju v realistickej výprave oddeľovali steny. Tento postup nadväzuje na divadelné odcudzenie a podporuje skúmanie spoločenských mechanizmov.

Film možno čítať ako rozbor premeny pohostinnosti na vlastnícky nárok. Tým, že obnažuje priestor, zviditeľňuje aj vzťahy, ktoré si obyvatelia ospravedlňujú ako prirodzené. Významné miesto má záver, ktorý núti nanovo zvážiť vzťah medzi milosrdenstvom, trestom a mocou. Trier za Dogville získal Európsku filmovú cenu za réžiu.

YouTube – trailer, Volta VOD:

6. De fem benspænd / The Five Obstructions / Päť prekážok (2003)

Druh: dokumentárny a filmovo-esejistický experiment.
Réžia a hlavní účinkujúci: Jørgen Leth a Lars von Trier.
Východiskové dielo: Lethov krátky film Det perfekte menneske / The Perfect Human (Dokonalý človek; voľný prekl.) z roku 1967.

Lars von Trier vyzve Jørgena Letha, aby svoj starší film vytvoril znovu v piatich podobách. Pri jednotlivých verziách mu stanovuje obmedzenia týkajúce sa spôsobu nakrúcania, prostredia či formy. Súčasťou výsledného diela sú nové filmy aj rozhovory o ich príprave.

Experiment ukazuje, že obmedzenie nemusí byť iba prekážkou: môže autora prinútiť objaviť postup, ku ktorému by sa bez vonkajšieho zadania nedostal. Súčasne však odhaľuje mocenský rozmer situácie, v ktorej jeden tvorca určuje podmienky práce druhého.

V Trierovej filmografii má dielo osobitný význam tým, že otvorene sprístupňuje jeho uvažovanie o tvorbe. Otázky kontroly, hry a odporu, ktoré v hraných filmoch nesú postavy, tu vystupujú priamo vo vzťahu dvoch režisérov. Humor postupne dopĺňa osobnejšia rovina vzájomného pozorovania.

YouTube – trailer, festival BELDOCS:

7. Antichrist / Antikrist (2009)

Druh: hraný film, psychologický horor.
Réžia a scenár: Lars von Trier.
Hlavní predstavitelia: Charlotte Gainsbourgová a Willem Dafoe. Kamera: Anthony Dod Mantle.

Po smrti dieťaťa sa partnerská dvojica uchýli do lesnej chaty. Muž, ktorý je terapeutom, sa pokúša viesť partnerku cez jej smútok a strach. Pobyt sa však postupne mení na konflikt, v ktorom sa narúša istota jeho výkladu situácie aj predstava prírody ako liečivého útočiska.

Film spája štylizovaný čiernobiely prológ s telesne a psychicky vypätým rozprávaním. Venuje sa strate a kontrole, pričom hororové obrazy posúvajú partnerský konflikt do symbolickej roviny. Dielo je venované Andrejovi Tarkovskému.

Antikrist vyvolal ostré spory o zobrazovanie násilia a ženskosti. Pri jeho čítaní zostáva otvorené, či určité obrazy vyjadrujú pohľad filmu, strach postáv alebo rozpad ich schopnosti pomenovať skúsenosť. Charlotte Gainsbourgová za svoju úlohu získala v Cannes cenu za ženský herecký výkon.

YouTube – americký trailer, IFCFirstTake:

8. Melancholia / Melanchólia (2011)

Druh: hraný film, psychologická a apokalyptická dráma.
Réžia a scenár: Lars von Trier.
Hlavní predstavitelia: Kirsten Dunstová, Charlotte Gainsbourgová, Kiefer Sutherland, Alexander Skarsgård. Kamera: Manuel Alberto Claro.

Prvá časť filmu sleduje svadobnú oslavu Justine, ktorá nedokáže naplniť očakávanú úlohu šťastnej nevesty. Druhá časť presúva pozornosť k jej sestre Claire a k hrozbe zrážky Zeme s planétou Melanchólia. Rodinná kríza sa tak ocitá v perspektíve zániku sveta.

Spomalený prológ a hudba z Wagnerovho Tristana a Izoldy dávajú katastrofe podobu výtvarnej a hudobnej vízie. Film však zároveň zostáva blízko každodenným prejavom napätia medzi sestrami. Veľkolepý obraz sa strieda s neistým pohybom kamery a s intímnym pozorovaním.

Melanchólia spochybňuje jednoduché stotožnenie spoločenskej prispôsobivosti s vnútornou odolnosťou. Keď prestanú platiť bežné istoty, mení sa aj pomer síl medzi postavami. Kirsten Dunstová získala cenu za ženský herecký výkon v Cannes a dielo bolo ocenené Európskou filmovou cenou za film. Pri Európskych filmových cenách v roku 2011 boli ocenení aj kameraman Manuel Alberto Claro a scénografka Jette Lehmannová.

YouTube – trailer, Madman Films:

9. Nymphomaniac / Nymfomanka (2013)

Druh: dvojdielny hraný film, psychologická dráma s esejistickými a grotesknými prvkami.
Réžia a scenár: Lars von Trier.
Hlavní predstavitelia: Charlotte Gainsbourgová, Stacy Martinová, Stellan Skarsgård, Shia LaBeouf, Uma Thurmanová. Kamera: Manuel Alberto Claro.

Joe rozpráva mužovi menom Seligman svoj životný príbeh, ktorý organizuje okolo sexuálnych skúseností. On jej rozprávanie priebežne spája s hudbou, literatúrou a ďalšími oblasťami poznania. Medzi tým, ako svoje konanie hodnotí Joe a ako ho vysvetľuje poslucháč, vzniká napätie.

Film bol uvedený v dvoch častiach; neskôr boli predstavené aj dlhšie režisérske verzie. Obe časti tu predstavujú jedno dielo. Kapitolová stavba umožňuje meniť tón od humoru a slovnej hry po osamelosť, sebapoškodzujúce konanie a skúsenosť straty.

Za explicitným námetom sa nachádza otázka, kto má právo vysvetľovať život druhého človeka. Seligmanova vzdelanosť pôsobí spočiatku ako prísľub porozumenia, no rozprávanie postupne preveruje aj jeho postoj. Film tak možno vnímať ako spor medzi skúsenosťou a výkladom, ktorý sa ju pokúša usporiadať.

YouTube – trailer I. časti, Magnolia Pictures & Magnet Releasing:

YouTube – trailer II. časti, Magnolia Selects:

10. The House That Jack Built / Jack stavia dom (2018)

Druh: hraný film, psychologický horor a čierna satira.
Réžia a scenár: Lars von Trier.
Hlavní predstavitelia: Matt Dillon, Bruno Ganz, Uma Thurmanová, Riley Keoughová. Kamera: Manuel Alberto Claro.

Jack opisuje vybrané vraždy ako rozhodujúce etapy svojho života. V rozhovore s postavou menom Verge sa pokúša vlastné násilie zdôvodniť úvahami o umení, technickej dokonalosti a výnimočnosti. Rozprávanie sa postupne mení na cestu, v ktorej získavajú význam odkazy na Danteho.

Film pracuje s nespoľahlivým rozprávačom: Jackova interpretácia vlastného konania nie je dôveryhodným vysvetlením udalostí. Rozpor medzi jeho sebahodnotením a tým, čo ukazuje obraz, tvorí základ čierneho humoru aj znepokojenia.

V kontexte Trierovej tvorby možno dielo čítať ako skúmanie zámienok, ktorými sa ospravedlňuje krutosť, ale aj ako provokatívnu sebareflexiu umeleckého autorstva. Citácie a odkazy neponúkajú Jackovi morálne ospravedlnenie; odhaľujú spôsob, akým ich používa. Film bol v roku 2018 uvedený mimo súťaže v Cannes.

YouTube – americký trailer, IFC Films / Independent Film Company:

Zdroje

Životopis a filmografia: Danish Film Institute, British Film Institute. Ocenenia a festivalové uvedenia: Festival de Cannes, European Film Academy, Academy of Motion Picture Arts and Sciences, La Biennale di Venezia. Slovenské názvy diel: DAFilms.sk, ASFK a Film.sk.

Novšie informácie: ORF / agentúry, 13. 2. 2025 — verejné vyjadrenie producentky o zdravotnom stave; ANSA, 12. 9. 2024 — oznámenie projektu After.

YouTube: MUBI, Umbrella Entertainment, My French Stories, Volta VOD, BELDOCS, IFCFirstTake, Madman Films, Magnolia Pictures & Magnet Releasing, Magnolia Selects, IFC Films / Independent Film Company; pri filme Europa kanál Allusion to Shadow.

Poznámka redakcie

Ak ste si všimli nepresné alebo neúplné informácie v tomto profile, prosíme, kontaktujte nás na adrese redakcia@mojakultura.sk. Radi informácie overíme, opravíme alebo doplníme o ďalšie relevantné skutočnosti.

S úctou,

redakčný tím portálu eCultureBase