Objím ma: tri príbehy o nezlomnej ženskej sile

26. augusta 2025

Divadelná sezóna 2025/2026 v Divadle Andreja Bagara v Nitre začne 5. septembra premiérou inscenácie Objím ma v Štúdiu DAB. Inscenácia interpretuje témy ako vojna, odvaha, láska a sloboda. "Diváci nebudú len plakať, ale budú mať možnosť sa i zasmiať," hovorí pre náš portál autorka a režisérka Kris...

Divadelná sezóna 2025/2026 v Divadle Andreja Bagara v Nitre začne 5. septembra premiérou inscenácie Objím ma v Štúdiu DAB.

Inscenácia interpretuje témy ako vojna, odvaha, láska a sloboda. "Diváci nebudú len plakať, ale budú mať možnosť sa i zasmiať," hovorí pre náš portál autorka a režisérka Kristína Turjanová.

Dielo je montážou z literárnych predlôh od Veroniky Homolovej Tóthovej – Mengeleho dievča a Stanislavy Harkotovej – Ešte sme nezomreli a reportáží Ivy Mrvovej. Tri príbehy rozprávajú o silných osudoch troch žien, ktorých životy sú ťažko skúšané vojnou a jej priamymi dôsledkami. Napriek nesmiernemu utrpeniu nestratili vôľu a chuť žiť. Dej opisuje obdobie druhej svetovej vojny v koncentračnom tábore, vojnovú Ukrajinu 2013 – 2022 a svedectvá o vojne v Islamskom štáte.

Autorka a režisérka je známa slovenská herečka Kristína Turjanová, ktorá je stálou členkou umeleckého súboru Divadla Andreja Bagara v Nitre. Pochádza z Trenčína. Vyštudovala herectvo na Štátnom konzervatóriu v Bratislave a na VŠMU v Bratislave. Je známa z televíznych seriálov, dabingu a filmov. Choreografiu pripravila Katarína Melcherová. O dramaturgiu sa postarala dramaturgička divadla Slavka Civáňová, ktorá sa venuje i neformálnemu vzdelávaniu v divadle. Hudobné naštudovanie mal na starosti Ján Cibula, projekcie Veronika Šmírová, svetelný dizajn: Lukáš Popadič, stand-upy: Štefan Martinovič, prebásnenie textov piesní: Michal Candrák, Katarzia. V inscenácii sú použité piesne ukrajinských hudobníkov: Jamala: 1944, Khrystyna Soloviy: Trymay, Okean Elzy: Obijmy, ako aj tradičný srbský chválospev: Pobedna Pesma – Víťazná pieseň či ľudová pieseň: Bude vojna, bude.

V hlavných úlohách sa predstavia: Eva Pavlíková, Sára Polyáková/Paulína Lauková, posl. konz., Kristína Turjanová, Monika Šagátová a.h. a poslucháčky Súkromného konzervatória v Nitre: Noémi Bugárová, Nikolet Frederika Kocis, Šarlota Knapová, Paulína Lauková, Karolína Majová, Natália Martinská, Sabrina Martinská, Lillien Riese, Natália Surmová, Viktória Škorvagová, Laura Tokárová a Viktória Galbavá. Súčasťou inscenácie je tiež živá kapela v zložení Paulína Chudačiková/Ivana Bertóková (husle), Rastislav Sumega (gitara), David Števar (kontrabas).

Na naše otázky nám odpovedala autorka a režisérka Kristína Turjanová.

Prečo ste si vybrali tému vojny a použité predlohy?

Dôvodov je viacero, v prvom rade ma zaujali silné autentické príbehy ženských hrdiniek, ktoré sa vzájomne tematicky dokresľujú a vytvárajú silný obraz o ženách vo vojne. Každý z prezentovaných príbehov odhaľuje inú ženskú tvár vojny, sú to tváre, ktoré podstúpili nesmierne utrpenie, a napriek tomu nestratili odvahu a vieru v život, tváre, ktoré pomáhajú až do posledného zazvonenia telefónu a tváre ochraňujúce vo vojne iné ženy a deti. Druhý pre mňa dôležitý dôvod, že všetky tri adaptované diela sú od výnimočných a napriek tomu nie až tak veľmi známych žien – spisovateliek, publicistiek, novinárok a reportérok zo Slovenska – Veroniky Homolovej Tóthovej, Stanislavy Harkotovej a Ivy Mrvovej, ktoré vo svojich dielach prinášajú svoj pohľad a skúsenosť s vojnou a jej dôsledkami. Je pre mňa cťou spracovať ich tvorbu pre divadelné javisko a aj týmto spôsobom ju dostať do povedomia širokej verejnosti. A tretí dôvod je paralela so súčasnosťou a fakt, že si ako spoločnosť nedokážeme uvedomiť a precítiť hrôzy súčasných vojnových konfliktov vo svete, tvárime sa akoby neexistovali a netýkali sa nás.

Ako by ste charakterizovali hlavné postavy?

Tri ženy prezentujú zároveň tri generácie – najmladšia Viola Fisherová z knihy Mengeleho dievča, predstaviteľka strednej generácie – reportérka Iva, ktorá prezentuje autentické príbehy reportérky Ivy Mrvovej a učiteľka na dôchodku Julija, ktorej divadelná adaptácia vznikla na motívy skutočného príbehu Julije Lukivny Votčer z knihy Stanislavy Harkotovej Ešte sme nezomreli. Viola je dievčenská a citlivá, napriek mladému veku má nesmiernu vôľu žiť a prežiť hrôzy koncentračných táborov a Mengeleho pokusov, Iva je vecná, viac racionálna, ale za maskou bojovníčky sa skrýva jemná žena, ktorá empaticky zdieľa osudy žien a detí zneužívaných členmi ISIS. Najstaršia Julija je napriek veku plná energie, entuziazmu a života, do posledného dychu pomáha na fronte, je oporou aj matkou ukrajinským vojakom, ktorí obetujú životy za svoju vlasť.

Aká je hlavná myšlienka diela?

Nezlomná ženská sila – navzdory bolesti, krehkosti, podceňovaniu a predsudkom. A tiež fakt, že aj keď sa mení doba, technológie a spoločensko-politický kontext, nemenia sa mechanizmy totalitných ideológií, násilia a moci.

Je to Váš režisérsky debut? Je to náročnejšia ako herectvo?

Áno, je to môj režijný aj autorský debut a áno, pozícia režisérky je náročnejšia – v príprave, v koordinácii všetkých zložiek, v neposlednom rade v komunikácii nielen s účinkujúcimi, ale aj s celým tímom a s prevádzkou divadla. Človek musí byť nielen tvorca, ale aj psychológ, manažér, a v našom prípade aj pedagóg, keďže v inscenácii účinkujú študentky Súkromného konzervatória v Nitre.

Podľa čoho ste vyberali herečky?

Myslím, že v tomto prípade si postavy našli svoje herečky. Do veľkej miery mi bolo od začiatku jasné, ktorá herečka, ktorú postavu stvárni a v podstate som texty pripravovala už priamo pre konkrétne herečky.

Ktorá scéna je Vaša najobľúbenejšia?

Ja sama stvárňujem v inscenácii reportérku Ivu Mrvovú a musím sa priznať, že práve jej autentické reportáže sa ma najviac dotkli. Fascinujeme ma jej odvaha, nezlomnosť a pravdivosť. Pasáž, kde hovorí o životaschopnosti jezídskych žien, ktoré členovia ISIS zneužívali ako sexuálne otrokyne, je pre mňa nesmierne silná a myslím, že je veľkým odkazom o tom ako sa učiť žiť a prežiť napriek hrôzam vojny.