Mengeleho dievča sa začalo stretnutím reportérky s pamätníčkou. Veronika Homolová Tóthová najprv zachytila život Violy Stern Fischerovej v dokumentárnom cykle Neumlčaní. Až neskôr vznikla myšlienka spracovať jej rozprávanie do knihy.

V rozhovore pre Región Novohrad autorka vysvetlila, že po ponuke napísať vymyslený vojnový príbeh dala prednosť skutočnému osudu, ktorý už poznala. S Violou ich navyše spájal Lučenec, rodné mesto oboch žien. Táto cesta od rozhovoru cez film až ku knihe ponúka aj východisko na dnešné stretnutie v Spišskej Novej Vsi. Čitateľ pri ňom môže spoznať autorku, ktorá za výsledným textom vidí predovšetkým človeka a jeho skúsenosť.

Viola pred vojnou aj po nej

Kniha Mengeleho dievča vyšla v roku 2016. Zachytáva svedectvo Violy Stern Fischerovej, ktorá prežila štyri koncentračné tábory aj pseudolekárske experimenty Josefa Mengeleho. Už názov upozorňuje na najťažšiu časť jej osudu. Pri pripomínaní knihy je však dôležité ponechať priestor aj životu, ktorý vojnovému prenasledovaniu predchádzal a ktorý pokračoval po ňom. Viola bola človekom s vlastnými vzťahmi, plánmi a rozhodnutiami.

Práve konkrétny životopis pomáha čitateľovi uchopiť dejiny, ktoré inak pozná najmä prostredníctvom dátumov a názvov miest. Prenasledovanie zasahuje do rodiny, pripravuje človeka o bezpečie a mení možnosti, ktoré mal pred sebou. Takéto čítanie pritom potrebuje aj historický kontext. Osobné svedectvo a poznanie dejín sa navzájom dopĺňajú: jedno približuje individuálnu skúsenosť, druhé vysvetľuje podmienky a mechanizmy, v ktorých sa odohrala.

Od reportáže k rozsiahlejšiemu rozprávaniu

Homolová Tóthová sa spomienkam ľudí prenasledovaných nacistickým a komunistickým režimom venovala už v reportérskej a dokumentárnej práci. Jedným z jej projektov bol cyklus Neumlčaní, pri ktorom sa stretla aj s Violou Fischerovou.

Prechod k literatúre znamenal možnosť venovať jednému osudu viac priestoru. Kniha môže sledovať dlhšie obdobie, prepájať rodinné vzťahy a vracať sa k udalostiam, ktoré sa do krátkeho audiovizuálneho formátu nezmestia. S tým súvisia otázky, ktoré môžu zaujímať aj návštevníka autorského stretnutia: Ako sa s pamätníkom rozprávať o bolestivej minulosti? Ako zaznamenané spomienky usporiadať? A ako pri pútavom rozprávaní zachovať zodpovednosť voči človeku, ktorý ich zveril autorovi?

Nie sú to vopred potvrdené body programu besedy. Sú však prirodzeným kontextom tvorby, ktorá stojí na rozhovoroch, dokumentovaní a sprostredkovaní cudzej životnej skúsenosti.

Aj príbeh Jozefa Gabčíka a jeho okolia

Autorkina tvorba sa neobmedzuje na Mengeleho dievča. Patrí do nej aj kniha Mama milovala Gabčíka a dlhodobejší záujem o Jozefa Gabčíka, jeho rodinu a ľudí spojených s jeho príbehom. Aj tu sa otvára možnosť pozerať na známu historickú osobnosť cez vzťahy a životy konkrétnych ľudí. Popri udalosti, ktorú poznáme z dejepisného výkladu, vystupujú do popredia osobné väzby a dôsledky rozhodnutí.Obe línie spája záujem o človeka v situácii, ktorú si sám nevybral, no musí v nej konať. Čitateľa môžu viesť k premýšľaniu o strachu, pomoci, odvahe aj o hraniciach vlastných možností.

Dnes o 16.30 na Letnej ulici

Autorské stretnutie organizuje Spišské kultúrne centrum a knižnica, kultúrne zariadenie Košického samosprávneho kraja. Uskutoční sa v pondelok 26. októbra 2026 o 16.30 h v priestoroch knižnice na Letnej 28 v Spišskej Novej Vsi.

Podujatie je súčasťou cyklu Kde končí kniha, tam začína literárny večer v projekte Po literárnych cestách s knižnicou. Cyklus z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Stretnutie môže osloviť čitateľov autorkiných kníh aj ľudí, ktorých zaujíma dokumentárna tvorba a osobné svedectvá o 20. storočí. Zmysel má aj pre návštevníka, ktorý zatiaľ nečítal ani jeden titul. Kniha sa totiž dostáva k čitateľovi až na konci dlhej cesty. Pred ňou býva rozhovor, otázka a ochota počúvať človeka, ktorého skúsenosť by bez takého stretnutia mohla zostať nevypovedaná.

Zdroj foto: archív Veroniky Homolovej Tóthovej, Maroš Ďatko