Veľké finále festivalu Shalom Chaverim bolo tento rok netradičné, na prvý pohľad koncipované široko. Veď ako môžeme nájsť spoločného menovateľa vo východoeurópskej tradícii židovskej hudby s Leonardom Bernsteinom, Leonardom Cohenom, Amy Winehouse, Markom Knopflerom či Lenny Kravitzom? No v hudbe, ktorá vznikla pre pre Broadway, znela na rockových festivaloch či bodovala v rebríčkoch modernej populárnej hudby, sme zrazu, práve prostredníctvom tohto koncertu, objavili podstatne viac.

Záverečný koncert nazvaný Od Štetlu po Broadway priniesol odlišný pohľad na to, ako metaforicky môžeme vnímať cestu hudby a kultúrnej identity. Nebola to historická chronológia hudobných dejín, ktorá sa už (nielen) návštevníkom tohto festivalu môže javiť ako poznaná, počutá a neprinášajúca dostatok prekvapení, teda ani dynamiku koncertu. Hudobníci zvolili mnohožánrový pohľad na židovskú hudobnú kultúru a našli prepojenia židovských autorov, ich špecifických interpretácií jidiš prvkov, či už hovoríme o muzikáli, soulovej hudbe rockovej a popovej.

Rozmanité žánre židovských autorov boli popretkávané autorskou tvorbou Mariána Čekovského, ktorá sa na pohľad môže javiť ako esteticky odlišná, no keď sme sa do melódií a emocionality piesní započúvali, našli sme v tomto koncepte jasné spoločné prvky. A najmä je to schopnosť piesní priniesť príbeh - to je moment, ktoré tieto dva, na pohľad rozdielne svety, spája.

Už úvodná introdukcia pesničky To si nedám len tak vziať, mala improvizačný charakter. V podaní Mariána Čekovského sme počuli harmonicky a melodicky nesmierne pestrú improvizáciu, s odvahou sa vzďaľujúcu tonálnemu centru. Napokon sa dostala k čitateľnejšej tonalite, aby sme v nej následne rozpoznali C, a, F, G. Pieseň s jednoduchým, priam elementárnym harmonickým pôdorysom, v ktorej úvode nám Čekovský ukázal, ako kreatívne sa k nej dá pristúpiť . Poetickosť rockovému ansámblu dodala dámska formácia The Ladies Ensemble. Husľové sólo v podaní líderky telesa Anežky Kara by som však popri klavíri, bicích a gitarách, rozhodne privítala zvukovo prieraznejšie, škoda, že ozvučenie na tento moment, ktorý by podporil estetiku a emocionalitu skladby, nemyslelo. V maqame však krásne znela sólová gitara - záver piesne skončil vo vyváženom pianissime. Marián Čekovský je zjav v slovenskej hudobnej kultúre - či už ako muzikant, autor, ale i moderátor. Už keď sme mohli po prvej skladbe získať akýsi nostalgický pocit, behom jednej vtipnej vety “prehodil” túto začínajúcu clivotu na humor. Aj ten je židovskej kultúre mimoriadne blízky, preto sme sa z publika dočkali inteligentnej reakcie.

Improvizačnú otvorenosť podporili hudobníci aj v ďalšej piesni Sláva. Texty, ktoré Lasica napísal pre Čekovského, patrili medzi jeho posledné (Raz-dva si zvykol na slávu, na nekritické chvály, a bol vždy vyšší o hlavu a všetci boli malí a zrazu koniec, posledná opona…) . Poetika piesne Kamaráti priniesla jemný zvuk, ostinátnu gitaru, vokály hosťujúcich spevákov (Denis Lacho, Nataša Čekovská, Lukáš Adamec) a napokon čoraz pestrejší sound v druhej strofe - s dominantnými husľami, klavírom, trúbkou. Prekvapenie prišlo oprostenou textúrou, ktorá poskytla priestor vokálom a napokon muzikanti pieseň rozvinuli do improvizácie. V Kamarátoch vyznieva silne aj záverečný aranž výlučne s vokálmi - je to istá forma mementa. V tejto piesni nejde len o protipól emócií, má podstatne hlbší, ľudský i psychologicko-filozofický rozmer. Je to o správnom pochopení a uchopení slov a ich mnohovrstevného významu. Zhudobniť Lasicove texty s citom a zároveň bez pátosu dokáže len málokto. Čekovský k nim prechováva úctu a zároveň jeho hudba hovorí súčasným hudobným jazykom. Na pesničkách ma baví najmä to, že hudba mimoriadne korešponduje so zmyslom textov, pritom nemá charakter naivného ilustratívneho stvárnenia. Autor v nich našiel hlbší zmysel. Texty ostávajú čisté, strofy vyznejú zrozumiteľne, bez inštrumentálnych hutností, no v rozvinutých refrénoch dostanú priestor muzikanti na sólové výkony. Nech sa maqam, stupňovaný s časovoou náročnosťou, môže zdať zdĺhavý, ak sa pri ňom započúvate do hudby, odhalí sa vám úplne nový svet. Trúbkové sóla Oskara Töröka si žili svojím vlastným životom, rozvíjajúc motív do nádherných obrazov. Török presne vedel, kedy môže v rytmicky stabilnom patterne prebrať priestor, kedy ho uvoľniť ostatným kolegom (na husliach melizmami a improvizáciami výborná Anežka Kara).

Medzi židovskými autormi som sa špeciálne tešila na pesničku od Amy Winehouse Rehab. Je to autobiografická, provokatívna, tragická skladba, ktorá hovorí o jej živote, rozhovoroch o tom, že by mala vyhľadať pomoc. Hudba Amy vychádza z r&b a prvkov jazzu, s dychovou sekciou a aražmánmi pripomínajúcimi soulovú hudbu 60. rokov. Rehab je manifestom jej osobnej nezávislosti - ak ste videli dokument o tejto unikátnej speváčke, nepotrebujete viac slov. Vážny text kontrastuje s takmer tanečnými prvkami hudby. Nataša Čekovská sa hlasom priblížila k Amy Winehouse, tmavým zafarbením a spievaním hrudným registrom. Amy nikdy nebola spevácky dokonalá ani akademicky presná, a už vôbec nie uhladená. No v jej frázovaní a výraze bolo niečo fascinujúce, akoby sa zrodila v inej ére hudby, ktorú preniesla do svojho spevu. Mala dar nespievať presne na dobu, ale jemne pred alebo po nej, v Rehab dosahuje jej prejav až konverzačný charakter. V pesničkách nájdete široké spektrum emócií - niekedy je drzá, inokedy ironická či hnevlivá, nešťastná, slobodná, no nikdy nepotrebuje meniť farbu “silou”. V Rehab zažiaril aj Oskar Török, ktorý vzhľadom na charakter skladby volil prierazný tón v improvizácii.

Ďalším židovským autorom, ktorého skladbu kapela predstavila, bol Lenny Kravitz. Jeho hit I belong to You patrí medzi jeho najznámejšie songy. Pekný, plynúci groove, jemný gitarový sprievod a soulová atmosféra nahrávala dramaturgii a celkovej koncepcii večera. Od Kravitza poznáme aj songy s rockovejším soundom, táto však zapadla do tradície soulu a r&b. Lukášovi Adamcovi nie najlepšie sadol rozsah piesne - Kravitz ako prirodzene tenorový spevák s ľahkosťou využíva falzetové polohy, aj preto sa v registroch Adamca ukázala menšia nevyrovnanosť. O to lepšie vyznelo hudobné stvárnenie (so sólovou gitarou) aj s vokalistami.

Pristaviť sa musíme aj pri Čekovského muzikalite - popri hraní na klavíri mal synťák, na ktorom hral paralelne s klavírnym partom basovú líniu. Nemyslím si, že touto schopnosťou disponujú mnohí ľudia, skôr je to výnimka ako pravidlo. Osobne som o tom nevedela a fascinovane som sa na tento úkaz dívala. Nejde ani tak o koordináciu a schopnosť nezávislého fungovania rúk, ako skôr o dve odlišné hudobné predstavy. Kým klavír môže hrať akordy, melodické figúry či rytmické akcenty, syntezátor vytvára basovú linku s vlastným charakterom. V Čekovského podaní tieto línie tvorili kompaktný celok.

V dramaturgii, ktorá mala doposiaľ ucelený charakter, sa kontrastne vynímal ďalší židovský autor. Leonard Cohen a jeho pieseň Dance me to the End of Love sa začala predohrou sláčikového kvarteta The Ladies Ensemble. Konečne sme teleso počuli v plnej kráse, aj so sólom huslí, v ktorých Anežka Kara akcentovala melizmy blízke židovskej hudbe. Husle v tejto pesničke nie sú len dekoráciou, ale nesú výraznú melodickú líniu, ktorá sa vznáša nad pravidelným pulzom repetície v sprievode. Líderka kvarteta je výnimočná osobnosť, huslistka a muzikantka, ktorá dokázala vnímať atmosféru skladby, dostať napätie medzi smútkom a tancom do hry. V sólach dominovala počas celej skladby, no nie zbytočne prierazne, s citlivosťou, farebnosťou a voľnosťou. Vtedy spoznáte pravého muzikanta, keď dokáže do hry vniesť voľnosť a nedrží sa nôt akoby okovami. Bola v tom naliehavá výpoveď, tragédia a zároveň krása.

Zmyselnosť tejto milostnej piesne, jej hypnotickosť, opakujúci sa rytmický pattern z nej robí priam meditáciu. Bola to krásna komorná balada, ktorá ako uliata sadla spevákovi Denisovi Lachovi. Pochopil vnútorný pokoj piesne, zároveň istú jej zdržanlivosť a tajomstvo. Hlasovo bol presvedčivý a registrami vyrovnaný. V aranžmáne tejto piesne nie je potrebných priveľa dramatických gest. Jej sila je v rytme, opakujúceho sa vzorca, do ktorého Marián Čekovský zapojil aj publikum. Jeho komunikatívnosť bola ústredným pilierom večera. Aj preto sa niesol v znamení priateľstva, hudobnej otvorenosti, vtipu.

Od štandardne koncipovaných piesní pop-music sa večer preniesol k príbehu, v ktorom nie je podstatný dramatický efekt, skôr vyvážený zvuk a rozprávanie príbehu. Dostali sme sa k ďalšiemu významnému autorovi Markovi Knopflerovi, piesni Sailing to Philadelphia, v ktorej hosťuje americký spevák a gitarista James Taylor. Hudobníci veľmi dobre pochopili estetiku zvuku, jednotlivé nástroje nesúperili o dominanciu. Dočkali sme sa krásne plynúceho zvuku vo vyváženej dynamike. Hudobná krajina Knopflera mala jemný pulz, jednotlivé hlasy vynikali aj vďaka premyslenému aranžmánu a charakteristickému gitarovému zvuku (skvelý gitarista Peter Tomko, elektrická gitara Michal Bugala). Možno rytmická sekcia na jednom mieste nebola celkom zohratá, čo v tomto type skladieb okamžite počuť, no ocenila som muzikalitu a pochopenie hráčov. Neilustrovali zbytočne príbeh. Predviedli nenápadnú eleganciu bez virtuozity, v kontrastných polohách a farbách vokálov (tak ako znie aj predloha) bola snaha o vyniknutie odlišnej perspektívy, ocenila som aj precízne frázovanie a prirodzenú melodickosť skladby. Tak, ako v predchádzajúcich skladbách, aj v tejto využili muzikanti priestor na improvizáciu. A neodpustím si poznámku, je úžasné sledovať huslistku Slovenskej filharmónie Anežku Kara, ako sa dokáže hudobne odviazať od svojej domovskej scény, kde musí otrocky sledovať noty.

Židovská kultúra, prepojená s osobnosťami autorov ako Leonard Cohen, Amy Winehouse či Lenny Kravitz, sa v dramaturgii konceptu dostala k symbolickému vrcholu - Broadway. Práve táto scéna predstavuje svet, v ktorej sa rozmanité kultúrne skúsenosti premiešavali a získavali novú podobu v muzikáloch, pop music a divadle. Leonard Bernstein bol z tohto pohľadu ideálnym dramaturgickým prvkom. Jeho tvorba dokázala spojiť klasickú hudobnú tradíciu, jazz, populárnu hudbu i americké hudobné divadlo.

Ak aj z publika očakávali typický repertoár židovskej hudby, okrem sekundárnych prvkov v interpretácii, dočkali sa piesne, stelesňujúcej emócie a tradície židovskej kultúry. Nataša Čekovská spievala pieseň Horchat Hai Caliptus izraelskej skladateľky a textárky Naomi Shemer. Hebrejská pieseň má v sebe nesie nostalgiu, zobrazuje spomienky na mladosť, plynutie času a premenu generácií. Text rozpráva o matke, ktorá prišla na nové miesto ako mladá žena, o otcovi, ktorý jej postavil dom na kopci, a o eukalyptovom háji pri rieke Jordán. Prejde polstoročie, ľudia zostarnú, deti vyrastú, no príroda a krajina zostávajú takmer nezmenené. Čekovská v komornom spracovaní piesne (spočiatku klavír, neskôr nádherné, clivé husle) zdôraznila melancholickosť piesne. Nie je to smútok, aký poznáme v tradičnom zmysle slova, skôr obraz krajiny v tichu, plynutie generácií, istý typ nostalgie spojenej s časom, ktorý sa nedá vrátiť. Je to jednoduchá, no o to silnejšia skladba s typicky hebrejskou melodikou, speváčka vyzdvihla jej čistotu. Čekovská nevyužívala hrudný register, skôr silu zmiešaného s dokonalými prechodmi do krásnych falzetov. Intonačne čistá, emočne presvedčivá, frázovaním citlivá, dynamicky vyvážená. V jemne hallovom efektne to bolo mimoriadne presvedčivé, dojímavé vystúpenie. Za mňa v tento moment mohol aj koncert skončiť…

Ďalšou skladbou Heaven Help od Lennyho Kravitza v podaní Lukáša Adamca sme sa opäť dostali k soulovému repertoáru, ktorá v závere slúžila na predstavenie kapely. Marián Čekovský predstavil hudobníkov: perkusionista František Nemeš, akustická gitara Peter Tomko, elektrická gitara Michal Bugala, bicie nástroje Adam Dzuro, trúbka Oskar Török, vokalisti Denis Lacho, Lukáš Adamec, Nataša Čekovská a the Ladies Ensemble pod vedením Anežky Kara. Tento večer mal byť elegantný, nostalgický, ale aj veselý. Pieseň Bola si mi blízka, keď si bola misska - v jednej vete je kompliment, ale aj irónia. Nik to nevedel v texte tak majstrovsky a s eleganciou vyjadriť, ako práve Milan Lasica.

Bol to veľký hudobný príbeh, večer plný kultúrnej symboliky, spojenie intimity sláčikového kvarteta s energiou pop-rockovej kapely. Melódie, ktoré sme dosposiaľ vnímali v inom kontexte, sa ocitli v novom zvukovom priestore. Aj vďaka tomu sme sa na ne dívali z iného uhla. Program Od Štetlu po Broadway predstavil putovanie hudby a ľudí, premenu tradície a to, že kultúrna identita nemusí byť prekážkou univerzálnosti. Naopak, môže byť jej zdrojom.