Peter Getting (nar. 1975 v Čadci) podľa webu Slovenského literárneho centra získal napríklad hlavnú cenu v literárnej súťaži Jašíkove Kysuce 2004 či prémiu v súťaži Slovenského rozhlasu za hru Megastar. Knižne debutoval poviedkovým súborom Klietky (2007). Jeho druhou knihou bol román Mrchovisko (2010). Na svojom konte má ešte zbierky poviedok Errata (2014), Polámané nohy baletiek (2018) a novelu Bludné kamene (2017). Venuje sa tiež publicistike a podieľal sa na viacerých nezávislých kampaniach umeleckého a spoločenského charakteru. V roku 2026 mu vyšla kniha Studne mútne – Umelecká kolaborácia v rokoch 1939 – 1945. V Krajskej knižnici Pavla Országha Hviezdoslava v Prešove sme sa s ním o nej porozprávali, keďže sem 10. júna tohto roka prišiel na besedu s čitateľmi.

Ako sa autor poviedok, novely či románu „prepracuje“ k takej nebeletristickej knihe?
Tým, že ja – okrem svojej literatúry – vlastne pracujem ako publicista. Tak som sa s týmito témami stretával a postupne som o nich uverejňoval články. Popritom som si robil už aj poznámky a prípravu na tú knihu, takže to bolo prirodzene spojené s mojou prácou.

Prečo názov Studne mútne a odkiaľ pochádza?
Ja v tej knihe polemizujem s naratívmi o tom, že spisovatelia, umelci sú svedomím národa, a zároveň v jednej dobovej správe z čias vojny je taká fráza, že sú studnicami našej kultúry. Ja s tým teda polemizujem, že nie vždy to bolo bezchybné a že boli tam aj zlyhania spisovateľov.

Nebol problém nájsť vydavateľstvo, ktoré chcelo vydať knihu práve s takým obsahom?
Stretával som sa s rôznymi reakciami, keď som oslovoval vydavateľov. Niekedy som mal pocit, že si to tak prehadzujú ako horúci zemiak. Napokon som rád, že som našiel Artis Omnis. Poznám vydavateľov aj osobne, lebo som u nich vydal jednu knižku asi pred desiatimi rokmi. Takže som bol rád, že si osvojili tento koncept a že to teda vyšlo u nich.

Na vyše 350 stranách knihy tnete do živého. Lenže nič iné nerobíte, len pripomínate, čo robili – a to nespomíname lídrov Hlinkovej gardy alebo Matice slovenskej – napríklad Andrej Plávka, Ján Kostra, Ján Smrek, Milo Urban, František Hečko, Ľudo Zúbek, Ľudo Ondrejov, Gejza Vámoš, Tido J. Gašpar, Valentín Beniak, Rudolf Dilong, Karol Strmeň, Andrej Žarnov, Svetloslav Veigl, teda sú medzi nimi aj poeti katolíckej moderny, ba divadelník Janko Borodáč. Aký ste mali pocit pri zhromažďovaní údajov o ich prorežimnej tvorbe?
O tomto rozmere týchto umelcov sa mlčí. Ja nechcem spochybňovať ich tvorivosť ani ich diela, mnohé z nich majú nadčasovú hodnotu. Chcel som poukázať skôr na to, že popri tom, ako vznikali tieto diela, ktoré majú svoju hodnotu, vznikali aj veci, ktoré podporovali režim a ktoré často tú hodnotu nemajú. Boli iba posluhujúce, podlizovali sa moci alebo nejakým spôsobom na tom profitovali. Teda nemá to byť portrét umelcov a spisovateľov, ale doplnenie portrétov o tieto ich zlyhania.

Ako je možné, že fungovala taká kolaborácia so smrteľne nebezpečným režimom? Išlo o presvedčenie, o snahu o verejné pocty alebo nebodaj iba o pózy v úlohe známych „užitočných idiotov“? Jednoducho: koho chlieb ješ, toho pieseň spievaj?
Bolo to v celej tejto škále. Boli aj tí presvedčení, boli tí, čo tomu uverili, boli ľudia, ktorí uverili a potom sa stiahli, lebo sa cítili možno trápne. Boli fanatici, ktorí vytrvali do konca, a boli ľudia, ktorí z toho proste len profitovali. Robili to oportunisticky. Teda presne tak, že spievali pieseň toho, koho chlieb jedli. Škála bola pestrá. A pestrá bola aj miera umeleckej kolaborácie. Niekto ten režim podporoval celý čas, niekto len čiastočne. Pre režim bolo podstatné to, že práve toto vytváralo mozaiku a tvárilo sa to potom, že umelci sú na našej strane. A to každý režim, zvlášť autoritatívny, veľmi oceňuje. Podpláca, korumpuje umelcov.

V tej súvislosti argumentujete aj tzv. Lomnickou výzvou. V čom bola zaujímavá?
Umelci hromadne podpisovali v Tatranskej Lomnici manifest o prenikaní nacizmu, aké je to správne. Ale robili to potom aj pri stalinizme. Treba byť opatrný, dávať si pozor, keď sa hromadne podpisujú nejaké výzvy.

To Janko Jesenský bol jediný, a aj to iba v súkromných denníkoch, kto sa vysmieval z posluhovania ľudáckemu režimu svojich kolegov od pera? Je príkladom vášho tvrdenia v úvode knihy, že „vždy sa dalo aj inak“?
Áno, jeho postoj bol úplne bezprecedentný a podľa mňa dokonca aj v rámci celej okupovanej, kolaborujúcej Európy za druhej svetovej vojny. Ale nebol jediný. V knihe venujem ku koncu celú jednu kapitolu tvorbe vzdoru, menujem aj ďalších autorov, ktorí nejakým spôsobom vzdorovali tej dobe a tomu režimu.

Vaša kniha nie je prvá, ktorá sa venuje tejto téme. V poznámkach k svojmu textu uvádzate viaceré zdroje – publikácie napríklad Ivana Kamenca (o. i. Po stopách tragédie), Ľubomíra Liptáka (2 217 dní), Kataríny Bajcurovej, Petry Hanákovej, Bohunky Koklesovej (Sen a skutočnosť. Umenie a propaganda 1939 – 1945), Martina Lacka (Slovenská republika 1939 – 1945), Miloslava Szabóa (Klérofašisti), Maríny a Kataríny Zavackých. Ak vám boli nápomocné, tak v čom?
Samozrejme, že od pádu komunizmu vyšla početná literatúra, vyšli aj početné odborné štúdie. Len ja polemizujem aj s tým, že niektoré odborné texty zostávajú uzavreté vo vedeckej alebo odbornej komunite a neprenikajú k širšej verejnosti. Môžem povedať, že konkrétne Ivan Kamenec mi veľmi nezištne pomáhal počas tých rokov radami ako laikovi-spisovateľovi, ktorý po niečom pátra a báda.

Aké máte reakcie na knihu?
V absolútne drvivej väčšine sú veľmi pozitívne. Koniec koncov, kniha nevznikla preto, že by som nemal rád literatúru. Naopak, mám rád literatúru, umenie a kultúru. A takisto ľudia, ktorí toto reflektujú, to neberú tak, že to má byť nejaké hanobenie alebo nadávanie na niekoho, kto žil v ťažkej dobe. Skôr sú ľudia, ktorí sa radi dozvedajú veci, a k tomu patrí aj kritický pohľad. Takže stretávam sa s veľmi pozitívnymi reakciami, napríklad aj zo strany učiteliek.

Čo vám dávajú takéto stretnutia s čitateľmi?
Je to bezprostredná diskusia. Odkedy kniha vyšla, tak takto obchádzam Slovensko a práve diskusia je pre mňa veľmi dôležitá. Kniha nemá niečo uzatvárať, skôr má stáť na začiatku diskusie. Jedine polemika vedie k nejakej reflexii v spoločnosti. Veľmi to vítam.

A vy – s odstupom času – ste spokojný s tým, čo ste napísali? Bolo by potrebné niečo prepracovať, doplniť?
Ja som taký, že do knižiek – po tom, ako vyjdú a už to nemá, samozrejme, najmenší zmysel – zanášam ďalšie opravy, ktoré sú už, žiaľ, bezpredmetné. Treba sa s tým zmieriť, že kniha má po vydaní svoj vlastný osud a autor s tým veľa nezmôže. Už si to žije svojím životom.

Čo ďalej po takejto tuhej káve?
Chcem si dať presne trošku pauzu od tejto tematiky. Dorábam svoje prózy, mali by to byť také rozprávky pre dospelých. Narúšam trochu ten kánon rozprávok. Koniec koncov, rozprávky nikdy neboli určené len pre deti. To až v 20. storočí sa umelo transformovali. Vždy to bola literatúra určená pre rôzne vekové generácie. Takže pracujem na rozprávkach pre dospelých.

Je obdivuhodné, koľko článkov a v akom rozsahu každý jeden publikujete v prílohe Víkend denníka Sme. Obdivuhodnejšie je, o čom všetkom tematicky píšete. Ako to dokážete zvládať?
Je veľký tlak v dnešnej dobe na kvantitu namiesto kvality. Je ťažké tomu vzdorovať. Celá spoločnosť na to tlačí. Vnímam to tak, že desať-dvadsať rokov bojujem s týmto tlakom a snažím sa ho trochu odtláčať. Noviny sú však také, že si žiadajú pomerne veľa a rýchlo.

Zhováral sa: Jozef Jurčišin

Zdroj foto: Peter Getting na besede v Krajskej knižnici P. O. Hviezdoslava v Prešove s moderátorkou Andreou Sivaničovou.
Foto: Jozef Jurčišin