Pre B. Mazúcha (nar. 1971) ide o štvrtú spoluprácu s DAD. Prvýkrát tu režíroval inscenácie Posadnutí (v roku 2016), Kráľ Ubu a Pieskovisko (v roku 2019). Uvítal ponuku, pretože kontakt s týmto divadlom, hrajúcim v rusínčine, považuje za veľmi inšpirujúci a vzrušujúci. Rusínčina ho oslovuje živelnosťou a ostrosťou, baví ho pracovať v tomto jazyku.

Inscenácia sa teda opiera o predlohu K. Čapka (1890 – 1938), ale ako B. Mazúch naznačil, pôvodinu Vec Makropulos (hra mala premiéru 21. novembra 1922 v Prahe) využíva len veľmi skromne. Bolo by zaujímavé porovnať, koľko je v tejto inscenácii Čapka a jeho hry Vec Makropulos. Tak ona, ako aj Mazúchova interpretácia sa zaoberá otázkou nesmrteľnosti a právom človeka umelo si predlžovať život. „To je však všetko, čo spája tieto dva počiny. Aj preto je názov nášho predstavenia iný. Nedržíme sa Čapka zubami-nechtami, naším prístupom sme si rozviazali ruky,“ povedal. Dodal, že v najnovšej tvorbe rôznych literátov sa objavila téma nesmrteľnosti. Jej „rozbor“ na javisku DAD však v skúšobnom období prebiehal uplatnením hereckých cvičení a aktívnejších dialógov. Inscenácia vznikala ako spoločné dielo režiséra, troch účinkujúcich herečiek a dvoch hercov. „Kolektív hrá pre mňa kľúčovú úlohu. Spoločná tvorba vyzerala tak, že sme si nahrávali dialógy a potom prebiehala selekcia tých použiteľnejších,“ poznamenal. Je to koncept, ktorý sa podľa neho nedá vždy uplatniť; súvisí s témou hry, s inscenačným kolektívom a s prostredím.

Vzdialene toto predstavenie pripomína počiny, ktoré v 80. rokoch s hereckým kolektívom na scéne vtedajšieho Ukrajinského národného divadla vytvárali režisér Blaho Uhlár, scénograf Miloš Karásek a dramaturg Vasiľ Turok. Odštartovala ich inscenácia Sen nonsens. Predstavenie B. Mazúcha a hereckého kolektívu je obsahovo o divadelnom svete, o práci hercov, ich dojmoch z prístupu k stvárňovanej postave, o tom, že divadelné dosky „sú večnosť“, ako vraví jedna z postáv. Nedominujú všeobecné otázky života a smrti, nesmrteľnosti a večnosti. Postavy nemajú mená a ani sa neoslovujú. Striedajú rôzne polohy svojho scénického výrazu – raz osobný, raz štylizovaný.

Interpreti Jarka Sisáková, Zdenka Kvasková (tá je aj autorkou hudobnej zložky), Iveta Fejková Fedorová (akrobatický výkon na dlhom plátennom šále visiacom z plafónu javiska), Jozef Pantlikáš a Vladimír Roháč neváhali vybrať fotky z albumov svojho života (zväčša z mladosti) a príbuzných, ktoré sa premietajú na plátne v pozadí scény. Podľa J. Sisákovej je dôležité, že inscenácia prispieva k ďalšiemu kreovaniu rusínskeho jazyka, ktorý bol kodifikovaný v polovici 90. rokov, je teda mladý a vyvíja sa. Dostávajú sa do neho nové slová z oblasti scénického umenia. Podľa nej „sami sebe sme učiteľmi“.

Kostýmy sú dielom hosťujúcej Lenky Rozsnyóovej.

Úsmevným potvrdením toho, že všetci zainteresovaní tvorcovia poznajú región severovýchodného Slovenska, v ktorom žije obyvateľstvo používajúce rusínčinu, je záverečný výstup Z. Kvaskovej. Má v ňom pripomienku, že sme v roku 2033, teda v roku, keď uplynulo dve tisíc rokov od ukrižovania a zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Vraví, že „dnes“ má DAD šesť scén a menuje dediny, kde sú (v súčasnosti má DAD dve kmeňové javiská).

Každopádne, nie je to prvoplánové divadlo. Absentuje klasický dejový príbeh – či už nosný, alebo aspoň vedľajší. Inscenácia – potvrdila to už premiéra – bude mať určite skalných divákov, ale aj takých, ktorým toho veľa nepovie. Zvedavosť na reakciu publika naznačila aj umelecká vedúca súboru, herečka Ľudmila Lukačíková. „Hľadisko“ dostáva príležitosť ochutnať v repertoári DAD „úplne niečo iné“.

DAD ako jediné profesionálne divadlo na Slovensku hrá predstavenia v rusínskom jazyku, zároveň raz ročne do svojho repertoáru zaradí aj hru v ukrajinčine. Inscenácia má originálny názov Діло вічність a do rusínčiny pôvodný text preložila Anna Kuzmiaková. V 80. sezóne (spolu so sezónami, ktoré divadlo absolvovalo pod názvom Ukrajinské národné divadlo v Prešove) je v poradí 407. premiérou, štvrtou v tomto kalendárnom roku a poslednou v sezóne 2025/2026. Na jej realizáciu DAD dostalo dotáciu z Fondu na podporu kultúry národnostných menšín SR, zo sekcie pre rusínsku kultúru.

Foto: Archív DAD / Branislav Štefánik