Autor textu, nemecký dramatik, dramaturg a pedagóg, Roland Schimmelpfenning (1967), patrí medzi najznámejších európskych dramatikov súčasnosti. Kostýmy a scénu vytvorila Eva Kudláčová Rácová. O pohybovú spoluprácu sa postarala Zuzana Burianová. Preklad urobila Martina Vannayová. Hrajú: Jana Evelley, Ľudmila Dutková, Samuel Gáfrik, Stanislava Kašperová, Jakub Kuchár, Matej Lacko, Michal Novodomský, Katarína Pustaiová a Svetlana Wittnerová.

Bližšie informácie o novinke z repertoáru DJZ nám v odpovediach poskytla jej dramaturgička Zuzana Palenčíková.

Aký je dej inscenácie?

"Pri písaní textu 100 songov uvádza jeho autor Roland Schimmelpfennig ako inšpiráciu teroristický útok v Madride v roku 2004, keď vo vlakoch počas rannej špičky explodovali bomby. Ide o najtragickejší teroristický útok v dejinách Španielska a jeden z najvážnejších v Európe po roku 1945. Celkovo explodovalo 10 výbušnín odpálených pomocou mobilných telefónov. Počas atentátu zahynulo 193 ľudí a približne 2 500 bolo zranených.

Autor však výbuch v texte nikdy neukazuje. Text je pokusom o rekonštrukciu jedného momentu, ktorý netrval ani päť minút – momentu tesne pred katastrofou. Nejde o dokumentárne spracovanie. Sledujeme krátky úsek času pred výbuchom, v ktorom sa odohrávajú úplne obyčajné situácie. Vidíme čašníčku Sally a šálku, ktorá padá; muža, ktorý pomyslí na osemnohého koňa Sleipnira; striptérku, ktorá verí v Boha; farára, ktorý má pochovať šesťročné dieťa; ženu, ktorá beží na nástupište, ale je už neskoro; počujeme obľúbenú pesničku v rádiu… Rodiny, študenti, robotníci, pendleri, turisti.

Inscenácia v réžii Eduarda Kudláča sa skladá z fragmentov – drobných obrazov, ktoré sa opakujú, variujú a postupne vytvárajú mozaiku jedného rána. Nejde o zobrazenie samotnej tragédie, ale o zachytenie momentu, ktorý jej predchádza – chvíle, keď ešte všetko vyzerá úplne normálne. Dielo kladie otázku, či je vôbec možné takúto udalosť zobraziť, a namiesto odpovede ponúka intenzívny zážitok z prítomnosti, ktorá sa náhle preruší."

Ako by ste charakterizovali hrdinov príbehu?

"Postavy v inscenácii nemajú klasický dramatický oblúk ani detailne vykreslenú psychológiu. Sú to skôr útržky ľudských osudov – muž, ktorý si spomenie na mýtického koňa, žena bežiaca na nástupište, striptérka, ktorá verí v Boha, kňaz, ktorý má pochovať dieťa, muž, ktorý sa pohádal so svojou ženou...Ich príbehy sú len naznačené, často zachytené v jedinej situácii alebo myšlienke.

Vystupuje tu skupina mužov a žien rôzneho veku, ktorá sa neustále premieňa na jednotlivcov. To, čo ich spája, nie je vzťah medzi nimi, ale spoločný čas a priestor – jedno ráno, jeden vlak, jeden okamih. Ich životy sa navzájom len letmo dotýkajú, mnohí sa nikdy nestretnú, no napriek tomu sú súčasťou tej istej udalosti. Práve táto anonymita a zdanlivá náhodnosť zdôrazňujú krehkosť ľudského života: ktokoľvek z nás sa môže ocitnúť v nesprávnom čase na nesprávnom mieste.

Postavy zároveň často hovoria o sebe v tretej osobe, komentujú svoje konanie alebo ho opisujú, akoby stáli vedľa seba. Tento odstup vytvára zvláštnu, napätú perspektívu – sú zároveň vo vnútri situácie aj mimo nej."

Na akú hudbu sa môžeme tešiť?

"Hudba je jedným z kľúčových prvkov inscenácie a nesie jej rytmus aj atmosféru. Dominantnú vrstvu tvorí pôvodná kompozícia slovenského skladateľa Petra Machajdíka. Popri nej zaznievajú aj fragmenty známych melódií – skôr ako ozveny alebo piesne, ktoré si postavy nesú v hlave. Hudba tak nevstupuje do deja zvonka, ale vyrastá priamo z ich prežívania a pomáha vytvárať silný, miestami až hypnotický zážitok.

Keď autor písal hru pre švédske divadlo v Örebre, pýtal sa všetkých zamestnancov na ich päť obľúbených piesní. Dva roky si do zápisníka zbieral názvy skladieb, ktoré nemusia byť práve najkrajšie, ale patria k tým najznámejším – hity, ktoré nedokážete dostať z hlavy, známe, banálne „odrhovačky“. Do textu vybral rôzne anglo-americké piesne aj obľúbené švédske songy. Inscenátorov však vyzval, aby si výber skladieb prispôsobili svojej lokalite, čo je príznačné aj pre prešovskú inscenáciu.

Výber ústrednej piesne Bette Davis Eyes nie je náhodný. Pieseň preslávila americká speváčka Kim Carnes a v roku 1981 sa stala jedným z najväčších hitov svojej doby. Názov piesne odkazuje na Bette Davisovú, legendárnu hollywoodsku herečku známu svojím mimoriadne intenzívnym, „uhrančivým“ pohľadom. Hudba v inscenácii sa tak stáva jazykom, ktorým sa pokúšajú opísať neopísateľné – možno aj preto, že práve hudbu si ľudia pamätajú presnejšie než fakty."

Autor foto: Jana Dzurčaninová, DJZ