Banskobystrická synagóga bola v čase fašistického Slovenského štátu znesvätená, opakovane podpálená, interiér bol zdevastovaný a sklené výplne okien povybíjané. Po vojne boli škody také výrazné, že ich zostávajúci Židia v meste neboli schopní zrekonštruovať. Väčšina členov židovskej obce totiž neprežila koncentračné tábory. Nasledujúci komunistický režim židovských občanov ignoroval a synagógy často využíval ako skladové priestory, pričom priestor banskobystrickej synagógy slúžil ako sklad stavebného materiálu a umelých hnojív. V 80. rokoch 20. storočia bola vážne poškodená a v roku 1982 sa štát rozhodol pre jej demoláciu. Synagóga, ktorá bola vyše sto rokov dôležitým symbolom židovskej komunity bola postavená v druhej polovici 19. storočia v neologickom štýle a veľkosťou sa dá prirovnať ku kostolu svätej Alžbety, ktorý sa nachádza na Dolnej ulici. Stála vedľa budovy rabinátu, jej priečelie zdobili ornamenty, po stranách vežičky s Dávidovými hviezdami, okná s vitrážami boli v horných častiach zaoblené. Po vstupe do budovy sa po oboch stranách nachádzali schodištia vedúce na chór. Susedná budova slúžila ako sídlo rabína, ktorý v nej zároveň býval. Po vojne bol rabinát znárodnený a využívaný Telovýchovnou jednotou, čo budovu značne poškodilo. Po Nežnej revolúcii, keď bola v havarijnom stave, bola v rámci reštitúcií vrátená obnovenej Židovskej náboženskej obci a podrobená dôkladnej rekonštrukcii. Dnes slúži ako administratívne centrum obce.

Medzi členmi komunity sa v posledných rokoch začala čoraz viac objavovať myšlienka, pripomenúť si synagógu vybudovaním pamätného miesta. Približne pred ôsmimi rokmi sa začala idea postupne realizovať, až vyústila do užšieho výberu návrhov možného pamätníka. Medzitým sa ustálil názor, že pamätník by mal mať širší zmysel a preto bolo prijaté rozhodnutie, že okrem pamiatky na zbúranú synagógu bude symbolizovať aj pripomienku holokaustu a v širšom zmysle aj rasového násilia. Po spracovaní projektu a vydaní stavebného povolenia prišlo niekoľkoročné obdobie hľadania spôsobu financovania a hľadania potenciálneho dodávateľa stavebných prác. Po dlhších rokovaniach s Mestom Banská Bystrica a Banskobystrickým samosprávnym krajom prišlo v roku 2025 k dohode o finančnej podpore projektu. Hlavnú finančnú záťaž niesla Židovská náboženská obec Banská Bystrica. Projekt bol tiež podporený niekoľkými súkromnými osobami a náboženskou spoločnosťou. Popri prvotnom zámere, ktorým je pripomienka na zničenú synagógu bolo, aby sa stavba stala súčasťou židovského kultúrneho dedičstva a miestom, kde bude možné realizovať duchovné potreby, stretávania sa počas veľkých sviatkov, miestom zastavenia sa obyvateľov mesta a jeho návštevníkov a na edukačné účely. Autorom projektu Pamätníka obetí holokaustu a rasového násilia v Banskej Bystrici je Ing. Arch. Igor Faško. Pamätník je vytvorený z pohľadového betónu s prvkami ušľachtilej corténovej ocele, ktorá svojou imitáciou hrdze symbolicky podporuje aj niektoré detaily. Pomedzi dva vysoké pylóny rozdielnej výšky sa nástupnou rampou vchádza do pietneho priestoru. V priestore za pylónmi sa nachádza pietny text. V strede pôdorysu je vytvorené sedenie a v mieste, kde sa bola kedysi umiestnená Tóra sa nachádza svietnik Menora. Pri výkopových prácach bol okrem základov zničenej synagógy nájdený aj fragment liatinového stĺpa s hlavicou, ktorý v synagóge podopieral hornú galériu, v ktorej sedávali ženy. Tento je zakomponovaný do pamätníka.

„Aj keď nie som rodený Bystričan, môj život je úzko spätý s týmto mestom a preto sa často ako Bystričan identifikujem. Krátko po mojom zvolení za predsedu banskobystrickej Židovskej náboženskej obce na konci roka 2014, som sa pri stretnutí s členmi obce zaviazal, že jedným z mojich naplnených cieľov v tejto funkcii bude vybudovanie pamätného miesta po zbúranej synagóge. Vtedy to vyznelo ako utópia, ale z vízie sa postupne stala realita, ktorá rozšírila cieľový obsah o pamiatku na holokaust, ktorý mesto nemalo. Nebol som v tom samozrejme sám, do prípravy sa zapojili aj ďalší členovia. Naša snaha vyústila v roku 2025 do začatia stavebných prác, ktoré boli ukončené na jar 2026. Vybudovanie pamätníka považujem za významný počin nielen pre židovskú komunitu, ale aj pre samotné mesto Banská Bystrica. Je dôležité, že pamätník bude ďalším generáciám pripomínať utrpenie holokaustu, ktorý nesmie byť zabudnutý. Za celú komunitu budem rád, ak sa pamätník stane súčasťou židovského kultúrneho dedičstva a kultúrneho dedičstva mesta Banská Bystrica. Pamätníkom to samozrejme nekončí. Pre verejnosť plánujeme organizovať spomienkové podujatia, ale aj ukázať niečo z našich sviatkov,“ hovorí predseda Židovskej náboženskej obce v Banskej Bystrici Jaromír Wolt.

Židia po príchode do Banskej Bystrice výrazne ovplyvnili spoločenský a kultúrny život mesta. Prvé žiadosti o usadenie sa v meste a možnosti podnikať, založiť si židovskú školu i náboženskú obec sa objavili v roku 1862. Dovtedy mali Židia zákaz vstupovať na územie mesta. Postupne založili náboženskú obec, zriadili školu, cintorín, a postavili prvú synagógu. V roku 1919 mala Banská Bystrica 10 707 obyvateľov, z toho bolo 77,7 % Slovákov, 10% obyvateľov malo národnosť maďarskú, 7% židovskú a 4% nemeckú. Katolíkov bolo 6611, evanjelikov 2444, židov 1146, kalvínov 76 a 320 ľudí bolo iného vierovyznania. V meste existovali rôzne náboženské spolky a kluby a vo vzťahoch sa nikto nedelil na katolíkov, evanjelikov, či židov. V roku 1936 sa Banskej Bystrici konali II. svetové zimné hry MAKABI, ktoré boli s nadšením prijímané všetkými etnickými skupinami. Neboli chápané ako hry židovskej komunity, ale ako športové hry konané na území mesta Banská Bystrica. Hry dosahovali úroveň olympijských hier a boli prejavom demokratického štátu. Nadobudli nadregionálny charakter a ich slávnostné zahájenie sa vysielalo do celého sveta. Mnohých zahraničných návštevníkov prekvapili demokratické pomery, priateľská atmosféra, tolerancia a znášanlivosť ľudí, sympatie k nim, bezprostrednosť ľudí ku všetkým, bez rozdielu náboženskej, rasovej či národnostnej príslušnosti. Prvá Československá republika predstavovala pre všetky etniká normálny život. Vznik autonómie sa však veľmi rýchlo od demokracie odklonil. Po vyhlásení Slovenského štátu v roku 1938 pod vedením Jozefa Tisa začali byť Židia prenasledovaní. Ich nehnuteľnosti a živnosti zapečatili, majetky boli arizované. Arizácia židovských majetkov prebiehala od roku 1939 do roku 1945. Mnohé z malých podnikov, ktoré nemali strategický význam boli zlikvidované. Menšie prevádzky v centre mesta boli zatvorené a ich tovar bol buď rozpredaný alebo zhabaný. Väčšie prosperujúce podniky štát násilne previedol do rúk nežidovských správcov, arizátorov. V Banskej Bystrici boli zarizované desiatky známych podnikov. Správcami sa stali napríklad členovia Hlinkovej gardy alebo Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Spolu s podnikmi boli Židom nariadením štátu zhabané byty a domy, hnuteľný majetok museli odovzdať, ich bankové kontá boli zablokované a peniaze prepadli štátu. Židovskí zamestnanci boli prepustení. V čase deportácií do koncentračných táborov boli už Židia úplne ožobračení. Z ich utrpenia profitovali noví majitelia ich majetkov, arizátori. Po vojne sa preživší k svojim majetkom už nedostali kvôli odporu nových majiteľov.

V roku 1942 žilo v Banskej bystrici 1327 židovských obyvateľov. Väčšina z nich bola počas vojny zavraždená v koncentračných táboroch, alebo popravená v neďalekej Kremničke nacistickými jednotkami a Pohotovostnými oddielmi Hlinkovej gardy. Po vojne sa do Banskej Bystrice vrátilo približne 130 preživších. Kvôli pretrvávajúcej nenávisti časti obyvateľstva a nepriateľskému tlaku komunistického režimu väčšina z nich nakoniec emigrovala. Dnes tvorí židovskú komunitu okolo 60 členov.

„Som nesmierne rada, že sa podarilo pamätník zrealizovať, pretože nie je len pripomienkou minulosti, ale aj dôležitým odkazom pre budúce generácie. Vnímam ho ako miesto pamäti, úcty a dialógu, ktoré nám pripomína, aké dôležité je chrániť ľudskosť, toleranciu a vzájomné porozumenie. O to viac ma teší, že popri pamätníku vznikla aj myšlienka vytvoriť priestor pre vzdelávanie a výstavy. Verím, že práve prepojenie historickej pamäte so vzdelávaním má veľký význam. Mladým ľuďom pomáha lepšie porozumieť našim dejinám a uvedomiť si hodnotu slobody a demokracie. V najbližších mesiacoch nás čaká rekonštrukcia priestorov v budove sídla židovskej obce, aby sa toto miesto mohlo stať živým centrom stretávania, kultúry a spoločenského života. Mojím želaním je, aby pamätník neostal len symbolom minulosti, ale aby prirodzene spájal ľudí, vzdelával a otváral dôležité spoločenské témy,“ dopĺňa tajomníčka Židovskej náboženskej obce v Banskej Bystrici Zuzana Majerová.

Kultúru, náboženstvo a spoločenskú hodnotu židovskej komunity dnes už pripomína iba niekoľko miest. Okrem pristavenia sa pri Pamätníku obetí holokaustu a rasového násilia môžu obyvatelia a návštevníci Banskej Bystrice vojsť do unikátnej rodinnej vily významného maliara židovského pôvodu Dominika Skuteckého. Neorenesančná vila v benátskom štýle bola postavená podľa maliarových návrhov. Počas vojny bola rodina Skuteckých z vily vysťahovaná a jej priestory zabralo nemecké gestapo. V tomto čase bola vila zničená a veľká časť umeleckých diel roztratená. V roku 1994 prešla rekonštrukciou a dnes je v nej zriadená stála expozícia umelcových diel. Dominik Skutecký je pochovaný na židovskom cintoríne na Rudlovskej ceste. Druhým miestom je Záhrada Chavivy Reik, ktorá pripomína život hrdinskej Banskobystričanky. Vyrastala v Radvani ale v roku 1938 emigrovala do Palestíny. V roku 1944 sa vrátila a zapojila sa do Slovenského národného povstania. Bola zajatá, mučená a popravená v Kremničke. Pamiatku na obete nacistov, ktorými boli Židia, Rómovia, odbojári, či politickí protivníci, pripomínajú v uliciach Banskej Bystrice kamene Stolperstein, ktoré sú vsadené do chodníka pred domom zavraždeného. Okoloidúcim pripomínajú zločiny a miestnu históriu a nenásilne dotvárajú verejný priestor. Na kameni s malou mosadznou tabuľkou je uvedené meno obete, dátum narodenia a jej osud.

Zdroj foto: Židovská náboženská obec v Banskej Bystrici / ŽNO BB