DPOH nadväzuje inscenáciou nielen na tému aktuálnej sezóny, ktorou je nová klasika, ale voľne i na dramaturgickú líniu divadla Generácia Z. V rámci neho vznikli štyri autorské inscenácie, ktoré dávali priestor mladým tvorkyniam, tvorcom a témam, ktorými žijú.

Uvedenie novej hry je spojené s pohľadom generácie tvorkýň, ktoré kriticky premýšľajú o vlastnej krajine a svojej budúcnosti. Režisérka Patrícia Rotterová, ktorá vlani úspešne absolvovala štúdium na Katedre réžie a dramaturgie Divadelnej fakulty Vysokej školy múzických umení, vytvorila spoločne s dramaturgičkou Katarínou Jungovou výraznú scénickú úpravu klasiky svetového divadla.

Reinterpretácia Čechova v chladnom priestore podzemného krytu

„Tri sestry je moja najobľúbenejšia hra od Čechova. Existujú v nej dva protipóly – existenciálna ťažoba a zároveň nesmierna ľahkosť. Sestry túžia iba po jednom – odísť do Moskvy. Hoci je Čechovova Moskva historicky aj hodnotovo vzdialená tej súčasnej, samotné rozhodnutie inscenovať ruskú drámu dnes nevyhnutne vstupuje do aktuálneho spoločenského a politického diskurzu,“ približuje režisérka Patrícia Rotterová. Dodáva, že práve táto vzniknutá kontroverzia bola pre tvorivý tím východiskovým bodom celej koncepcie: „Pýtali sme sa, ako sa mení význam Moskvy skrz optiku národného historického kontextu. Posun
k tejto interpretácii vyžadoval radikálnu úpravu pôvodného textu – rodina Prozorovcov sa nenachádza v Rusku v roku 1901. Naša úprava vsádza ruské postavy do slovenského prostredia – zažívajú príchod, prítomnosť a odchod armády rovnako ako v predlohe, ale motív armády naberá v našej inscenácii iný významový rámec.“

Ako uvádzajú tvorkyne, Oľga (Zuzana Konečná), Máša (Alexandra Lukáčová) a Irina (Ivana Kološová) žijú spolu s bratom Andrejom (Róbert Sipos) v malom meste kdesi na Slovensku
a ich jedinou túžbou je čím skôr odtiaľ odísť. Na návštevu prichádza očarujúci podplukovník Alexander Veršinin (Marek Majeský), necháva si nalievať čaj a cíti sa ako doma.

Dej Troch sestier na scéne mrazivého priestoru CO krytu sa odohráva v časovej línii rokov 1945 – 1952 – 1970 – 1991 a dotýka sa aj súčasnosti. Na časovej osi oslobodenie krajiny spod jedného režimu strieda vojenská invázia, pokračuje okupáciou sovietskou armádou, ktorá sa končí až pádom ďalšieho režimu. Deje sa to kdesi na pozadí známych životných príbehov troch Čechovových sestier, ktoré aj v tejto novej úprave zápasia s generačným pocitom bezmocnosti, stagnácie a nemožnosti odchodu.

„Chceli sme reflektovať vzťah Slovákov k Rusku, a tak hovoriť aj o našom pohľade, o našom vzťahu. Zároveň aj o vzťahu Slovákov k sovietskej okupácii v minulosti. Ako si nedokážeme pamätať, vnímať to, čo sa tu dialo? A ako môžu ľudia akceptovať, že sa orientujeme na Rusko, napriek okupácii, ktorá tu bola? Keď sa človek nad touto témou zamyslí, uvedomí si, že je veľmi kontroverzná,“ hovorí v rozhovore pre bulletin k inscenácii dramaturgička Katarína Jungová a otvára tak aj otázku, čo formuje kolektívnu pamäť ľudí a ambivalentný vzťah k ruskej prítomnosti. Spolu s režisérkou vychádzali pri úprave hry z možností priestoru bývalého podzemného krytu, ktorý pôsobí surovo až nehostinne, pričom sám v sebe nesie vojenskú tému.

Nová klasika očami generácie Z

Tri sestry sú druhou premiérou aktuálnej sezóny DPOH, ktorá sa viaže k téme Nová klasika. „Zdá sa, že starý svet je s týmto našim aktuálnym prepojený oveľa viac, než si to uvedomujeme a chceme vôbec pripustiť. Základným heslom našej prítomnosti je zabúdanie. Zabúdame na minulé a aktuálne obete, perzekúcie, utrpenia a vedome či nevedome sme nepoučiteľní. Som rada, že nastupujúca generácia divadelných tvorkýň a tvorcov siahla po tejto silnej téme,“ priblížila riaditeľka DPOH Vladislava Fekete.

Tvorba najmladšej generácie režisérov a režisérok má v repertoári DPOH svoje špecifické miesto. Podľa umeleckej riaditeľky Veroniky Kolejákovej im v divadle ponúkajú do veľkej miery voľnú ruku vo výbere tém a textov, ktoré chcú zmysluplne inscenovať: „Patrícia Rotterová a Katarína Jungová tvoria už v mladom veku výraznú režijno-dramaturgickú dvojicu. Ich rozhodnutie siahnuť po klasickom texte Antona Pavloviča Čechova nás najskôr prekvapilo. Vnímame, že v posledných rokoch obdobia ruskej invázie na Ukrajinu nesie ruská klasika v Európe pachuť zapovedaných textov a divadlá sa k nej stavajú skôr rezervovane.
V tejto výraznej adaptácii sa mladým tvorkyniam vybraný dramatický text, paradoxne, stal podkladom na komentovanie našej minulosti aj súčasnosti vo vzťahu ku kultúrnemu a mocenskému vplyvu Ruska, ktorý sa nedá dlhodobo odmyslieť.“

Emocionálna sila príbehu podľa nej presahuje individuálny osud postáv: Univerzálnosť príbehu našich troch sestier a ich rodiny, ktorá žije tesne zovretá v nepohodlí podzemného krytu, v krehkom bezpečí, sa hlboko dotýka rôznych iných strachov a pocitov ohrozenia, ktoré so sebou civilizačná kríza prináša.“

Nová inscenácia ponúkla príležitosť na spojenie skúseností generácií nielen v hereckom tíme. Kostýmy do inscenácie vytvorila oceňovaná Marija Havran, ktorá je niekoľkonásobnou držiteľkou divadelného ocenenia DOSKY, jej tvorba vzniká v úzkom vzťahu so scénografiou a svetelným dizajnom, pod ktoré sa v tomto prípade autorsky podpísal scénograf Matúš Ďuran. Prvá a druhá premiéra inscenácie Tri sestry sa v DPOH uskutočnia 6. a 13. marca. Viac informácií nájdete na stránke www.dpoh.sk.

A. P. Čechov: Tri sestry

Preklad: Ľubomír Vajdička
Úprava: Patrícia Rotterová, Katarína Jungová
Réžia: Patrícia Rotterová
Dramaturgia: Katarína Jungová, Tereza Hladká
Scéna a svetelný dizajn: Matúš Ďuran
Kostýmy: Marija Havran
Videodokrútky: Ottakar Chlpík, Samuel Švehla
Videoprojekcie: Vladimír Slaninka
Live kamera: Richard Drgoň

Osoby a obsadenie:

Oľga: Zuzana Konečná
Máša: Alexandra Lukáčová
Irina: Ivana Kološová
Andrej: Róbert Sipos
Nataša: Katarína Gurová
Alexander Veršinin: Marek Majeský
Nikolaj Tuzenbach: Tadeáš Bolo

Veršininova manželka (videodokrútka): Viktória Vadovičová
Fiodor Kulygin (videodokrútka): Peter Martinček
Čebutykin (hlas): Miroslav Noga

Foto: Robert Tappert, Tri sestry (2026, DPOH)