Pavel Vilikovský patril k výrazným osobnostiam modernej slovenskej prózy. Do literatúry vstúpil v šesťdesiatych rokoch 20. storočia a jeho poviedky, novely a romány prispeli k jej neskoršiemu postmodernému smerovaniu. V tvorbe spájal záujem o vnútorný život človeka s iróniou, literárnou hrou a otázkami identity. Popri vlastnom písaní sa venoval redakčnej práci a prekladaniu anglicky písanej literatúry.

Život, štúdium a redakčná práca

Pavel Vilikovský sa narodil 27. júna 1941 v Palúdzke, dnešnej mestskej časti Liptovského Mikuláša. V rokoch 1958 – 1959 študoval filmovú réžiu na pražskej FAMU. Následne v rokoch 1960 – 1965 študoval angličtinu a slovenčinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

Už počas štúdia začal pracovať v časopise Slovenské pohľady. Na začiatku normalizácie musel z redakcie odísť a zamestnal sa vo vydavateľstve Tatran. V rokoch 1976 – 1996 pôsobil v časopise Romboid, kde zastával aj funkciu šéfredaktora. V deväťdesiatych rokoch pracoval tiež v slovenskej redakcii Reader’s Digest. Jeho dlhodobé redakčné a literárne pôsobenie bolo späté s Bratislavou.

Literárne začiatky a prelomové obdobie

Časopisecky debutoval v roku 1961 v Mladej tvorbe poviedkou Viac než kedykoľvek. Prvou knihou sa stala zbierka poviedok Citová výchova v marci (1965). Po nej nasledovalo dlhšie obdobie obmedzenej publikačnej aktivity, počas ktorého však pokračoval v písaní aj prekladaní. Ďalšia kniha, Prvá veta spánku, mu vyšla v roku 1983.

Dôležitým medzníkom bol rok 1989, keď vydal knihy Večne je zelený…, Eskalácia citu a Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch. Niektoré texty pritom vznikli podstatne skôr. Ich oneskorené vydanie spôsobilo, že sa jednotlivé etapy jeho tvorby dostávali k čitateľom súbežne.

V nasledujúcich desaťročiach publikoval krátke prózy aj rozsiahlejšie diela. K neskorým knihám patria Prvá a posledná láska, Letmý sneh, Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa a RAJc je preč. Poslednú z nich sprevádzajú aj autorove vlastné ilustrácie.

Charakteristika tvorby

Literárnovedné charakteristiky Vilikovského diela upozorňujú na viacero súbežných tvorivých línií. V raných poviedkach kládol dôraz na citové prežívanie a bezprostredné vnímanie situácie. Neskôr výraznejšie rozvinul iróniu, paródiu a odkazy na iné literárne texty. Prostredníctvom týchto postupov spochybňoval ustálené predstavy o človeku aj o dejinách.

Vladimír Barborík vo svojej charakteristike vyzdvihuje popri citovej línii aj autorovo kritické vyrovnávanie sa s dejinami. V próze Večne je zelený… a v časti poviedkovej tvorby Vilikovský narúšal vznešené či hrdinské obrazy minulosti. Historické a literárne postavy ukazoval aj prostredníctvom ich všednosti a slabostí. K dôležitým otázkam jeho písania patrilo, čo znamená niekam patriť — k národu, mestu alebo stredoeurópskemu priestoru.

V neskorších prózach sa popri ironickom odstupe výraznejšie presadzovali cit, dojatie a osobné osudy zasadené do historických súvislostí. Opakovane sa zaoberal aj samotnou literatúrou: možnosťami rozprávania, vzťahom slova a skúsenosti a hranicami toho, čo možno písaním zachytiť.

Výber z knižnej tvorby

Nasledujúci chronologický výber približuje jednotlivé obdobia jeho tvorby; nejde o úplnú bibliografiu.

• Citová výchova v marci (1965)
• Prvá veta spánku (1983)
• Večne je zelený… (1989)
• Eskalácia citu (1989)
• Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch (1989)
• Krutý strojvodca (1996)
• Posledný kôň Pompejí (2001)
• Čarovný papagáj a iné gýče (2005)
• Vlastný životopis zla (2009)
• Pes na ceste (2010)
• Prvá a posledná láska (2013)
• Letmý sneh (2014)
• Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa (2017)
• RAJc je preč (2018)

Prekladateľská činnosť a literárne uznanie

Významnou súčasťou jeho práce bol umelecký preklad z angličtiny. Do slovenčiny preložil diela Josepha Conrada, Kurta Vonneguta, Johna Updika, Juliana Barnesa, Williama Trevora či E. L. Doctorowa. Za preklad Updikovej knihy Hľadaj moju tvár získal Cenu Jána Hollého za rok 2004.

Bol prvým dvojnásobným laureátom ceny Anasoft litera. V roku 2006 ju získal za knihu Čarovný papagáj a iné gýče a v roku 2014 za Prvú a poslednú lásku. Medzi jeho ďalšie ocenenia patrili Cena Dominika Tatarku, medzinárodná literárna cena Vilenica a štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy.

Pavel Vilikovský zomrel 10. februára 2020 v Bratislave vo veku 78 rokov.

Zdroje a kredit fotografie

• Slovenské literárne centrum (litcentrum.sk): životopis, charakteristika tvorby, prekladová tvorba a ocenenia Pavla Vilikovského; informácia o druhom získaní ceny Anasoft litera.
• TASR (teraz.sk): životopisné údaje, štúdium a redakčné pôsobenie.
• Rádio Devín (devin.stvr.sk): prehľad knižnej tvorby v cykle Desiatka Anasoft litera 2019.
• Vilenica (vilenica.si): oficiálny zoznam laureátov medzinárodnej literárnej ceny.
• Kancelária prezidenta SR (prezident.sk): udelenie Pribinovho kríža II. triedy v roku 2015.

Fotografia: Matěj Baťha, Svět knihy 2011 – Pavel Vilikovský, Wikimedia Commons. Licencia CC BY-SA 3.0. Profilová verzia bola upravená redakciou: odstránený mikrofón, nahradené pozadie a fotografia orezaná na štvorcový formát. Upravená fotografia je sprístupnená pod licenciou CC BY-SA 3.0.

Redakčné spracovanie: redakčný tím portálu eCultureBase

Poznámka redakcie

Ak ste si všimli nepresné alebo neúplné informácie v tomto profile, prosíme, kontaktujte nás na adrese redakcia@mojakultura.sk. Radi informácie overíme, opravíme alebo doplníme o ďalšie relevantné skutočnosti.

S úctou,

redakčný tím portálu eCultureBase