Ján Palárik je širokej verejnosti známy najmä ako katolíckym kňaz a dramatik. No autor scenára a režisér Jakub Nvota predstavuje Palárika najmä ako človeka, ktorý neprestával veriť, že Slováci raz budú vyspelým európskym národom. „Palárik sa až tak veľmi nelíši od iných našich národovcom svojím osudom v dobrom i zlom. Uňho je výnimočné, že si bytostne uvedomoval, aký dôležitý je moment zmierenia. Zmierenia národa so sebou samým, so svojou históriou, vierou, povahou... Nebojoval proti, ale vždy radšej za. A boj za znamená pochopenie, úctu k iným názorom, dokonca radosť z nich, znamená skutočné reformy a otvoreného ducha – preto to vlastne nevyzerá ako boj. Ale vyžaduje si to silu,“ povedal Jakub Nvota, ktorý v trnavskom divadle vyrástol, začínal pôsobiť ako študent a teraz sa tam po rokoch vrátil režírovať svoju divadelnú hru.

Príbeh inscenácie si vyberá z Palárikovho života obdobie, keď po roztržke musel opustiť slovenské územie a ako kaplána ho preložili do maďarskej Pešti. Napriek tomu, že išlo o trest, táto zmena mu priniesla nové možnosti, ako presadiť svoje myšlienky na zmierenie a podporu národa.

„Poznám mnoho ľudí, ktorých hodiny literatúry adejepisu doslova zaštepili proti slovenskej klasike a téme národného obrodenia. Hoci je inscenácia Palárik (a to jeho teátro) oficiálne venovaná Palárikovmu výročiu, neoficiálne by som ju chcela venovať práve týmto ľuďom, teda všetkým, ktorí pri slovách ako národ, osobnosť, obrodenie, slovenská dráma, automaticky vypínajú, lebo nečakajú, že za tým bude nasledovať čokoľvek zaujímavé. Inscenácia Jakuba Nvotu svedčí o tom, že sa v našich dejinách vyskytli ľudia, na ktorých môžeme byť právom hrdí. Ľudia, ktorí boli oveľa odvážnejší, múdrejší a odhodlanejší ako my a ktorých príbehy môžu byť pre nás inšpiratívne aj dnes. A čím je inšpiratívny Ján Palárik? To sa v škole nedozviete, iba v divadle,“ povedala Lucia Mihálová, dramaturgička poverená vedením umeleckého úseku.