Aby sa film dostal k čo najväčšiemu počtu divákov a diváčok, láka ich na známu lifestylovú hudobnú osobnosť (Tomáš Klus), aj obľúbený pelíškovský komediálny pár (Eva Holubová a Jaroslav Dušek). S ľahkosťou tak pokrýva viacero generácií a sociálnych bublín. S touto zostavou si tvorcovia zopakovali p...

Aby sa film dostal k čo najväčšiemu počtu divákov a diváčok, láka ich na známu lifestylovú hudobnú osobnosť (Tomáš Klus), aj obľúbený pelíškovský komediálny pár (Eva Holubová a Jaroslav Dušek). S ľahkosťou tak pokrýva viacero generácií a sociálnych bublín. S touto zostavou si tvorcovia zopakovali prácu s motívom z predošlého filmu. To, čo v minulosti rozlúskli v jednej krátkej poviedke, je teraz natiahnuté na dobu dlhometrážneho filmu, vystlaného situačným a slovným humorom.

V niektorých častiach sveta a online priestoru sa dnes vedie queer cinema normalizačný predvoj. Tieto tendencie sú často zámerne nevšímavé voči prebiehajúcim diskusiám a dilemám a predstierajú už vyriešený konflikt – ukazujú svet najmä taký, aký chcú okolo seba vidieť, nie taký, aký v skutočnosti ešte stále je. Za touto skutočnosťou môže stáť túžba stabilizovať sa a dostať sa z prílivovej zóny nových argumentov a nikdy nekončiacich bojov o pravdu. Pokojne to však môže byť aj chladné, hoci naoko ústretové kalkulovanie v snahe umelo zarovnať obsah na miskách váh. Priestor dostanú všetci a všade, aj tam, kde to zjavne ubližuje logike či akejkoľvek príčetnosti. Svoj trochu nasilu vyvolávaný efekt to však už prináša a vyzerá to, že sa časom kvôli tomu môže predefinovať význam „normálnosti“. V našich končinách sa zatiaľ búrlivosť a žiaľ aj nenávisť voči netradičným formám vzťahov či životných štýlov nijak nesnažia ustúpiť zmiereniu ani zľahostajneniu voči inakosti. Aj preto je u nás stále možné urobiť z coming outu ústrednú tému celovečernej spoločenskej drámy alebo komédie a stále je šanca, že to bude pôsobiť ako niečo nové.

S tvorbou režisérky Marty Ferencovej ste sa už minimálne z počutia určite stretli. Posledných päť rokov prepisuje známe diela červenej knižnice do scenárov a ponúka ich k večernej piatkovej zábave. Či ste Všetko alebo nič videli alebo čítali, pravdepodobne vám dielo prinieslo nanajvýš tak oddych a rozptýlenie. Oveľa viac sa nedalo čakať ani od vianočnej romantiky z roku 2021 Želanie pre Ježiška. Milým prekvapením bolo, že rozpačitosť z neutíchajúceho klišé vystriedalo vo vianočnom filme preháňanie v naivných vyústeniach zjednodušených príbehových liniek. Výsledný dojem bol však už lepší ako v prípade predošlých adaptácií romantických kníh. Kto by to bol povedal, že Želanie k narodeninám bude znova o niečo inakšia pesnička. A znova o niečo melodickejšia.

Film svojim názvom naznačuje určitú kontinuitu a jasne sa priznáva k Želaniu pre Ježiška aj v celku nevídaným spôsobom. „Dvojka“ nie je priamym pokračovaním prvého Želania, no istá, až prekvapivo silná nadväznosť v ňom vyvstáva. Snímka vošla do kín len pár týždňov po Vianociach – čase, keď sviatočný televízny divák z gauča spoznáva to, čo kiná hrali pred pár rokmi. Mnohí tak môžu mať oživenú spomienku na vianočný Ferencovej príbeh a práve títo diváci a diváčky môžu svedčiť o zaujímavom úkaze alternatívnej reality. Postavy z jedného filmu sú prenesené do druhého a nesú si so sebou aj rovnakú tému, konflikt a charaktery. No napriek tomu sa jedná o iný príbeh. Nesnažím sa tvrdiť, že by si tu pred našimi očami režisérka Ferencová spolu so scenáristom a strihačom Adamom Dvořákom budovali vlastný premyslený filmový svet, kde by sa riadili vlastnými pravidlami. Pravda sa zdá byť oveľa jednoduchšia a ich zámery celom jasne čitateľné. Neznamená to však, že ich nový film by bol iba prostým, polovičatým a prázdnym počinom, podceňujúcim svoje obecenstvo.

Aby sa film dostal k čo najväčšiemu počtu divákov a diváčok, láka ich na známu lifestylovú hudobnú osobnosť (Tomáš Klus), aj obľúbený pelíškovský komediálny pár (Eva Holubová a Jaroslav Dušek). S ľahkosťou tak pokrýva viacero generácií a sociálnych bublín. S touto zostavou si tvorcovia zopakovali prácu s motívom z predošlého filmu. To, čo v minulosti rozlúskli v jednej krátkej poviedke, je teraz natiahnuté na dobu dlhometrážneho filmu, vystlaného situačným a slovným humorom. Práve ten predstavuje pre film najvyššiu hodnotu. Vtipom sa naozaj nešetrilo. Postáv je tu ako na orloji a každá zvádza viac či menej zábavný boj so svojim náprotivkom. Všetci musia čosi tajiť, alebo predstierať.

Dôvod, prečo je Želanie k narodeninám naozaj vtipným filmom nie je spočiatku celkom zrejmý. Vedenie niektorých dialógov, nevyvážená práca hercov (a nehercov) či už tradične priame a za vlasy pritiahnuté zápletky obkolesujú bezpečne a rodinne uchytenú tému homosexuálnej lásky a jasne nasvedčujú, že by sa malo znova jednať skôr o prvoplánovú, nie skutočnú zábavu. No schuti smejúca sa kinosála si myslí niečo iné. Humor vo filme funguje veľmi dobre. Jeho nálož je enormná a koncentrácia hlášok silná. V čom teda tkvie jeho funkčnosť? V strihu.

Na tvorbe scenára sa tentoraz spolupodieľal spomínaný Adam Dvořák a zostal aj pri strihu. Trvám na tom, že práve jeho vklad zefektívnil humornú zložku príbehu. Pritiahol k sebe vtipy a ich pointy k tesnej blízkosti a nabil ich energiou tak silnou, akou rodinná komédia vo svojej najlepšej forme len môže oplývať. Najmä v strednej časti majú všetky fóry na minimum skrátené zápalné šnúry a jediné, čoho sa vtedy možno obávať je moment kedy to poľaví.

Takéto tempo sa málokedy podarí udržať dlhšiu dobu. Aby sa konverzačná komédia odohrávajúca sa v jednom dome nestihla prejesť, prenášajú ju tvorcovia do exteriéru a dopĺňajú ju o schému cesty či honby, v ktorej ide o čas. Tým divákov a diváčky osviežia, ale žartami šetriť ani vtedy nehodlajú. V tejto fáze už tvorcovia neskryli istú únavu a nie všetkým komediálnym momentom sa darí rovnako dobre zabávať. Dočkáme sa aj zmeny žánru v dobrodružných pasážach, v jednom momente dokonca až trilerovej nálady. A všetko to vzniklo doslova z ničoho. Svojimi dojmami nechcem naznačiť, že by Želanie k narodeninám bolo čímsi viac ako v skutočnosti je. Znova sa jedná o sezónnu komédiu, akých tu bolo a bude ešte mnoho. Postavy sú iba stereotypnými karikatúrami – prehnane starostlivá stará mama, manželka-papuča a gej akého by ste si predstavili v úplne prvej myšlienke. Ale v tejto chvíli sa môžeme tešiť aspoň z dobre zvládnutej zábavnej zložky a odporučiť ju ďalej.

V úvode to vyzeralo, že tvorcovia nemajú nič nové s čím by prišli a tak sa rozhodli vykradnúť sami seba a svoje minulé nápady. Príbeh, ani jeho vyústenie podľa očakávaní neprinášajú nič zlomové a držia si svoju podpriemernú úroveň. Čo však film drží nad hladinou sú dobre načasované gagy a hlášky. Za komerčným charakterom filmu sa navyše skrýva aj dávka odvahy a učenie prijatiu inakosti. Vzhľadom na široký záber na cieľové skupiny to tiež nie je zanedbateľná snaha.

Matúš Trišč

Zdroj foto: Continental film

Autor článku: CultureBase