Symfonický orchester Slovenského rozhlasu uvedie v piatok 24. februára 2023 o 19:00 h. Šiesty abonentný koncert sezóny 2022/2023. Program zostavený z diel Borzíka, Straussa a Brahmsa diriguje Konstantin Ilievsky. Sólistom večera bude hobojista Ivan Danko. Koncert sa uskutoční vo Veľkom koncertnom š...

Symfonický orchester Slovenského rozhlasu uvedie v piatok 24. februára 2023 o 19:00 h. Šiesty abonentný koncert sezóny 2022/2023. Program zostavený z diel Borzíka, Straussa a Brahmsa diriguje Konstantin Ilievsky. Sólistom večera bude hobojista Ivan Danko. Koncert sa uskutoční vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu a naživo vo vysielaní Rádia Devín.

Skladateľ Lukáš Borzík (1979) patrí k najvýraznejším súčasným slovenským skladateľským osobnostiam. Získal rad domácich, ale i medzinárodných ocenení. Okrem pravidelného zaraďovania jeho kompozícií na reprezentatívne albumy slovenskej hudobnej tvorby má na konte päť profilových CD nosičov. Borzíkova komorná hudba je pravidelne uvádzaná na domácich a zahraničných pódiách poprednými interpretmi, komornými zoskupeniami, presadil sa aj na poli symfonickej hudby.

Borzík kreuje svoj vlastný individuálny jazyk, založený na uplatnení modality, tonality, rozšírenej tonality, bitonality, atonality, dvanásťtónovosti či spektralizmu v nových zaujímavých kontextoch, nevyhýbajúc sa ani princípom sakrálneho minimalizmu. Jeho hudobná poetika zahŕňa viaceré hudobné elementy slúžiace ako prostriedky pre mnohotvárne budovanie štruktúry. Súhrnne a celistvo siaha po všetkých výdobytkoch európskej klasickej hudby. Mimoriadny cit pre takto koncipované hudobné diela skladateľ dokazuje permanentne prostredníctvom nenásilného, veľmi inteligentného spôsobu, vyvierajúceho z vnútorného presvedčenia a vlastného vnímania sveta. To sa prejavuje nielen vo vonkajšej formovej stránke, ale aj vo vnútornej obsahovej, napĺňajúc tak duchovný rozmer hudby.

Chvenie pre orchester zaznie v premiérovom uvedení. Autor ho uvádza: „Je to pre mňa dielo s osobitou históriou. Na jej počiatku bola predstava dúhy, vznikajúcej z chvejúceho sa slnečného svetla, lomiaceho sa v kvapkách dažďa a poryvov spomienok, ktoré ma v takej chvíli bytostne rozochvievajú a nečakane zaplavujú svojou vlastnou krásou. V živote sú rôzne okamihy, kedy vnímame hlboké vnútorné chvenie. Jeden z takýchto okamihov je prítomný aj v príbehu o vzkriesení Lazára z Jánovho evanjelia (Jn 11, 1 – 45), ktorý nám rozpráva o novej nádeji a je nádherným zjavením lásky Boha k človeku a radostným znamením jeho uzdravujúcej sily. Dielo Chvenie je venované mojej najdrahšej manželke Anne. Ona je dúhou, ktorá ma po každej potope vždy znovu prežiari, ona je chvením môjho srdca a mojou inšpiráciou.“

Richard Strauss (1864 – 1949) žil dlhý a produktívny život, kráčal po európskej hudobnej scéne Európy od tínedžerského úspechu až po triumf v starobe. Bol synom významného hudobníka (jedného z najväčších svetových hornistov) a v mladosti napísal diela, ktoré žnú obdiv dodnes. Oženil sa s uznávanou sopranistkou, mal deti, ktoré ho milovali, tešil sa zo stabilného rodinného života. Diela jeho ranej zrelosti z 80. a 90. rokov 19. storočia si získali celosvetovú chválu, sú to symfonické básne pre orchester a zostávajú ústrednými dielami jeho tvorby. Neskôr sa obrátil ku komponovaniu opier a toto druhové zameranie mu ostalo do konca života. Inštrumentálne koncerty teda neboli ťažiskom – skomponoval len jeden husľový koncert, dva koncerty pre lesný roh a burlesku pre klavír a orchester. Neskôr, vo veku 81 rokov napísal ďalší hobojový koncert, ktorý predstavuje jeden z najvýznamnejších prírastkov literatúry 20. storočia pre hoboj.

30.apríla 1945 si všimol Straussov vnuk pred ich vilou v Garmisch-Partenkirchene prvý americký tank. „Som Richard Strauss – skladateľ Rosenkavaliera,“ odpovedal skladateľ vojakom armády, keď sa objavili pri dverách. A potom sa stalo nepravdepodobné. Namiesto konfiškácie a rabovania majetku, hudbymilovný dôstojník nastolil rešpekt a skladateľ ich pozval na jelenie ragú a víno. Umelec rozdával autogramy, priateľsky objasňoval prípadné nedorozumenia. Seržant John de Lancie, bývalý prvý hobojista Pittsburského symfonického orchestra, strávil hodiny rozhovormi so starým mužom o literatúre a hudbe vo francúzštine. Mladý muž z čírej hanblivosti a úcty sotva vysloví slovo. „Raz som však nabral odvahu,“ spomína de Lancie, „a začal som rozprávať o krásnych hobojových partoch, s ktorými sa človek stretáva v jeho tvorbe. Chcel som vedieť, či niekedy premýšľal o hobojovom koncerte.“ Odpoveď bola: „Nie.“ Po kategorickom odmietnutí sa niečo pohlo. Krátko po tejto návšteve napísal Strauss priateľovi: „V mojej dielni sa pripravuje koncert pre hoboj a malý orchester.“ O niekoľko týždňov bol dokončený v exile vo Švajčiarsku, dielo malo premiéru 26. februára 1946 v Zürichu.

Koncert pro hoboj a orchester D dur, TrV 292 určite nevznikol len na podnet Johna de Lancie. Zvuk hoboja ladí s estetickými Straussovými predstavami v posledných rokoch jeho života. Ako sólový nástroj začal hoboj svoj triumfálny sprievod v barokovej ére a tento nástroj bol stále veľmi populárny v období klasicizmu vďaka svojmu elegantnému, lahodnému zvuku. Strauss posilnil asociácie s hudbou konca 18. storočia prispôsobením tém koncertu klasickému štýlu. Celkovo sa v hobojovom koncerte prejavujú črty z oboch svetov: v jednom momente sa človek cíti ako vo viedenskom klasicizme, o chvíľu strácajú melódie jasné kontúry, sprievod sa stáva rytmicky komplexnejším, harmonické farby inklinujú k romantike. Koncert stojí formovo medzi tradíciou a individuálnym riešením, hudba plynie bez prerušenia, pričom je rozdelená do troch častí.

Kariéra Johannesa Brahmsa (1833 – 1897) sa zdala byť navonok závideniahodná. Bol to skladateľ, ktorý za posledných dvadsať rokov svojho života zožal obrovské úspechy. Napriek tomu však len ťažko hľadal štýlové miesto v umeleckom prúde Európy v druhej polovici 19. storočia. Veľakrát si myslel, že je v nesprávny čas na nesprávnom mieste. Keďže sa pohyboval v tvorivom kruhu nemeckého romantizmu, uvedomil si, že toto hnutie stráca dynamiku a fragmentuje sa. Neskôr si všimol, že jeho hudba je prijímaná ako alternatíva k Richardovi Wagnerovi, čo znamenalo nepohodlnú úlohu.

Brahms strávil leto 1877 v Pörtschach, malej rakúskej dedinke pri jazere Wörthersee. Práve tam, medzi júnom a septembrom 1877 skomponoval Symfóniu č. 2 D dur, op. 73. Zdá sa, že symfónia odráža skladateľov uvoľnený stav mysle počas príjemného letného pobytu. Vyznačuje sa lyrickým charakterom, niekedy je nazývaná Brahmsova „Pörtschach“ alebo „Pastorálna“ symfónia. Sám skladateľ označil svoju 2. symfóniu za „očarujúce monštrum“ a typicky, sebaponižujúcim spôsobom povedal svojej priateľke Elisabeth von Herzogenberg, že je to len malá „sinfonia“. To samozrejme, nie je pravda, a napriek Brahmsovým protestom na adresu kritika Eduarda Hanslicka, že „na tom nie je nič chytré“, je dielo pozoruhodne zložité a jednotné. Tam, kde 1. symfónia zaburácala odvážnou silou a slávou v c mol, 2. symfónia je povýšená na D dur a spieva sviežu nádielku plnú oduševnených melódií. Prvé uvedenie sa uskutočnilo 30. decembra 1877 v koncertnej sieni Musikvereinu vo Viedni.

Symfónia č. 2 je zasadená do štyroch častí. Prvá časť je otváraná violončelami a kontrabasmi intonujúcimi trojtónový motív, ktorý sa vracia v rôznych podobách a obmenách počas celého diela. Allegro non troppo obsahuje tému valčíka, pripomínajúceho skladateľovu obľúbenú Uspávanku, op. 49, č. 4. Pomalá druhá časť strieda lyrický oddych s momentmi napätia, ktoré ostávajú nevyriešené až do posledných taktov. Allegretto grazioso otvára hobojová prezentácia sviežej hlavnej melódie, ktorá sa vracia v jej priebehu a strieda sa s medzihrami. Záverečná časť je najveselšie finále spomedzi Brahmsových štyroch symfónií, vyžaruje energiu a optimizmus od začiatku do konca.

Zdroj: Martin Kelemen, dramaturg SOSR

Zdroj foto: RTVS

Autor článku: CultureBase