Možno sa pýtate, čo môže športová boxerská dráma po toľkých rokoch a toľkých zástupcoch do kinematografie ešte priniesť. Slávny Rocky Balboa začal svoju ringovú púť ešte v 70. rokoch a odvtedy sa striktná dramaturgia zápasníckych príbehov iba jemne varíruje a predvádza so stále očividnejšiu snahou...

Možno sa pýtate, čo môže športová boxerská dráma po toľkých rokoch a toľkých zástupcoch do kinematografie ešte priniesť. Slávny Rocky Balboa začal svoju ringovú púť ešte v 70. rokoch a odvtedy sa striktná dramaturgia zápasníckych príbehov iba jemne varíruje a predvádza so stále očividnejšiu snahou urobiť niečo inak, ešte nejako prekvapiť. Istým spôsobom sa to filmárom stále darí, no základ zostáva.

Adonis "Donnie" Creed (Michael B. Jordan) je starší a vyzretejší. V rohu ringu už za ním nestojí Rocky Balboa (Sylvester Stallone), ako tomu bolo doteraz. Donnie si riadi vlastnú firmu a ako zápasník je rozhodnutý ísť do dôchodku. Dosiahol všetko, čo chcel a už by sa rád venoval iba rodine a užíval si slávu, peniaze a život. Do toho zavíta jeho kamarát z detstva, ktorého po 18 rokoch pustili z väzenia. Damian "Dame" Anderson (Jonathan Majors) prekazí Donniemu myšlienky na pokojný dôchodok a donúti ho zápasiť s ich spoločnou minulosťou.

Séria filmov Creed už osem rokov pokračuje v dedičstve Rockyho a zatiaľ čo prvé dva filmy z roku 2015 a 2018 stáli v tieni starých príbehov a neustále odkazovali na slávne filmy z minulého storočia, tretia časť už stojí na vlastných nohách a to ju robí podstatne zaujímavejšou a vhodnejšou na emocionálne naviazanie sa na postavy. Avšak, než pristúpim k samotnému hodnoteniu filmu, musím sa najprv vyznať z vlastnej únavy zo športových filmov, ale aj z pokusu o ešte jedno vzopnutie síl, aby som dokázal, že nový Creed je lepší než ten doteraz.

Kedysi som si sľúbil, že reflexii športových drám sa začnem kvôli vyčerpaniu argumentácie vyhýbať. Pre uvedomenie si zásadného opakovania notoricky známych klišé a zväzujúcej štruktúry, si netreba od športových filmov dávať ani príliš veľký odstup. Aj priemerne vnímavý divák dokáže v jednej vete zhrnúť a najmä predpokladať dej filmu, aj s väčšinou jeho zvratov. V niečom však tieto príbehy aj po stýkrát stále fungujú a tešia sa veľkej diváckej obľube. Prečo je tomu tak? Pretože všetci máme radi hrdinov.

Patrím k tým, ktorí si pri sledovaní, či skôr nevyhnutnom vnímaní neprehliadnuteľnej prítomnosti vrcholových športov, kladú otázky o význame hnania sa za loptou (kedysi nafúknutým kravským mechúrom) dvoma desiatkami dospelých ľudí či obdobnom vrážaní palicou do čierneho kolieska z kaučuku s nohami v korčuliach a na ľade, lebo bez kĺzania to už asi nebola zábava. A čo taký box? Dvaja muži (alebo aj ženy) do seba búšia v snahe odrovnať protivníka, privodiť mu bezvedomie a rozhodujúce zranenie. Prečo práve box sa teší takejto diváckej priazni? Pretože nám prináša hrdinské príbehy, ktoré tak veľmi potrebujeme aj v čase mieru a pokoja. Šport a filmy majú spoločné to, že dokážu príbehom dojať k slzám. Navyše, šport podlieha výhradne dramaturgii života a tá s prekvapeniami a napätím pracuje po svojom a vie byť občas omnoho originálnejšia než všetci scenáristi. Bojový charakter boxu vzbudzuje dojem zápasu o život a česť. Akonáhle máme pocit, že zápasník nie je len kopa svalov bez motivácie, ale človek s ťažkou minulosťou, ktorý si so sebou nesie mnohé krivdy, chceme mu dopriať možnosť vybojovať si stratenú úctu. Chceme ho vidieť morálne víťaziť, k čomu dobre poslúži aj fyzický knockout.

Aj ja, hoci športu v zásade nerozumiem, som lákaný fandiť národnému tímu a s napätím sledovať jeho vzostupy a pády. V istom zmysle sa v takom prípade fanúšikovia dívajú na zástupcov ich hrdosti, ich túžby čosi dokázať a zvíťaziť. Futbalisti, hokejisti, boxeri či biatlonosti si siahajú na pokraj síl a nám na dobu spustenej časomiery pripomínajú hrdinov, ktorí sa za nás postavili.

Najmä v boxe ide viditeľne o život. S filmami Creed a Creed II to však nebolo také jednoduché. To, čo im chýbalo bola priama osobná väzba na konflikt, pre ktorý by stálo za to nasadiť v ringu život. Adonis Creed svojho otca Apolla Creeda nepoznal. Vážil si ho ako legendu a zároveň nevedel stráviť zlosť a výčitku, s akou siroty vyrastajú. Oba príbehy sa tak zameriavali na minulosť, s ktorou mladý Adonis nemohol už nič narobiť. Prítomnosť Rockyho ako trénera pôsobila skôr ako stigma, problémy a previnenia predkov. Najmä Creed II bol skôr súbojom dvoch veteránov, ktorí do ringu pustili svojich zverencov, aby sa za nich pobili a nastolili poriadok. Podobným cudzím konfliktom je už v sérii koniec.

V novom filme sa Adonis stretáva s „osviežujúcimi“ problémami, ktoré si navaril sám ešte ako dieťa a teraz im musí čeliť. Tieto chyby stelesňuje populárny herec Jonathan Majors v úlohe Damiana, ktorý je v celej histórii boxerskej série jednou z najzaujímavejších postáv. Vzbudzuje rozpačité pocity, sympatie a ľútosť sa pri ňom miešajú s obavami a strachom. Nejedná sa už o agresívny zaslepený náprotivok s potrebou si čím skôr udrieť. Damian je trpezlivý, odhodlaný a v jeho neporaziteľnosť diváci ľahko uveria, pretože k svojmu cieľu kráča presne mierenými krokmi a údermi. Bez toho, aby mu jeho zámery musel pripomínať starý tréner. Slovom, Damian je silná, hlboká a presvedčivo zahraná postava. 

Konečne už boxeri v ringu nie sú bábkami, do ktorých vyslúžilí zápasníci tankujú motiváciu, aby boli schopní v zápase niečo predviesť. Príbeh je tentoraz osobnejší ako kedykoľvek predtým a obe hlavné postavy bojujú samé za seba. Nikto z vonku do konfliktu nevstupuje. Aj samotný Adonis je uveriteľnejší. Môj problém s predošlými filmami tkvel aj v tom, že ma nepresvedčili o výnimočnosti hlavného protagonistu. V jeho zápasoch za povrazmi sa momenty dominancie a poddajnosti striedali neefektívnym spôsobom, z ktorého plynul jediný fakt, a síce, že Adonis je priemerným, nesústredeným boxerom, ktorý sa učí pomaly a jediná jeho kvalita spočívala v načúvaní rád Rockyho a využití trošky šťastia. Inými slovami, Creed doteraz vyhrával iba preto, že to bolo potrebné pre uspokojivo ukončený príbeh, nie preto, žeby si to zaslúžil vlastnými silami.

To však už neplatí v tretej časti série. Finálny zápas vo filme Creed III pôsobil od začiatku dynamicky a vyrovnane. K tomu ešte nečakane koketoval aj s poetizmom, vďaka ktorému sú si postavy ešte bližšie.  Morálne rozporuplný dej tomu pridal na napätí a aj keď nebolo pochýb, že Damian je ten „zlý“, uznať jeho právo na výhru nebolo vôbec zložité. Obaja hrdinovia boxovali po prvý raz tak, ako sa na šampiónov patrí, a preto si Creed III zaslúži uznanie, ktoré mu pri prvých častiach tesne unikalo.

Mimochodom, nenápadne sa popri hlavnej dejovej línii buduje aj set up pre ďalšie pokračovanie, ktoré by mohlo byť zase o niečo odlišnejšie.

Creed III tak disponuje klasickým príbehom o nadobudnutí slávy a cti. Je to príbeh, aký sme už videli, a predsa iný, osobnejší, uveriteľnejší a možno ho medzi množstvom ostatných zaradiť na vysoké miesto. Divácka potreba vložiť svoju nádej do hrdinu/športovca je aj v tomto filme stále silná, antagonista si pýta výprask dostatočne provokačným spôsobom, no spoznávame ho aj z ľudskej stránky, a tak záverečný zápas nie je bojom dvoch protipólov, ale dvoch cieľavedomých bytostí, ktoré sa majú rady, hoci v nich od prírody kypí zlosť.

Športové drámy sú síce značne opozerané, no ich povaha pripomínajúca vojnový príbeh a boj dobra so zlom bude vždy silným dôvodom milovať tieto príbehy, aj keď už vieme ako to skončí alebo čo si z príbehu môžeme zobrať.

Matúš Trišč

Zdroj foto: Continental film

Autor článku: CultureBase