Časy, kedy očakávané kinohity a blockbustre stihli svoje príbehy dopovedať do dvoch hodín sú už nejaký čas minulosťou. Posledných niekoľko rokov sme svedkami stále dlhších veľkofilmov a v diváckych reakciách na ne už pravidelne znie nespokojnosť. Ak ste si za uplynulé obdobie pozreli pár recenzií n...

Časy, kedy očakávané kinohity a blockbustre stihli svoje príbehy dopovedať do dvoch hodín sú už nejaký čas minulosťou. Posledných niekoľko rokov sme svedkami stále dlhších veľkofilmov a v diváckych reakciách na ne už pravidelne znie nespokojnosť. Ak ste si za uplynulé obdobie pozreli pár recenzií na film Oppenheimer, nového Indiana Jonesa, Johna Wicka či ešte skoršieho Avatara, takmer jednohlasne sa recenzenti zhodovali na tom, že filmy sú jednoducho pridlhé.

Dĺžka filmu nemusí mať neblahý vplyv iba na divákovu fyzickú pohodu, ale často škodí aj samotnému príbehu. Odkedy sa priemerná metráž nových blockbusterov preklopila cez dve hodiny a najväčšie tituly už bežne trvajú aj tri, obsahujú filmy omnoho viac dejových zvratov a línii, než hutnejšie a priamočiarejšie príbehy spred 20 či 30 rokov. Často to znamená, že filmy sú vyplnené balastom a presýtené množstvom akčných scén, ktoré miesto požadovaného napätia vyvolávajú únavu a nudu. Naopak, v autorských filmoch, kde je každá scéna pre dej určitým prínosom je tento problém menej viditeľný. 

Nie že by boli trojhodinové filmy v kinematografii novinkou. Autorské projekty režisérskych velikánov sa aj pred pol storočím vyznačovali masívnou dĺžkou a obsahom, no šlo takmer výlučne o vizionárske počiny ako Krstný otec, Apokalypsa, Titanic či Schindlerov zoznam. Dnes sa už k hranici troch hodín približuje aj hociktorý všednejší produkt komerčného razenia (Eternals - 2h. 36min., Čierny Panter: Navždy Wakanda 2hod. 41min.). Čím je dej filmu univerzálnejší a ľahšie odčítateľný, tým väčšmi mu škodí umelé odďaľovanie nutnej kauzality udalostí, ktorú diváci potrebujú zažiť, no prázdne miesta v deji im v tom bránia. 

Filmové štúdia svorne nabehli na trend predbiehať sa vo veľkoleposti, čo má vplyv azda na všetky stránky filmu. Príbehy sú čoraz ozrutnejšie, hrdinom už nestačí zachraňovať planétu Zem, ale zachraňujú už celý vesmír, rozpočty na filmy rastú a s nimi pochopiteľne aj dĺžka filmu. Ak chceme mať najdrahší film a nalákať naň dosť divákov, aby sme v tržbách dosiahli povestnú miliardu, musí náš film byť nutne dlhší, ako je skutočne potrebné. No je to pre divákov naozaj až taký problém? 

Isteže, v minulosti sa v strede premietania trojhodinového filmu urobila nutná prestávka, kvôli technickým obmedzeniam projekcie. Premietači potrebovali vymeniť filmový pás s druhou polovicou filmu a za ten čas si diváci stihli odskočiť na toaletu či cigaretu. S príchodom digitálneho premietania a vôli premietať čo najviac filmov denne už túto možnosť kiná neponúkajú. Pre fyziologické potreby divákov to samozrejme znamená problém a mnohí si radšej počkajú na online streamovanie nových filmov, aby si ich mohli pozrieť z pohodlia domova. 

Domáce sledovanie, ľahká dostupnosť chladničky, toalety a najmä záchranné tlačidlo “pauza” však pre dlhé snímky znamenajú ďalšie problémy. Kto si miesto tri a pol hodinového filmu The Irishman pozrie radšej ďalšiu hodinovú epizódu obľúbeného seriálu? Kratšie časti seriálu sú jednoducho menším záväzkom a nenútia divákov robiť si vlastné prestávky kvôli iným povinnostiam. Tieto prestávky im jednoducho ponúkajú. 

V rozhovore pre Deadline o filme Vrahovia mesiaca kvetov, ktorý má trvať 3 hodiny a 26 minút, režisér Martin Scorsese uviedol: „Je to záväzok... Chcem povedať publiku, ak ešte existuje publikum pre takéto filmy: ,Musíte si dať záväzok! Váš život môže byť týmto filmom obohatený. Je to totiž úplne iný druh filmu; Teraz vám ho ponúkam, no musíte sa zaviazať, že pôjdete do kina a pozriete si ho.‘“

Možno patrím k menšine, ak mi mäsité údaje o dĺžke filmu spôsobujú radosť a stávajú sa čoraz pádnejším dôvodom pre návštevu kina, no vyhovuje mi, ako sa ma tvorcovia čoraz presvedčivejšie snažia vtiahnuť do fiktívneho sveta, samozrejme, iba ak ide o snímku naozaj premyslenú a jej obsah je k metráži adekvátny. Osobne mi nevadilo dívať sa vyše troch hodín na druhého Avatara, aj keď dejovo neponúkal práve najbohatší zážitok. Opájanie sa originálnym obrazom mi stačilo a pokojne by som si aj pridal. Nesúhlasím ani s tvrdením, že Nolanovmu Oppenheimerovi by pomohlo okresanie a prestrihanie na kratšiu verziu. Naopak, rýchle tempo pri rozprávaní príbehu o otcovi atómovej bomby by si miestami zaslúžilo trochu spomaliť, aby jednotlivé motívy mohli v divákovi poriadne doznieť. Film by to značne predĺžilo, no možno by som si tú pol hodinu navyše ani nevšimol a celkový dojem z kina by bol o niečo lepší. Keď už raz vojdem do kinosály, nechcem z nej odísť tak rýchlo. 

Predlžené verzie kvalitných filmov, ako sú takmer štvorhodinové časti Pána prsteňov či Justice League Zacka Snydera, pritom naberajú na popularite, čo je tiež istým dôkazom toho, že nie všetkým divákom prílišná dĺžka prekáža a radi sa do filmu naplno ponoria. 

Podľa amerického režiséra reklám a hudobných klipov Granta Singera sú filmy stále súčasným médiom, no stále viac predstavujú klenot vynájdený v minulosti, možno preto si ho dnes uctievame vo zveličenej forme, aby sme mohli vnímať jeho prednostné vlastnosti. Popri seriáloch a krátkych TikTok videách sa totiž dlhometrážny film pomaly stáva vzácnosťou. Nesporne za to môže aj doba počas covidu, kedy boli seriály a klipy omnoho dostupnejším audiovizuálnym obsahom ako kino filmy. 

Koniec-koncov tak záleží najmä na diváckom nastavení či návštevu kina považujú za záväzok a mimoriadnu udalosť, ktorú si chcú užívať plnými dúškami, alebo do kinosály vojdú iba za účelom vychutnať si nápoj kým je ešte studený a nudiť sa pri filme už v momente, keď im dôjdu zásoby popcornu. Našťastie, rozmanitá ponuka spôsobov sledovania obľúbeného obsahu dnes uchlácholí každého, či si už viac užívate seriál v pohodlí domova alebo takmer trojhodinovú jazdu s Indiana Jonesom na veľkom plátne. 

Matúš Trišč

Autor článku: CultureBase