Víťazný dokumentárny film festivalu Berlinale režiséra Nicolasa Philiberta môže ľahko privodiť začudovanie nad tým, čo viedlo porotu k udeleniu ceny tak striedmemu a nešokokujúcemu filmovému dielu. Pýtať by sme sa mohli aj samotného autora, prečo vďačnú tému narušeného psychického zdravia rozpitval bez snahy vyvolať v nás silnejšie emócie, ľútosť či nadšenie. Dianie na lodi Adamant totiž väčšinu divákov zrejme príliš nedojme, ani nerozosmeje. Napriek tomu dokáže trvalým spôsobom otvoriť oči, a to celkom bez pátosu. V istom ponímaní tak prináša svoje posolstvo tým naozaj pravým spôsobom, a to nie len odsudzujúcim, ale aj empatickým ľuďom.

Nicolas Philibert si v novom filme vzal na mušku ďalšiu z francúzskych sociálnych inštitúcií, tentoraz denný stacionár - psychiatrické zariadenie sídliace na lodi Adamant, ktorá kotví na brehu rieky Seina v Paríži. V dobe volajúcej po všestrannom rešpekte a tolerancii, by sa dalo čakať, že dokumentárny film francúzskeho režiséra zabrnká na struny súcitu, že bude od diváka vyžadovať prehodnotenie jeho postoja k ľuďom s psychickými a mentálnymi poruchami, a aby tak urobil, poslúžiť by mu k tomu mohla ľútosť, prekvapenie či šok. 

Nie. Nicolas Philibert sa obratne vyhýba senzáciám a citovému vydieraniu. Zo zásady vypína kameru, keď hrozí, že sa mu protagonista predvedie v nekontrolovateľnej podobe. Neukazuje ho v jeho najťažších chvíľach a nevystavuje nám na poľutovanie. Protagonisti sú snímaní naopak pri plnej sile, v situáciách, kedy prezentujú svoje silné stránky a zároveň možnosti lode Adamant. Philibert u protagonistov sústredene pozoruje ich schopnosti sebavyjadrenia a sebarozvoja v umeleckých či socializačných činnostiach. Skúma jedinečnosť netradičných funkcií mysle a hravo nás dostáva za hranicu bežného posudzovania jednotlivca. Bez jeho snahy by sme sa tak ďaleko jednoducho nedostali. Bránili by nám v tom emócie - pozitívne či negatívne.Klienti zariadenia Adamant sa denne venujú rôznorodým činnostiam. Môžu navštíviť maliarsku, tanečnú, hudobnú či kuchársku dielňu alebo hodiny písania. Výsledkom je nikdy nekončiaca sebakultivácia a zahlbovanie sa do svojho vnútra, do umenia, histórie, a tým aj sveta okolo. Vedomie, že pacienti s rôznymi psychickými a mentálnymi ťažkosťami tak dostávajú kultúrnej a osvetovej výživy - a sami do nej prispievajú - viac než väčšina ľudí mimo zariadenia, do značnej miery uberá z tendencie povyšovať sa, alebo nás môže zneistiť v našom “rodičovsko-opatrovateľskom” postavení. Títo ľudia nepotrebujú náš súcit, a to nie sú iba reči. Loď Adamant je plná faktických dôkazov, ktoré sa nepredávajú s lacnými emóciami. 

Režisér vecne odhalil vlastnosť umenia a dokázal, že je to oblasť kvitnúca bez závislosti na zdraví či histórii umelca. Dôležité je len jeho poznanie, reflexia okolitého sveta, jedinečnosť vnútorného hlasu a najmä potreba tvoriť, ktorá je nesporne potrebou ľudskou. So zdržanlivosťou má neodnímateľný súvis formálny zmysel pre mieru. Režisér s obrazom zreteľne neexperimentuje. Stojí opodiaľ, často sa spolieha na svoju neviditeľnosť a vzťah, ktorý si vybudoval s návštevníkmi zariadenia, a ktorý mu dovoľuje hýbať sa po lodi, bez toho, aby vyrušoval. Občas s pacientami prehovorí, ale nespovedá ich. Necháva im priestor a čas na vyjadrenie. Trpezlivo uhýba z cesty prirodzenému budovaniu dôvery a zverovaniu životných príbehov v pravú chvíľu. Znenazdajky a bez presnejšieho dramaturgického riadenia preto môže dôjsť na hlboké vyjadrenia a distribúciu plodov sebapoznania priamo od pacientov, ktorí majú naozaj čo povedať. Priame výpovede protagonistov pritom tvoria len časť celkového obsahu a veľká dávka pozornosti smeruje na interagovanie pacientov medzi sebou či so zamestnancami zariadenia. Ide o vzťahy plné rešpektu, bez infantilných a zhadzujúcich poznámok. Priestor na lodi neraz pripomína skôr vzdelávací typ inštitúcie na akademickej úrovni, kde sa myšlienkam a ich vyjadreniu medze nekladú. Naopak, sú neustále podnecované.Názov filmu tiež naznačuje režisérovu fascináciu priestorom. Zábermi na dizajnérsky unikátne časti lode navrhnutej architektmi z firmy Seine Design ohraničuje bezpečný a podnetný priestor pre klientov, zhotovený tak, aby pomáhal rozvíjať všetky stránky osobnosti. Film prezentovaním rôznych situácií osciluje medzi hlbokým ponorom do vnútra konkrétneho človeka, jeho problému a diagnózy a zdanlivo povrchným snímaním dennej rutiny. V oboch prípadoch je najobsažnejšou časťou obrazu mimika protagonistov, ktorá o osobnostiach mnohé odhaľuje a mnohé skrýva. Ak uznáme, že detail ľudskej tváre nikdy neprestane nudiť, pri filme Na lodi Adamant to platí niekoľkonásobne. Výpovede a hovorené slovo nás pri sledovaní tvárí vedú naprieč vnútorným prežívaním pacientov, na ktoré sa dá (ne)prekvapivo rýchlo naladiť. V istých momentoch to znie, že by sme mohli vďaka netradičnému pohľadu na svet dostať odpoveď na odveké otázky o zmysle života, smrti či choroby. Rafinovaný Philibert však v poslednej chvíli myšlienku utne, aby protagonistom uchoval ich cenné tajomstvá a nás nechal žiarliť na ich poznanie. 

Na lodi Adamant sa uprostred Paríža pod nosom šíreho sveta, ale mimo zraku bežných ľudí, bez pretvárky a prehnaného súcitu utvára mikrosvet poznania. Ľudia tu nadobúdajú sebauvedomenie, tvoria a utiekajú sa k historickým osobnostiam, ako van Gogh či Jim Morrison, aby na príklade svetom uznávaného “šialenstva” posilnili svoj hlas. Nicolas Philibert im v tom pomáha spôsobom, ktorý zamedzuje negatívnej aj pozitívnej diskriminácii. 

Matúš Trišč

Zdroj foto: Filmtopia