Víťazný dokumentárny film festivalu Berlinale režiséra Nicolasa Philiberta môže ľahko privodiť začudovanie nad tým, čo viedlo porotu k udeleniu ceny tak striedmemu a nešokokujúcemu filmovému dielu. Pýtať by sme sa mohli aj samotného autora, prečo vďačnú tému narušeného psychického zdravia rozpitval...

Víťazný dokumentárny film festivalu Berlinale režiséra Nicolasa Philiberta môže ľahko privodiť začudovanie nad tým, čo viedlo porotu k udeleniu ceny tak striedmemu a nešokokujúcemu filmovému dielu. Pýtať by sme sa mohli aj samotného autora, prečo vďačnú tému narušeného psychického zdravia rozpitval bez snahy vyvolať v nás silnejšie emócie, ľútosť či nadšenie. Dianie na lodi Adamant totiž väčšinu divákov zrejme príliš nedojme, ani nerozosmeje. Napriek tomu dokáže trvalým spôsobom otvoriť oči, a to celkom bez pátosu. V istom ponímaní tak prináša svoje posolstvo tým naozaj pravým spôsobom, a to nie len odsudzujúcim, ale aj empatickým ľuďom.

Nicolas Philibert si v novom filme vzal na mušku ďalšiu z francúzskych sociálnych inštitúcií, tentoraz denný stacionár - psychiatrické zariadenie sídliace na lodi Adamant, ktorá kotví na brehu rieky Seina v Paríži. V dobe volajúcej po všestrannom rešpekte a tolerancii, by sa dalo čakať, že dokumentárny film francúzskeho režiséra zabrnká na struny súcitu, že bude od diváka vyžadovať prehodnotenie jeho postoja k ľuďom s psychickými a mentálnymi poruchami, a aby tak urobil, poslúžiť by mu k tomu mohla ľútosť, prekvapenie či šok. 

Nie. Nicolas Philibert sa obratne vyhýba senzáciám a citovému vydieraniu. Zo zásady vypína kameru, keď hrozí, že sa mu protagonista predvedie v nekontrolovateľnej podobe. Neukazuje ho v jeho najťažších chvíľach a nevystavuje nám na poľutovanie. Protagonisti sú snímaní naopak pri plnej sile, v situáciách, kedy prezentujú svoje silné stránky a zároveň možnosti lode Adamant. Philibert u protagonistov sústredene pozoruje ich schopnosti sebavyjadrenia a sebarozvoja v umeleckých či socializačných činnostiach. Skúma jedinečnosť netradičných funkcií mysle a hravo nás dostáva za hranicu bežného posudzovania jednotlivca. Bez jeho snahy by sme sa tak ďaleko jednoducho nedostali. Bránili by nám v tom emócie - pozitívne či negatívne.Klienti zariadenia Adamant sa denne venujú rôznorodým činnostiam. Môžu navštíviť maliarsku, tanečnú, hudobnú či kuchársku dielňu alebo hodiny písania. Výsledkom je nikdy nekončiaca sebakultivácia a zahlbovanie sa do svojho vnútra, do umenia, histórie, a tým aj sveta okolo. Vedomie, že pacienti s rôznymi psychickými a mentálnymi ťažkosťami tak dostávajú kultúrnej a osvetovej výživy - a sami do nej prispievajú - viac než väčšina ľudí mimo zariadenia, do značnej miery uberá z tendencie povyšovať sa, alebo nás môže zneistiť v našom “rodičovsko-opatrovateľskom” postavení. Títo ľudia nepotrebujú náš súcit, a to nie sú iba reči. Loď Adamant je plná faktických dôkazov, ktoré sa nepredávajú s lacnými emóciami. 

Režisér vecne odhalil vlastnosť umenia a dokázal, že je to oblasť kvitnúca bez závislosti na zdraví či histórii umelca. Dôležité je len jeho poznanie, reflexia okolitého sveta, jedinečnosť vnútorného hlasu a najmä potreba tvoriť, ktorá je nesporne potrebou ľudskou. So zdržanlivosťou má neodnímateľný súvis formálny zmysel pre mieru. Režisér s obrazom zreteľne neexperimentuje. Stojí opodiaľ, často sa spolieha na svoju neviditeľnosť a vzťah, ktorý si vybudoval s návštevníkmi zariadenia, a ktorý mu dovoľuje hýbať sa po lodi, bez toho, aby vyrušoval. Občas s pacientami prehovorí, ale nespovedá ich. Necháva im priestor a čas na vyjadrenie. Trpezlivo uhýba z cesty prirodzenému budovaniu dôvery a zverovaniu životných príbehov v pravú chvíľu. Znenazdajky a bez presnejšieho dramaturgického riadenia preto môže dôjsť na hlboké vyjadrenia a distribúciu plodov sebapoznania priamo od pacientov, ktorí majú naozaj čo povedať. Priame výpovede protagonistov pritom tvoria len časť celkového obsahu a veľká dávka pozornosti smeruje na interagovanie pacientov medzi sebou či so zamestnancami zariadenia. Ide o vzťahy plné rešpektu, bez infantilných a zhadzujúcich poznámok. Priestor na lodi neraz pripomína skôr vzdelávací typ inštitúcie na akademickej úrovni, kde sa myšlienkam a ich vyjadreniu medze nekladú. Naopak, sú neustále podnecované.Názov filmu tiež naznačuje režisérovu fascináciu priestorom. Zábermi na dizajnérsky unikátne časti lode navrhnutej architektmi z firmy Seine Design ohraničuje bezpečný a podnetný priestor pre klientov, zhotovený tak, aby pomáhal rozvíjať všetky stránky osobnosti. Film prezentovaním rôznych situácií osciluje medzi hlbokým ponorom do vnútra konkrétneho človeka, jeho problému a diagnózy a zdanlivo povrchným snímaním dennej rutiny. V oboch prípadoch je najobsažnejšou časťou obrazu mimika protagonistov, ktorá o osobnostiach mnohé odhaľuje a mnohé skrýva. Ak uznáme, že detail ľudskej tváre nikdy neprestane nudiť, pri filme Na lodi Adamant to platí niekoľkonásobne. Výpovede a hovorené slovo nás pri sledovaní tvárí vedú naprieč vnútorným prežívaním pacientov, na ktoré sa dá (ne)prekvapivo rýchlo naladiť. V istých momentoch to znie, že by sme mohli vďaka netradičnému pohľadu na svet dostať odpoveď na odveké otázky o zmysle života, smrti či choroby. Rafinovaný Philibert však v poslednej chvíli myšlienku utne, aby protagonistom uchoval ich cenné tajomstvá a nás nechal žiarliť na ich poznanie. 

Na lodi Adamant sa uprostred Paríža pod nosom šíreho sveta, ale mimo zraku bežných ľudí, bez pretvárky a prehnaného súcitu utvára mikrosvet poznania. Ľudia tu nadobúdajú sebauvedomenie, tvoria a utiekajú sa k historickým osobnostiam, ako van Gogh či Jim Morrison, aby na príklade svetom uznávaného “šialenstva” posilnili svoj hlas. Nicolas Philibert im v tom pomáha spôsobom, ktorý zamedzuje negatívnej aj pozitívnej diskriminácii. 

Matúš Trišč

Zdroj foto: Filmtopia

Autor článku: CultureBase