Kedy ste naposledy navštívili svojich starých rodičov? Spomínate si z detstva na rodinné oslavy, kedy sa pospájali stoly, izby sa zaplnili starými ľuďmi a možno vás aj trochu desili, keď vám ponúkali koláče z taniera? Pamätáte si ich príbehy, ktoré zaznievali iba pri týchto príležitostiach, inak zo...

Kedy ste naposledy navštívili svojich starých rodičov? Spomínate si z detstva na rodinné oslavy, kedy sa pospájali stoly, izby sa zaplnili starými ľuďmi a možno vás aj trochu desili, keď vám ponúkali koláče z taniera? Pamätáte si ich príbehy, ktoré zaznievali iba pri týchto príležitostiach, inak zostávali utajené v unavenej mysli? Ak si chcete na tieto chvíle spomenúť, možno potrebujete dostať stimul od filmu Stepne.

Nie každý má tú odvahu. Pocity nostalgie človeka neraz prepadnú nepripraveného a musí ich strpieť, kým neodznejú. Ukrajinská režisérka Maryna Vroda svojim celovečerným debutom u diváka navodzuje túžbu po návrate a pocity nezvratnej straty. Nič už nebude tak, ako kedysi. Priestor odľahlej dediny sa pomaly prepadá do minulosti, život sa z neho vytráca a jediné čo môžeme urobiť, je byť toho svedkami. 

“Čo je zlé na nostalgii? Je to jediné rozptýlenie pre tých, ktorí neveria v budúcnosť,” znie vo filme Paola Sorrentina Veľká nádhera z roku 2013. Nostalgia akosi neprichádza do módy, zamieňame si ju za plačlivý pátos hodný výsmechu, no v skutočnosti znamená obdivuhodnú ľudskú vlastnosť milovať svoje korene, nech sú aj zapustené v blatistej a sivej stepi alebo inej bezútešnej krajine. Progresivita učí dívať sa iba dopredu, budúcnosť je naša budúcnosť, ale čo mnohým dáva silu hýbať sa vpred? Melanchólia samovoľne skrášľuje naše spomienky na minulosť a brúsi ľubovôľu, akou si spravujeme svoj život. 

Ukrajinská režisérka Maryna Vroda sa nostalgie nebojí, objíma ju, necháva sa ňou zraňovať aj tešiť a pozýva k tomu aj divákov a diváčky. Jednoduchý príbeh jej debutu sa odohráva v dedine na Ukrajine, kde žije niekoľko posledných obyvateľov. Pohreb je azda najčastejšou spoločenskou udalosťou v týchto končinách. Do dediny prichádza Anatolij, aby sa postaral o svoju krehkú a chorú mamu. Stará žena mu pred smrťou zverí tajomstvo, že pod kôlňou kedysi ukryla poklad. Anatolij ho pomaly objavuje.

Sychravé zimné počasie zachytáva ručná kamera a aj teraz dokazuje, že priestor medzi hraným a dokumentárnym filmom existuje a nie je dutý, ale hmotný a plastický a dá sa s ním kreatívne pracovať tak, aby si divák mohol odniesť celú škálu nových, dosiaľ nezakúsených dojmov. Keď vás už snímka presvedčí, že na realitu odkazuje inscenovanými obrazmi, náhle sa jej naratívny štýl preladí na autentické výpovede nehercov o neľahkých dobách v ich živote. Poznáte to, mnohí prastarí rodičia mali právo a dôvody na detstvo nespomínať. Spravidla sa tak dialo iba pri špeciálnych príležitostiach, keď na oslavách či hostine najstarších vyspovedali ich deti a vnúčatá. Potom sa život vrátil ku každodennosti a spomienky do minulosti. Príležitosť vypočuť si príbehy z vojny, z čias chudoby a ťažkej práce sme nie vždy využili a zatúžili po nej až keď sa pominula. Režisérka Maryna Vroda zachytáva podobnú udalosť na svoju observačnú kameru, aby dedičstvo zachovala pre budúce generácie a vzápätí sa prepína znova do módu hraného filmu. 

Za podobu vidieka vo východnej Európe sa nehanbí, ale vystavuje ju na obdiv. Odídenci po sebe zanechali polorozpadnuté a vykradnuté domy, ktoré však stále stoja, boľavé kĺby ešte vládzu chodiť po blatistej ceste, starecký hlas občas k modlitbe primieša aj ľudovú pieseň. Život vzdoruje času a to je na ňom to najkrajšie aj najtragickejšie. Režisérka skutočne vystihla krutú krásu prostredia a jeho obyvateľov.

Tváre starých ľudí ako v Obrazoch starého sveta lemujú vrásky a kožné výrastky. V útulnom svetle sviečky tieto strápené tváre rady či nerady spomínajú na to, čo bolo, pretože je to tá hlavná množina udalostí, ktoré tvoria ich životy. Pred nimi už toho veľa nie je. Dedina aj oni zanikajú. 

Maryna Vroda skúma vzťah mladých ľudí k ich rodinnému dedičstvu, k ich domovu, rodičom a minulosti. Anatolij sa stará o svoju mamu, ktorá ho už nespoznáva, zakazuje mu vyhodiť staré zaváraniny a kladie mu nepríjemné otázky. Jeho jedinou povinnosťou je zachovať si voči matke úctu a sprevádzať ju poslednými dňami.

Žiada sa mi zacitovať ešte jeden zdroj, ktorého posolstvo dobre prilieha k filmu Stepne: “Zastaň sa v starobe svojho otca a nezarmucuj ho, kým žije, ak slabne na rozume, maj strpenie a nepohŕdaj ním, kým si pri sile; lebo milosrdenstvo s otcom nebude zabudnuté. Za ťažkosti s matkou dostane sa ti dobrej náhrady.” (Sir 3,14-16)

Jednoduchý príbeh filmu Stepne otvára široké možnosti pre rozličné interpretácie a osobitne nadväzuje na životné skúseností každej diváčky a diváka. Film je zámerne významovo nejednoznačný a mlčanlivý, aby sme si všetci mohli za ticho dosadiť vlastné myšlienky a každý z nás tak mohol vidieť iný film. 

Stepne je vo svojej podstate odvážnou snímkou, ktorou sa režisérka ponára do pocitov, aké sa väčšina ľudí snaží v sebe zahnať. Boľavo príjemná nostalgia je len naoko nepopulárna a čas od času sa k nej utiekame azda všetci. Stepne je preto dobrou príležitosťou na spomínanie a uctenie si vlastnej minulosti. 

Matúš Trišč

Zdroj foto: Filmtopia

Autor článku: CultureBase